Literatúra klasicizmu sa delila podľa pravidiel na žánre (druhovo žánrová diferenciácia) – vysoké a nízke. K tým vysokým sa zaraďovali óda, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa tu vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy a majú prevažne komický charakter.
Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným; povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť - v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad (nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu napr. lakomec, statočný hrdina , oklamaná milenka). Klasicistickí autori spravidla otvorene neprejavujú osobné názory a vzťah k dobovej problematike.
V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň.

Klasicistická dráma
Dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt:
• Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín) • Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci)
• Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)
Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú alebo prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).

Kompozícia
Lakomec je klasicistická dráma – konkrétne komédia. Zápletka v tejto hre nie je prvoradá, dôležitá je myšlienka, ktorú toto dielo má odkázať čitateľom.
Kompozične je komédia rozdelená do piatich dejstiev, čím je dosť rozsiahla. Zároveň zrovnoprávňuje komédiu s tragédiou, pretože dovtedy mali päť dejstiev len tragédie. Molière takisto nedodržal veršovanú formu a nebál sa porušiť klasicistickú normu. Je tu však dodržaná jednota miesta, času a deja.
V hre sa najčastejšie vyskytujú dialógy, monológy len zriedkavo. Molière používa väčšinou jednoduchý a zrozumiteľný jazyk, aby mu pochopili aj jednoduchí ľudia, ktorým je toto dielo venované, no nezabúda aj na vznešené vyjadrovanie.
Z výrazových prostriedkov sa tu vyskytujú miernejšie vulgarizmy, ktoré používa Harpagon.
86/ ,,Sprosták, darebák, bezočivý lotor..."
Autor sa nevyhýba ani frazeologizmom, ktoré sú blízke ľudu.
87/ „Čo, ty darebák, opovažuješ sa krížiť moje chodníčky?“
88/ ,,Trafená hus zagága.“
Valér použil tento výrok, keď sa snažil imponovať Harpagonovi:
89/ „Jeme, aby sme žili, ale nežijeme, aby sme jedli. “
V diele sa vyskytujú metafory, zdrobneniny, prirovnania, epitetá a i.
Molière využíva obidva druhy humoru – situačný – takmer fraška. Nájdeme ho v scéne, kedy Jakub mení svoju podobu (kuchár a kočiš). Druhý je slovný humor používajúci hyperbolu - Frozina lichotí Harpagonovi a neuveriteľne zveličuje jeho neexistujúce prednosti. Molière využíva komiku gesta, oblečenia a celkového výzoru postavy.
Hra je zaplnená rezonérmi – postavičkami sluhov (La Fléche, Jakub, Frozina), ktorí vyjadrujú mienku autora a svojím konaním posúvajú dej dopredu.

Komédia
Termín komédia pochádza z gréckeho slova komódia, komos – veselý sprievod, oide – spev. Jej podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka.
Základnou črtou komického účinku musí byť to, že krivda voči kladným postavám nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť, šikovnosť. Takéto úsilie sa musí končiť neúspechom. Obyčajne už základný konflikt je v komédii komický, lebo hlavný hrdina si buď určí nezmyselný a bezvýznamný cieľ, alebo si volí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie. Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie, hovorí sa o charakterovej a o situačnej komike. Vychádza z toho, čo prevažuje, lebo charakterová komika sa nezaobíde bez prvkov situačnej komiky a situačná bez charakterovej. V komédii má veľký význam aj náhoda – pomáha pri vytváraní konfliktov a zauzľuje dej.
Komédia vznikla z osláv boha Dionýza. V porovnaní s tragédiou však predstavovala každodennosť- reálny život v nej prevládal nad výnimočnosťou a vznešenosťou. Jej prvým významným predstaviteľom bol Aristofanes. V stredoveku sa z nej vo Francúzsku vyvinula hra zvaná fraška a v Taliansku commedia dell’arte, ktorá bola veľmi obľúbená u ľudového publika. Hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu. Je to typ improvizovanej komédie s ustálenými postavami. Z nej neskôr vznikla vo Francúzsku Molièrova komédia, v ktorej tento žáner dosiahol vrchol.