Hlavnou myšlienkou v tejto hre je kritika lakomstva stelesneného Harpagonom. Táto zdegradovaná bytosť posadnutá peniazmi, si ani nedokáže uvedomovať dôsledky svojich činov. Toto konanie však neničí len charakter človeka, ale aj vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Harpagon je naozaj ukážkový lakomec, pre ktorého sú peniaze niečím, čo ho drží pri živote. Dokáže pre ne obetovať všetko – lásku svojich detí, priateľstvo a dokonca aj lásku k svojej milej. Ale bez peňazí nedokáže žiť – keď ich stráca, život pre neho prestáva mať zmysel. Čo je ešte viac zarážajúce, Harpagon tieto peniaze vôbec nepotrebuje! Má všetkého dosť, ale nedokáže si to užiť, lebo sa neustále bojí, že ho niekto okradne. Paradoxné je, že práve tento Harpagonov strach dovedie La Flécheho k pokušeniu urobiť to.
Nemá s nikým kladné vzťahy, každý ho chce len vyžiť, no ani to nie je možné – nikdy by nepustil ani korunu.
84/ „Chvály, uznania, láskavosti v slovách a priateľstva sa uňho nájde toľko, koľko len chcete, ale o peniazoch ani reči.“
Pokrytectvo
Pokrytectvo, ktoré pramení z túžby získať osobné výhody poznáme z každodenného života. Nevyhli sa mu ani postavy v tejto hre. Stelesnené sú tu dvoma postavami – Frozinou a Valérom. Frozina sa snaží vytĺcť niečo zo svojho nadania a preto Harpagonovi prefíkane lichotí. Zatiaľ čo ona to robí z túžby po peniazoch, Valér sa podlizuje z lásky k Elize. Nemá inú možnosť ako si získať Harpagonovu priazeň a presvedčiť ho tak, aby povolil ich svadbu.
85/ „Môj spôsob nemožno nazvať úprimným, ale keď potrebujeme ľudí, musíme sa im čo najviac prispôsobiť. A keď si ich možno získať iba takto, nie je to vina lichotníkov, ale tých, ktorí chcú, aby sa im lichotilo.“
Nakoniec táto snaha vyšla nazmar – vyriešilo sa to náhodou a vďaka Harpagonovmu neprekonateľnému lakomstvu. Prostredníctvom tejto postavy sa snaží autor poučiť ľudí, aby sa vyvarovali prehnanej naviazanosti na peniaze. Lakomstvo vôbec nie je na smiech, ale tak, ako ho v Lakomcovi stvárnil Moliére je až smiešne a čitateľ či divák sa môže dobre zabaviť.
Láska s prekážkami
Kvôli svojmu lakomstvu sa hnusí svojím deťom, ale jemu to neprekáža. Ešte aj na nich chce zarobiť. Vôbec sa nepozerá na ich city – vyberá im finančne vhodných partnerov proti vôli, len pre peniaze. Deti sa tajne stretávajú so svojimi milými a snažia sa otcovi nejako prejsť cez rozum.
Harpagonovi sa pomenovanie otec vôbec nehodí. Deti privádza jeho skúposť do zúfalstva, východisko vidia len v úteku.
Klasicizmus
Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17.st. v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ (Cogito ergo sum; výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti). Vzorom pre klasicizmus bola antika, antické umenie (podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná; orientácia skôr na rozum než na cit; záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti; jasný, striedmy a dôstojný štýl). Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou : „Krásne je len to, čo je pravdivé“ (tzv. kŕčovitá krása). Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti.
Literatúra klasicizmu
Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:
• Harmonická súmernosť
• Jasnosť a logika
• Jednoduchý dej bez odbočení
• Presnosť jazykového vyjadrenia
• Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupne)
