Život autora
Jean Baptiste Poquelin Molière, dramatik, režisér, divadelný riaditeľ, sa narodil 15.1.1622 v Paríži, v dome s názvom „Pavillon des singes“ (dom u opíc). Bol prvorodeným synom bohatého čalúnnického majstra Jeana Poquelina a pri krste dostal meno Jean-Baptiste. Matka malého Jeana umrela, keď mal iba 9 rokov, v máji 1632 na tuberkulózu. Jej veno bolo rozdelené medzi štyri deti. Po roku sa otec znovu oženil. Jeho deti si však ani macochy dlho neužili. Zomrela po necelých troch rokoch.
Veľký vplyv na budúceho Moliera mal starý otec Louis Cresse, ktorý bol veľkým milovníkom divadla. Vodieval svoje vnúčatá na predstavenia rôznych ľudových komikov a neskôr aj do divadla v Burgundskom paláci. S tým však otec vôbec nesúhlasil, lebo zo svojho najstaršieho syna chcel mať nástupcu v dielni, v obchode a aj vo funkcii kráľovského komorného čalúnnika. V roku 1634 odišiel Molière študovať na jezuitskú školu do Clermontu kde zostal až do roku 1639. Učil sa latinčinu, dejepis, zemepis, matematiku a zoznámil sa tu aj s antickou literatúrou. Neskôr študoval v rodnom Paríži na právnickej fakulte, ale keď sa jeho otec dozvedel, že sa viac venuje divadlu ako škole, poslal ho študovať na vidiek do Orleánsu. Práve tu získal Jean-Poquelin právnický titul. Po ukončení tejto školy sa chcel venovať predovšetkým divadlu, ale jeho otec s tým zase nesúhlasil. To bolo dôvodom ich hádky.
Odvtedy prestal kráčať v otcových šľapajách. Požiadal ho o vyplatenie peňazí, ktoré mu zanechala matka a pomocou nich spolu s dvomi súrodencami a inými hercami založil roku 1643 tzv. Slávne divadlo. To zo začiatku prosperovalo, ale po roku existencie začalo postupne upadať. Najskôr stratilo priestory a následne v auguste 1645 bol Molière kvôli svojim dlhom poslaný za mreže. Priatelia ho síce dostali von, no Slávne divadlo už nevzkriesili. Pripojili sa k inej hereckej skupine a na konci roku 1645 odišli hrať na vidiek do južného Francúzka. Molière sa však chcel vrátiť späť do Paríža a to sa mu aj podarilo.
Objavil sa na javisku pred kráľovským dvorom po tom ako Corneille zahral svoju nudnú tragédiu Nikomedes a šikovne uviedol frašku Zaľúbený doktor. Herecký výkon, ako aj fraška sama, veľmi pobavili kráľa Ľudovíta XIV. Moliérova skupina dostala sálu Petit Bourbon, v ktorej sa striedali s talianskymi hercami. Postupom času Talianov svojimi skvelými výkonmi úplne vytlačili. Avšak sálu museli zbúrať kvôli kolonáde Louvre. Molière dostal ako náhradu sálu Palais Royal. V tejto sále napokon aj zomrel pri hraní svojej poslednej komédie Zdraví – nemocný. Stalo sa tak roku 1673.
Záhadou je jeho pseudonym Molière. Nevie sa presne, prečo si ho vybral. Niektorí historici sa domnievajú, že meno prevzal od libertina Moliéra d’Esseretina, ktorého zavraždili roku 1624. Iní si myslia, že jeho pseudonym je odvodený od niektorého z názvov juhofrancúzskych dedín Molières, ktoré pravdepodobne navštívil. Ďalšia verzia je, že Molière si vytvoril „botanické“ herecké meno Mont-Lierre, ako to bolo v tých časoch zvykom. Mont-Lierre je skladačka so slov „hora“ a „brečtan“. Z neho sa potom vyvinulo Molière, ktoré si zvolil za svoj podpis.
Tvorba
Molière bol tvorivým autorom. Počas svojho života napísal 33 komédií, v ktorých sa inšpiroval antickou drámou a talianskou fraškou – jednoduchou podobou komédie. Takmer polovica diel tvorí základ komediálneho repertoára všetkých divadiel. Snaží sa v nich komicky vyjadriť nedostatky francúzskej spoločnosti.
Prvá hra, ktorá priniesla Molièrovi väčší úspech má názov Zaľúbený doktor. Menší úspech slávili hry Ľúbostný vzdor a Lietajúci doktor. Jeho život priaznivo ovplyvnila komédia Smiešne preciózky. Hry Škola pre mužov a Škola žien sú kritikou francúzskej spoločnosti, hovoria o vášni a vzťahoch medzi oboma pohlaviami. Skvelým dielom bola Verseilleská improvizácia, kde si aj sám zahral.
O Molièrovi sa však nedá povedať, že bol rádový a typický klasicistický autor. Vyvolal vlnu kritiky, pretože jeho Škola žien a iné diela boli napísané v piatich dejstvách, čím porušil formu dovtedy vyhradenú len pre tragédie. Bola porušená aj schéma troch jednôt (miesta, času a deja). Nemôžeme si však myslieť, že Molière bol nejaká čierna ovca klasicistickej literatúry. Jeho diela samozrejme niesli hlavné znaky klasicizmu, napr. jasne vykresľuje charaktery postáv (Lakomec a iné).
V známej komédii Zdraví - nemocní zosmiešňuje hypochondrov - ľudí, ktorí si namýšľajú chorobu. V ďalšom diele Mešťan šľachticom je terčom posmechu jednoduchý človek, ktorý napodobňuje šľachtu.
V roku 1688 vydal Molière svoje najznámejšie dielo Lakomec kritizujúce pokrytectvo a lakomstvo, ktoré deformuje charakter človeka a ničí vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Ďalšie významné dielo Don Juan kritizuje citovú nestálosť a neúprimnosť.
Vyvrcholením Molièrovej tvorby sú diela Tartuffe a Mizantrop. Tartuffe hneď po svojom uvedení vzbudila veľký rozruch, pretože autor v nej poukázal na nečestné praktiky jednej cirkevnej spoločnosti, ktorá sa snažila ovplyvňovať celú francúzsku spoločnosť. Reprezentovala svoje záujmy za pomoci pretvárky a podvodov. Hlavná postava - Tartuffe je pokrytec a vagabund, ktorý sa snaží za pomoci pretvárky dostať do rodiny bohatého mešťana, podvod je však odhalený a Tartuffe odchádza naprázdno. Mizantrop je čisto Molièrovým dielom, do ktorého neprevzal žiadny cudzí motív. Hlavný hrdina nenávidí ľudí a stráni sa ich – odľud, človek bez vzťahu k ľuďom (misó, misien - nenávidieť, anthropos – človek).
Zoznam diel
•La Jalousie du Barbouillé
•Le Médecin volant (1645)
•L'Étourdi ou les Contretemps (1655)
•Zamilovaný doktor (Le Docteur amoureux) (1658)
•Smiešne preciózky (Les Précieuses ridicules) (1659)
•Domnelý paroháč (Sganarelle ou le Cocu imaginaire) (1660)
•Žiarlivý princ (Dom Garcie de Navarre ou le Prince jaloux) (1661)
•Škola mužov (L'École des maris) (1661)
•Les Fâcheux (1661)
•Škola žien (L'École des femmes) (1662)
•La critique de l'École des femmes (1663)
•L'Impromptu de Versailles (1663)
•Le Mariage forcé (1664)
•La Princesse d'Élide (1664)
•Tartuffe (Tartuffe) (1664)
•Don Juan (Don Juan) (1665)
•L'Amour médecin (1665)
•Mizantrop (Le Misanthrope) (1666)
•Lekárom proti svojej vôli (Le Médecin malgré lui) (1666)
•Mélicerte (1666)
•Pastorale comique
•Le Sicilien (1667)
•Amfitryon (Amphitryon) (1668)
•Georges Dandin (Georges Dandin) (1668)
•Lakomec (L'Avare) (1668)
•Pán z Prasiatkova (Monsieur de Pourceaugnac) (1669)
•Les Amants magnifiques (1670)
•Meštiak šľachticom (Le Bourgeois Gentilhomme) (1670)
•Psyché (Psyché) (1671)
•Scapinove šibalstvá (Les Fourberies de Scapin) (1671)
•La Comtesse d'Escarbagnas (1671)
•Učené ženy (Les Femmes savantes) (1672)
•Zdraví nemocní (Le Malade imaginaire) (1673)
Obsah Diela
Celý dej sa odohráva v Paríži, v dome starého vdovca Harpagona. Je to najväčší lakomec, pokrytec a úžerník v okolí, každý ho len ohovára a smeje sa mu. Je chorobne posadnutý peniazmi a aj keď je veľmi bohatý, snaží sa ešte čo najviac zarobiť.
Jeho dcéra Eliza sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom, ktorý jej náhodou zachráni život. Pretože vie, že jej otec by so sobášom nikdy nesúhlasil, Valére prichádza do domu ako správca, aby si získal Harpagonovu priazeň. Neustále mu lichotí a využíva každú príležitosť, aby si získal jeho priazeň.
Harpagonov syn, Cléante zas miluje Mariannu, prekrásne dievča, ktoré sa stará o svoju chorú matku. Chce jej pomôcť z biedy, no keďže ani on nemá peniaze, dohodne sa na pôžičke, ktorá je preňho absolútne nevýhodná. Cléante mal aj v pláne si Mariannu vziať, no všetko prekazí Harpagon, keď svojim deťom oznámi, že im vybral partnerov podľa ich majetku, nedbajúc pritom na ich city a potreby. Elize vybral bohatého, no starého šľachtica, pána Anzelma, ktorý nežiada veno a Cléanta plánuje oženiť s bohatou vdovou. Harpagon im ešte oznámi, že sa chystá oženiť s Mariannou- Cléantovou milou.
Medzičasom, keď Cléante zistí, že úžerníkom, ktorý chce také vysoké úroky z pôžičky, je jeho vlastný otec, veľmi sa s ním poháda a vyčíta mu jeho chamtivosť.
Do domu vzápätí prichádza Frozina, intrigánka, ktorá zabezpečuje svadbu medzi Harpagonom a Mariannou. Lichotí Harpagonovi a vymýšľa si klamstvá, lebo si myslí, že tým niečo získa, no situáciu len skomplikuje a Harpagonovu lakomosť aj tak neprelomí.
Ešte v ten deň sa koná večera, na ktorú má prísť pán Anzelm a Marianna. Keď sa všetci konečne zídu, Marianna pociťuje úplný odpor k Harpagonovi a v Cléantovi spoznáva svojho milého. Cléante počas večere všemožne provokuje svojho otca- najprv vyzná Marianne svoju náklonnosť a potom jej daruje otcov prsteň. Harpagon s tým samozrejme nesúhlasí, ale nesmie nič povedať, lebo inak by sa odhalila jeho lakomosť. Harpagon začne upodozrievať Cléanta, že Mariannu naozaj miluje a ľsťou toto tajomstvo aj zistí, no on ani Cléante sa Marianny nechcú vzdať a tak medzi nimi vznikne obrovská hádka. Medzičasom oddaný Cléantov sluha La Fléche vystihne moment Harpagonovej neprítomnosti a ukradne mu jeho zakopaný poklad- skrinku s celým Harpagonovým majetkom, na ktorom tak lipne. Keď to Harpagon zistí, zrúti sa mu celý svet. Už v ničom nevidí zmysel života, je ochotný všetkých povešať a aj seba samého. Pri hľadaní vinníka ho jeho kuchár, majster Jakub, oklame, že to Valére ukradol jeho majetok, lebo sa mu chce oplatiť za jeho vtieranie Harpagonovi. Dá si ho zavolať a Valére, mysliac si, že Harpagon odhalil jeho tajné zásnuby s Elizou, priznáva jeho lásku k nej, čím Harpagona ešte viac rozčúli. Vtedy však prichádza Cléante so skrinkou, ktorú mu La Fléche hneď odovzdal a dáva mu ju len pod podmienkou, že povolí jeho svadbu s Mariannou a tiež svadbu Elizi a Valéra. U Harpagona zvíťazí jeho chorobná túžba po skrinke a lakomstvo nad láskou a tak súhlasí, najmä keď sa zistí, že pán Anzelm je v skutočnosti otcom Valéra a Marianny a je ochotný zaplatiť všetky náklady na svadby. Na konci sú všetci šťastní a každý ide za svojím najhodnotnejším- deti za láskou a Harpagon za svojou milou truhličkou.
Harpagon
Je to starý chorľavý vdovec, najväčší lakomec, pokrytec a úžerník v celom okolí. Je veľmi bohatý a zhŕňa peniaze, kde sa len dá. Je nimi tak posadnutý, že neprihliada na nič iné, len na ne. Nezaujímajú ho city detí, vyberá im finančne najvýhodnejších partnerov. Synovi Cléantovi pridelí bohatú vdovu a dcére Elize starého Anzelma, ktorý nepýta veno. Jeho deti to odmietajú a pohádajú sa s ním, pretože už majú svojich vyvolených. No najhoršie je, že Harpagon túži po Cléantovej milej – Marianne. Vôbec nie je sebakritický a neprekáža mu obrovský vekový rozdiel.
1/ „On, zaplietol sa do lásky? Akýže diabol mu to poradil? Robí si žarty zo sveta? Či je láska pre takých ako on?“
Harpagona nikto nemá rád, každého si znepriatelil svojím bezcitným správaním. Peniaze sú mu viac ako dobré meno, česť a cnosť. Vôbec ho nezaujíma, čo si o ňom myslia jeho deti, nieto aby ho zaujímalo služobníctvo.
2/ ,,Pán Harpagon je človek zo všetkých najneľudskejší, a smrteľník zo všetkých smrteľníkov najtvrdší a najskúpejší. Niet služby, ktorá by jeho svedomie prinútila otvoriť ruku. Chvály, uznania, láskavosti v slovách a priateľstva sa uňho nájde toľko, koľko len chcete, ale o peniazoch ani reči. Niet nič nechutnejšieho a suchopárnejšieho nad jeho vďačnosť a láskavosť. A proti slovu ,, dať“ má taký odpor, že nikdy nepovie: daj, Bože, dobrý deň – aj ten by chcel iba požičať.“
Harpagon je tak nenásytný, že ešte aj pri svojej svadbe myslí na peniaze, aj napriek tomu, že vie, že matka jeho vyvolenej je vo finančnej kríze.
3/„Ale opýtala si sa jej matky, aké veno môže dať dcére? Povedala si jej, že pri takejto príležitosti musí sa snažiť niečím prispieť a hlbšie načrieť do vrecka?“
Harpagon si napriek svojmu obrovskému majetku nepriznáva, že je bohatý.
4/,,Ako? Ja že mám dosť majetku! Tí, čo to hovoria, klamú. To je nepravda a také niečo rozširujú o mne iba lotri.“
Peniaze sú Harpagonovi jediní priatelia. Je ich otrokom a žije v neustálom strachu, že ho niekto okradne - nedokáže si ich užiť. Nikomu nedopraje, dokonca ani sám sebe. Všetok majetok má neustále pod dozorom, no napriek tomu sa stále bojí . Stačí, že len pes zabrechá a už beží skontrolovať svoj poklad. Všetkých upodozrieva, dokonca aj svoje deti, ale najviac si to vždy odnesie služobníctvo.
5/ ,,Poďme, prac sa odtiaľto, sprisahaný majster klamárov, skutočná násilnícka zver!... ...Nechcem tu večne vidieť pred sebou špióna svojich vecí, zradcu, ktorého prekliate oči sledujú každý môj čin, nazízajú do každého kúta, čo všetko mám, a číhajú na to, čo by mi mohli ukradnúť.“
K svojím deťom sa správa mrzko, ničoho im nedopraje- či už lásky alebo oblečenia. Je maximálne šetrný a keď uvidí jedného zo svojich detí v peknom oblečení hneď mu vynadá, aj keď pravda je taká, že Harpagon nedá deťom ani korunu.
6/ ,,Je niečo škandalóznejšie ako tie vaše podozrivé prepychové šaty? Veď stiahnuť z vás, čo na sebe nosíte, a predať, bol by z toho veru poriadny kapitál. Veď sa obliekate ako nejaký markíz, a aby ste sa takto mohli obliekať, iste ma okrádate.“
7/ ,,Stavím sa , že parochňa a stuhy vás stoja najmenej dvadsať pistolov. A dvadsať pistolov, keď ich uložíme aspoň na osem percent, do roka prináša osemnásť livrov, šesť solov a osem halierov.“
Harpagonova ziskuchtivosť nepozná hraníc, zhŕňa toliar za toliarom za každých okolností, no nie preto, aby ich využil, ale pre dobrý pocit, že ich má. Získava peniaze na pôžičkách, ktoré dáva pod vysokým úrokom. Dostane sa tak do sporu zo svojím synom, pretože Cléante si musel požičať peniaze a tým úžerníkom bol on - jeho otec.
8/ ,, Kto je vo vašich očiach väčším darebákom? Ten, kto si požičiava peniaze, lebo ich potrebuje, a či ten, kto kradne peniaze, s ktorými si nevie čo počať?
Služobníctvo sa tiež nevyhne Harpagonovej skúposti. Pri príprave večere pre Anzelma im poriadne "pritiahne kohútik". Služobníctvo si pýta peniaze, lenže Harpagon o tom nechce ani počuť a vymýšľa plány ako najviac ušetriť.
9/ „Do Paroma, večne len peniaze! Akoby ste ani nemohli nič iného povedať iba: peniaze, peniaze, peniaze! Ach, z vašich úst počujem iba jedno slovo: peniaze! Vždy len o peniazoch hovoríte. Hudiete si vždy len jednu nôtu o peniazoch.“
10/ ,,Bude treba podávať jedlá, ktoré hostia nemajú radi a ktorými sa rýchle zasýtia. Hustý fazuľový prívarok a hodnú misu gaštanovej paštéty“
11/ „Vy budete utierať a napĺňať poháre, ale len vtedy, keď bude spoločnosť smädná, a nesmiete sa správať spôsobom bezočivých lokajov, ktorí hostí večne provokujú a chcú ich napájať aj vtedy, keď na to vôbec nemyslia. Dajte sa prosiť aj niekoľko ráz a do vína nalejte hojne vody.“
Majstra Jakuba jeho žgrlošstvo veľmi nahnevá a úprimne mu to dá najavo.
12/ „Nuž pane, poviem vám otvorene, že si z vás všade iba žarty robia. Smejú sa vám na všetky strany a vymýšľajú nové historky o vašom lakomstve. Jeden hovorí, že ste si dali vytlačiť extra kalendár, v ktorom sú dva razy uvedené všetky sviatky a vigílie, aby ste prinútili postiť svoju čeľaď a i tak niečo získali. Iný rozširuje, že na Nový rok, alebo keď prepúšťate sluhov, vždy sa nejak povadíte s nimi, aby ste ich nemuseli vyplatiť. Ďalší zas rozpráva, že ste si dali na súd zacitovať susedovu mačku, lebo vám vraj zožrala kus baranieho stehna. Slovom, čo vám mám ešte hovoriť? Ste predmetom zábavy a posmechu a inakšie vás nepomenujú iba lakomec, skupáň, lotor a úžerník.“
Harpagon je veľmi naivný a neodhalí Valéra, ktorý sa mu vtiera, aby si získal jeho priazeň. Má rád len jeho a Frozinu, lebo mu neustále lichotia. Len zaslepene počúva jeho chvály a nechá sa klamať. No aj keď je zaslepený týmto podlizovaním, nikdy sa nezmení a za žiadnu cenu nepustí groš. Frozina, ktorá mu dohadzovala Marianu, potrebovala pomoc s peniazmi, klamala a lichotila mu ako sa dalo, no nedostala nič, len pekné slová. Čo sa týka pomoci druhým, je úplne bezcitný.
13/ „Preňho by si mohla aj skapať, ani by okom nemihol. Keď Harpagon zazrie žobráka, dostane kŕče. Peniaze pýtať od neho- to ako by si ho smrteľne zranila, prebodla mu srdce, vybrala mu vnútornosti.“
Harpagon je však aj vynaliezavý. Dlho nevedel, že aj jeho syn miluje Marianu a zradou to zistí. Cléant predstiera, že sa mu vôbec nepáči, ale len preto, aby mu ju sprotivil. Vtedy Harpagon prefíkane klame synovi, že si to s ňou rozmyslel a chcel mu ju ponechať. Cléant prizná svoje city a Harpagon sa dozvedá pravdu.
Harpagona je tak naviazaný na svoje peniaze, že krádež ho takmer privedie do šialenstva.
14/ „Zlodej! Vrah! Zbojník! Spravodlivé nebo, súď! Som stratený, zavraždili ma, prerezali mi hrdlo, ukradli mi moje peniaze...Zbláznil som sa, neviem, kde som, čo som a čo robím. Beda, moje milé peniaze, moje krásne peniaze, môj priateľ odlúčili ma od teba. A s tebou som stratil svoju oporu, svoju radosť, svoje potešenie! Všetko je skončené, nemám čo robiť na svete, bez teba nemôžem žiť. Všetkému je koniec, je po mne, zomriem, som mŕtvy, som pochovaný...Dám obesiť celý svet. A ak nenájdem svoje peniaze, obesím sa sám.“
Je tak naviazaný na svoju milovanú skrinku, že je šťastný iba keď vie, že má svoju ukradnutú skrinku naspäť. Len pre ňu je ochotný sa vzdať Marianny a potom sa vôbec neteší zo šťastia svojich detí, radšej dá prednosť svojej skrinke.
15/ „ A ja idem pozrieť na svoju milú skrinku.“
Cléante
Harpagonov syn, rozvážny mladý muž, ktorý je presným opakom otca. Je ťažko skúšaný životom a musí sa starať o seba sám, pretože otec nemá záujem. Cléante nemá inú možnosť ako zarábať si hraním alebo požičiavať si peniaze pod vysokými úrokmi. Je zaľúbený do chudobnej dievčiny Mariany a zdôveruje sa s tým sestre Elize.
16/ „Rada vás vypočujem, braček môj. Čo mi chcete povedať?“
17/ „Mnoho vecí, sestrička, zabalených do jediného slova: ľúbim.“
Je čestný a ani pri svojej láske nezabúda na „synovskú“ povinnosť, ktorou je viazaný k otcovi.
18/ „Viem, že som závislý od otca a že meno syn ma podrobuje jeho vôli. Viem, že sa my nesmieme zaväzovať bez súhlasu tých, ktorým ďakujeme za svoj život, že nebo ich určilo za pánov našich želaní a že sme povinní rozhodovať sa iba podľa ich smerníc, lebo nie sú ovplyvňovaní nijakou bláznivou náruživosťou, a preto sa menej mýlia ako my a lepšie vedia, čo je pre nás vhodné. Preto máme viac veriť lúčom ich múdrosti ako slepote našich vášní, a uvedomiť si, že prenáhlenosť mladosti nás často zavlečie na okraj priepasti, no moja láska nechce na nič počúvať.“
Na rozdiel od otca, Cléante je štedrý a súcití s chudobnými.
19/ „Predstavte si, sestrička, aká radosť je to, keď človek môže pomôcť tomu, koho ľúbi: šikovne poskytnúť malú pomoc pri zaobstarávaní skromných potrieb statočnej rodine.“
Je takisto odvážny a kvôli svojej láske ochotný aj utiecť z domu.
20/ „Ak uvidím, že sa otec postaví proti mojim citom, som rozhodnutý vybrať sa s týmto milovaným stvorením do sveta a prijať akýkoľvek osud, ktorý nám nebo dá a oslobodím sa od tohto tyranstva, pod ktorým nás už tak dávno drží jeho neznesiteľné lakomstvo.“
Keď sa dozvie, že jeho otec je mu sokom v láske, rozmýšľa, ako svadbu prekaziť. Predstiera pred ním, že ju nemiluje a vôbec sa mu nepáči, len aby mu ju sprotivil. Lenže Harpagon odhalí pravdu a nenávisť medzi nimi ešte viac vzrastie.
21/ „Čo, ty darebák, opovažuješ sa krížiť moje chodníčky?“ 22/ „Vy križujete moje, ja som bol na nich skôr.“ 23/ „Nie som tvojím otcom a nemáš si ma uctiť? 24/ „V takýchto veciach deti nemusia vyhnúť svojim rodičom. Láska nehľadí na nič.“
Cléante sa nebojí provokovať Harpagona – zoberie mu prsteň a dáva ho Marianne. Harpagon to skoro nemohol vydržať, ale musel, inak by vyšla najavo jeho skúposť. Takisto pred ním Cléante vyznáva lásku Marianne.
25/ „Dovoľte, slečna, aby som vám vyznal, že som na svete nevidel krajšie dievča, ako ste vy. Že si neviem predstaviť väčšie šťastie, ako sa vám zapáčiť, a že titul vášho manžela je najväčšou slávou a najväčším šťastím, ktorému by som dal prednosť pod titulom najväčších kniežat sveta. Áno, slečna, môcť povedať, že ste mojou, bolo by pre mňa najväčším blahom, je to cieľ, po ktorom túžim so všetkou ambíciou svojho srdca. Nieto obeti, na ktorú by som sa nepodujal pre takúto vzácnu korisť, a ani najväčšie prekážky...“
Eliza
Harpagonova dcéra a Cléanteova sestra. Eliza sa nechce vzdať svojej lásky - Valéra aj napriek tomu, že vie aké tvrdé srdce má jej otec. V kútiku duše dúfa, že Harpagon raz začne premýšľať o osude svojich detí a ich šťastného života. Eliza často poukazuje na Harpagonovu zastaralosť. Spolu s Cléantom predstavuje mladú generáciu, ktorá sa búri a je ochotná bojovať za svoje názory. Eliza je Cléantovi veľkou oporou a súcití s ním.
Eliza je veľmi zaľúbená do Valéra, ale napriek tomu je veľmi opatrná.
26/ „Bojím sa, že vás ľúbim trochu viac, ako by som mala.“
Elize je veľmi citlivá a bojí sa otca pre jej tajnú lásku, no bojí sa i lásky samotnej.
27 ,,Beda! Bojím sa- sto vecí, ako: otcova prchkosť, rodinné výčitky, odsúdenie svetom...Ba ešte viac ako to Valére: chvíľkovosť vášho srdca a ten krutý chlad, ktorým sa vaše pohlavie najčastejšie odpláca za veľmi horúce prejavy nevinnej lásky.“
Na druhej strane je odvážna a nebojí sa oponovať otcovi. Pre lásku je ochotná urobiť všetko.
28/ „Prepáčte mi, otče, ale ja sa nechcem vydávať. Radšej si vezmem život, ako sa vydať za takého muža. Či ste videli otca takto vydávať dcéru?“
Eliza je rozumná a keď jej otec zistí, že je zasnúbená s Valérom, zachová si chladnú hlavu a nebojí sa otcovi vytknúť jeho agresívnosť.
29/ „Ach, otče, prosím vás, buďte trochu ľudskejší a nepoužívajte svoju otcovskú moc až do krajnosti. Nedajte sa uniesť prvým rozčúlením a rozmyslite si trochu, čo urobiť. Ani môj sľub vám nebude taký divný, ak sa dozviete, že bez neho by som už dávno nebola bývala na svete. Áno, otče môj, on ma zachránil z veľkého nebezpečenstva, keď som spadla do vody, jemu môžete ďakovať za môj život.“
Valére
Pôvodom urodzený šľachtic, ktorý v detstve stratil svoju rodinu, keď stroskotala na lodi. Vydáva sa hľadať svojho otca, o ktorom sa dozvedel, že je nažive a po ceste náhodou zachráni topiacu sa Elizu. Zahorí k nej láskou a ona mu city opätuje. V ceste im však stojí Harpagon, pretože už pre ňu vybral ženícha. Valére sa z lásky k nej vzdáva putovania a ide do Harpagonovej služby ako správca domu.
30/ „Každú chvíľu si predstavujem prejavy vašej oddanosti a horúcej lásky, ktorú nezničil čas ani prekážky, ktorá vás prinútila zanedbať i svojich rodičov, svoju vlasť, ktorá vaše kroky zamierila k týmto miestam, drží vás tu kvôli mne, v tomto maskovanom postavení a núti vás, len aby ste ma mohli vidieť, skrývať sa tu ako člen služobníctva môjho otca služby môjho otca.“
Za každú cenu sa chce zapáčiť Harpagonovi. Je ľstivý a vytrvalý.
31/ „Vidíte, ako šikovne som sa do toho pustil, viete o mojej úskočnosti, ktorú som musel použiť, aby som sa dostal do jeho služieb, pod akú masku sympatie a zhodu cítenia som sa schoval, aby som sa mu zapáčil, a akú úlohu musím pred ním denne hrávať, aby som získal jeho náklonnosť.“
32/ „Najlepší spôsob, ako si ľudí získať, je prispôsobiť sa ich sklonom, schvaľovať ich zásady, okiadzať ich chyby a tlieskať im na všetko, čokoľvek robia.
Svoje konanie ospravedlňuje týmto výrokom:
33/ „Môj spôsob nemožno nazvať úprimným, ale keď potrebujeme ľudí, musíme sa im čo najviac prispôsobiť. A keď si ich možno získať iba takto, nie je to vina lichotníkov, ale tých, ktorí chcú, aby sa im lichotilo.“
Vo všetkom mu prikyvuje a to dokonca aj vtedy, keď ho má rozsúdiť s Elizou, čo sa týka jej svadby s Anzelmom. Vo všetkom s ním súhlasí. Svojím správaním si však znepriatelil služobníctvo, pretože sa na ich úkor snaží zapáčiť Harpagonove, čím im však ubližuje.
34/ „Bezočivejšiu odpoveď som veru ešte nepočul ako táto. Veľké umenie dobre pohostiť za veľké peniaze! To je najľahšie na svete a nepoznám takého trkvasa, čo by to nedokázal. Šikovný kuchár má povedať, že dobre pohostí za málo peňazí. Veď aj príslovie starých hovorí: jeme, aby sme žili, ale nežijeme, aby sme jedli. “
Valér je zdvorilý, ale keď naňho Jakub vyskočí, len tak sa nenechá urážať a zbije ho.
Na konci sa náhodou zistí, kto je skutočný otec Valéra a to potom, ako vyrozpráva všetkým svoj príbeh a Anzelm v ňom spozná svoj a tak sa zistí, že je otcom nielen Valéra ale aj Marianny.
Marianna
Cléanteova milá, Valérova sestra a Anzelmova dcéra. Je to prekrásne mladé a skromné dievča, do ktorého sa Cléante hneď zamiluje.
35/ „Je to mladá dáma, ktorá je stvorená vzbudiť lásku každého, kto ju zazrie. Príroda nestvorila nič hodnejšieho lásky.“
Má síce urodzený pôvod, ale žije v biede, pretože v detstve stratila svojho bohatého otca, keď stroskotali na lodi. Žije so svojou starou matkou, ktorá je stále chorá a Marianna sa o ňu stará.
36/ „Marianna žije pod dozorom dobrej starenky- matky, ktorá je večne chorá a ku ktorej sa táto ľúbezná dcéra správa tak, že si to nemožno ani predstaviť. Ošetruje ju, opatruje a potešuje tak nežne, že vás to chytí že za srdce. Do všetkého, čo robí, púšťa sa tak, že každého očarí a každý jej čin je ožiarený sladkosťou, plnou čara, prenikajúcou dobrotou a milotou hodnou zbožňovania.“
Je ohľaduplná, nemyslí len na seba, ale v prvom rade na svoju matku.
37/ „Aj keby som nedbala na mnohé ohľady, ktorými je viazané naše pohlavie, musím myslieť aj na svoju matku. Vychovávala ma vždy s veľkou láskou a nemôžem sa odhodlať na niečo, čo by sa jej nepáčilo."
Mariana je postava, kvôli ktorej vznikne spor. Má si zobrať Harpagona, napriek tomu, že k nemu necíti nič, len odpor. Zamiluje sa avšak do Cléanta, ktorý ich často navštevuje.
38/ „ Keby na mne záležalo, vybrala by som si ho spomedzi všetkých. Tie jeho úctivé návštevy u nás, priznám sa, zanechali vo mne akési stopy. Cítim, že je to človek, ktorého možno milovať.“
Nebojí sa, hoc aj pred Harpagonom priznať, že cíti určitú náklonnosť voči Cléantovi a nechce mu byť proti vôli macochou.
39/„Dávam vám svoje slovo, keby ma k tomu nenútila vyššia moc, nikdy by som nesúhlasila s manželstvom, ktoré by vás mohlo trápiť.“
Frozina
Frozina je dvojtvárny typ, pokrytec, tiež idúci za svojím cieľom len kvôli peniazom. Nehľadí pri tom na ľudské city, ale len na to, čo by z toho mohla získať. Jej „povolanie“ je dohadzovačka.
40/ „Sprostredkúvam, dávam sa do služieb ľudí, aby som čo najlepšie využila svoje skromné vedomosti. Sám vieš, že na svete sa treba šikovne obracať a že ľudom ako mne nebesá neposkytli inej renty okrem intríg a prefíkanosti.“
41 /„Ach, čo, viem, ako ľudí pumpnúť. Poznám tajomstvo, ako získať ich náklonnosť, obmäkčiť ich srdcia, naďabiť na ich citlivé miesta.“
Chce zorganizovať svadbu Harpagona a Mariany, lebo si myslí, že tým niečo získa. La Fléche ju však upozorňuje, že tomto dome aj peniaze niečo stoja, no Frozina je tvrdohlavá a je si istá, že sa jej podarí získať nejaký ten zisk. Snaží sa o to presviedčaním aký je krásny a falošne mu lichotí, aj napriek tomu, že vie, že Harpagon nemá u Mariany žiadnu šancu.
42/ „Ach, na moj´ dušu, ako dobre vyzeráte! A vaša tvár, veď prekypuje zdravím. Počkajte. Hľa, tu, medzi očami, znak dlhého života! Ukážte ruku. Ach, Bože! Aká to čiara života. Ale vy prežijete aj sto dvadsiaty!“
Na každú otázku vždy dokáže rýchlo reagovať tým, že si vymyslí nejakú lož, aby Harpagona ubezpečila, že má u Marianny šancu.
43/ „Marianna má ešte akúsi zvláštnu vlastnosť, ktorú vám musím prezradiť. Ona má divnú nechuť ku všetkým mladým ľudom a má rada iba starých. Na mladého človeka ani pozrieť nechce a nemá väčšej rozkoše, ako vidieť pekného starca s majestátnou bradou. Ona túži aspoň po šesťdesiatročnom mužovi.“
Ale týmto konaním nič nedosiahla, pretože Harpagonove lakomstvo nedokázala prekonať. Spôsobila o to väčšiu pohromu, lebo Harpagon sa nechcel vzdať Mariany. Keď zistila, že nič nedostane, stavia sa na druhú stranu proti Harpagonovi a pomáha spojiť lásku Cléanta a Mariany. No jej povolanie nikomu nepomohlo, iba viac skomplikovalo situáciu. V istom zmysle sa podobá na Harpagona- nemyslela na city ostatných, hľadela iba na možný zisk, pre ktorý obetovala šťastie druhých.
La Fléche
Je to vedľajšia postava, ale tiež ovplyvňuje a zasahuje do diania. Je to Cléanteov sluha, ktorý je oddaný svojmu pánovi- pomáha mu s vybavovaním pôžičky s Majstrom Šimonom. Neznáša Harpagona pre jeho skúposť a dokonca túži po krádeži jeho majetku.
44/ „Ach, takýto človek by si zaslúžil to, aby sa mu stalo to, čoho sa bojí!- Len keby sa mi podarilo niečo ukradnúť!“
45/ „Ale aby som vám pravdu povedal, jeho spôsoby by ma vydráždili, že by som ho okradol, a pritom by som si ešte myslel, že konám dobrý skutok.“
Cléanteovi neskôr veľmi pomôže, keď mu povie kde ma Harpagon ukrytú skrinku s peniazmi, čo vyrieši všetky problémy.
Anzelm
Je to stratený otec Valéra a Mariany, vlastným menom Thomas d’Alburcy.
46/ „Pán Anzelm je partia na uváženie. Je to človek urodzeného rodu, milý, rozvážny, múdry a veľmi bohatý, a z prvého manželstva mu nijaké dieťa nezostalo. Našla by lepšieho?“
47/ „ Človeka vážneho, múdreho a statočného, nemá viac ako päťdesiat rokov a má veľký majetok.“
Vracia sa do Neapola, aby si vzal Harpagonovu dcéru Elizu, ale keď zistí koho má skutočne rada, nestavia sa jej do lásky.
48/ „Nemám nijaký úmysel nasilu sa ženiť a domáhať sa srdca, ktoré sa mi nechce oddať samo.“
Vtedy tiež prichádza na to, že objavil svoje stratené deti. Dá im požehnanie a vystrojí im svadby.
49/ „Milé deti, nebo ma nevrátilo, aby som stál v ceste vášho šťastia.“
Anzelm je veľmi bohatý, ale na druhej strane veľkorysý. Nerobí mu problém uhradiť všetky náklady na svadby a komisára. Z jeho vystupovania je zrejmé, že je to statočný a čestný muž, ktorý sa dokáže tešiť zo šťastia druhých.
Konflikty a problémy
Harpagon – Cléante (otec – syn)
Cléante sa odjakživa neznášal so svojím otcom. Má na to však aj konkrétne dôvody. Nevidí v ňom pravého otca, ale len prekážku v citoch a v živote. Keď si chce požičať peniaze, ktoré mu otec sám nemá záujem zabezpečiť, musí si zobrať pôžičku pod vysokými úrokmi. Pri stretnutí s dotyčným však zistí, že tým úžerníkom je jeho otec.
50/ „Ako, otče? To sa vy dávate na takéto nečestné obchody? Vy sa chcete obohacovať takouto zločineckou úžerou? Opovážite sa po tomto postaviť sa pred oči sveta? A vy sa nečervenáte, že si takýmito obchodmi znevažujete svoje postavenie? Že si, česť a meno obetujete nenásytnej žiadostivosti zbierať toliar k toliaru a pre zisk používate všetky najhoršie spôsoby, aké nevynašli aj najpovestnejší úžerníci?“
Harpagon si však za žiadnu cenu neprizná chybu a dokonca chce Cléanta vyhodiť z domu.
Ich rozpor sa ešte viac stupňuje, keď ide o lásku. Harpagon si chce vziať Mariannu, Cléantovu milú. Vyžaduje od svojho syna úctu a chce si ponechať Mariannu pre seba. Prikazuje mu, nech sa zriekne svojej lásky k Marianne, no Cléante sa jej odmieta vzdať.
51/ ,,Láska nehľadí na nič."
Napokon u Harpagona zvíťazí lakomosť a túžba po peniazoch, a dá prednosť svojmu pokladu pred Mariannou.
Harpagon a Cléante silno kontrastujú. Či už výzorom – Harpagon je starý a odpudivý, zatiaľ čo Cléante mladý a atraktívny – ale najmä v názoroch. Harpagonove rozhodovanie je vo všetkých situáciách podmienené jeho "láskou" k peniazom, predstavuje zastaralosť. Cléante na druhej strane prichádza ako mladá generácia, ktorá sa ozýva a dáva najavo svoju nespokojnosť. Na rozdiel od svojho otca ja štedrý a chce pomôcť ostatným, no nemá na to prostriedky.
Harpagon - Eliza (otec – dcéra)
Vzťah medzi Harpagonom a Elizou je veľmi podobný tomu predošlému. Harpagon so svojou dcérou nevychádza dobre, nepočúva jej názory a chladne zasahuje do jej citov. Vyberá jej partnera, samozrejme, len kvôli peniazom.
52/ „Čo sa týka tvojho brata, vybral som mu vdovu, ktorá sa mi má dnes prísť predstaviť, a teba dám za pána Anzelma."
53/ „Nechcem sa vydávať, otče, ak dovolíte.“
54/ „A ja, dcérka moja, moja dušička, chcem vás vydať, ak dovolíte.“
55/ „Som poníženou služobníčkou pána Anzelma, ale, s vaším dovolením, nevydám sa za neho."
56/ „Som vaším poníženým sluhom, ale, s vaším dovolením, vydám vás za neho ešte dnes večer.“ 57/ „ Radšej si vezmem život, ako sa vydať za takého muža.“ 58/ „ Veru si nevezmeš život, ale vydáš sa za neho!“
Keď sa Harpagon dozvie o jej tajných zásnubách s Valérom, a Eliza sa mu snaží vysvetliť, že jej Valére zachránil život, nehanbí sa svojej dcére do očí povedať, že by bol radšej, keby sa utopila.
59/ „Lepšie by bolo bývalo, keby ťa bol nechal utopiť sa, ako urobiť to čo vykonal.“
Niet sa čo čudovať, že ho neznáša.
Harpagon – služobníctvo
Kedže Harpagon nemá dobré vzťahy ani len so svojimi deťmi, nedá sa očakávať, že by služobníctvo bolo nejakou výnimkou. Jeho lakomstvo ho núti vyhodiť ich pred výplatou a núti ich postiť takmer každý deň, aby aj tak niečo ušetril, nehovoriac o tom, že kradne vlastným koňom ovos. Takisto šetrí na príprave večere a vznikne niekoľko hádok.
60/ „Koľkí budú pri stole?“
61/ „ Budeme ôsmi alebo desiati, ale povedzme, že ôsmi. Kde sa najedia ôsmi, dostane sa aj desiatim.“
62/ „Nuž dobre. Bude treba teda pripraviť štyri veľké jedlá a štyri malé jedlá ... Rozličné polievky...Predjedlá...“
63/ „Do Paroma! Veď tým pohostím celé mesto.“
64/„ Vaše kone, pane, na moj´ dušu, nemôžu ani chodiť. Vy ich tak hrozne postíte, že to už ani nie sú kone, iba tône, fantómy, podobné koňom.“
65/ ,,Bude treba podávať jedlá, ktoré hostia nemajú radi a ktorými sa rýchle zasýtia. Hustý fazuľový prívarok a hodnú misu gaštanovej paštéty“
66/ „Vy budete utierať a napĺňať poháre, ale len vtedy, keď bude spoločnosť smädná. Dajte sa prosiť aj niekoľko ráz a do vína nalejte hojne vody.“
Služobníctvo ho za všetko pochopiteľne nenávidí a v jeho neprítomnosti sa mu vysmieva, ba dokonca preklína ho.
67/ ,,Mor na lakomstvo! Mor na lakomcov!“
68/ „Nič odpornejšieho som nevidel od tohto prekliateho starca. Myslím, že sa v ňom skrýva sám diabol.“
Jediný Jakub dokáže povedať do očí , čo sa o ňom hovorí, a aj to až po dlhom prehováraní. Nakoniec sa mu za to ujdú iba nadávky a bitka. Harpagonove správanie privedie La Flécheho do pokušenia okradnúť ho, čo aj urobí.
Harpagon – Frozina
Frozina sa snaží oklamať Harpagona jej lichôtkami a myslí si, že mu dokáže prejsť cez rozum. Lenže keď sa jedná o peniaze, Harpagon odhalí úmysly každého vtierača. Dá sa síce nachytať na klamstvá, aký je krásny, ale jeho lakomstvo mu nedovolí pustiť ani halier a na Frozinine prosby jednoducho ignoruje.
69/ „Uverte mi, pane, nikdy mi nemôžete viacej pomôcť ako v terajšej núdzi.“ 70/ „ Musím vydať rozkaz, nech vyvedú koč. Aby ste mohli ísť na trh.“ 71/ „Neobťažovala by som vás, keby ma nenútila núdza.“ 72/ „ Postarám sa, aby sme čím skôr večerali, lebo neskoré jedenie škodí.“
73/ ,,Nech ťa šľak trafí, lakomý pes! Starý skupáň! Odolal všetkým mojim útokom.“
Neváha preto prejsť na druhú stranu a obrátiť sa proti Harpagonovi.
Harpagon – Valér (pán – správca domu)
Valér je jeden z mála tých, ktorých má Harpagon rád. Je to samozrejme vďaka Valérovej pretvárke. Chce si získať jeho priazeň, aby dovolil jeho svadbu s Elizou. Pri každej príležitosti kritizuje sluhov a vychvaľuje Harpagona, čím si ho aj získa.
74/ ,,Ach statočný šuhaj! Hovorí ako veštec. Šťastný človek, ktorého domácnosť má takého správcu!“
No Harpagon na všetky kamarátstva zabudne, keď Jakub Valéra krivo obviní z krádeže truhličky, lebo sa mu chce pomstiť za to, že Valére si získaval Harpagonovu náklonnosť na jeho úkor. Jeho snaha bola márna.
Valér si však myslí, že Harpagona odhalil jeho tajný vzťah s Elizou a tak dochádza k omylu a vtipnému rozhovoru medzi Valérom a Harpagonom, pričom každý rozprava o inom.
75/ „Ja? Ja som ju neodniesol, veď je u vás.“ 76/ „Ó, moja drahá skrinka! Ona ani neodišla z domu? Nuž ale povedz, ty si sa jej azda ani nedotkol?“ 77/ „Ja, dotknúť sa jej? Ach, vy ju urážate práve tak ako mňa. Zahorel som k nej čistou láskou.“ 78/ „Láskou zahorel, k mojej skrinke!“ 79/ „Radšej by som zomrel, než približovať sa k nej s nejakou nečistou myšlienkou. Na to je oveľa múdrejšia a poctivejšia.“ 80/ „Poctivejšia- moja skrinka!“ 81/ „ Všetky moje túžby smerovali iba k tomu, aby som sa mohol kochať v nej. A nič hriešneho neznesvätilo moju vášeň, ktorú vo mne zapálili jej oči.“ 82/ „Ach, krásne oči mojej skrinky! On o nej hovorí ako milenec o milenke.“
Keď však Harpagona zistí, že Valére v skutočnosti neukradol jeho milovanú skrinku, ale je tajne zasnúbený s Elizou, rozhnevá sa na Valéra ešte viac.
83/ „Zlo sa rozrastá, nešťastie sa valí! Nuž pane konajte svoju povinnosť a vyhotovte proti nemu obžlobu ako proti zlodejovi a zvodcovi!“Lakomstvo
Hlavnou myšlienkou v tejto hre je kritika lakomstva stelesneného Harpagonom. Táto zdegradovaná bytosť posadnutá peniazmi, si ani nedokáže uvedomovať dôsledky svojich činov. Toto konanie však neničí len charakter človeka, ale aj vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Harpagon je naozaj ukážkový lakomec, pre ktorého sú peniaze niečím, čo ho drží pri živote. Dokáže pre ne obetovať všetko – lásku svojich detí, priateľstvo a dokonca aj lásku k svojej milej. Ale bez peňazí nedokáže žiť – keď ich stráca, život pre neho prestáva mať zmysel. Čo je ešte viac zarážajúce, Harpagon tieto peniaze vôbec nepotrebuje! Má všetkého dosť, ale nedokáže si to užiť, lebo sa neustále bojí, že ho niekto okradne. Paradoxné je, že práve tento Harpagonov strach dovedie La Flécheho k pokušeniu urobiť to.
Nemá s nikým kladné vzťahy, každý ho chce len vyžiť, no ani to nie je možné – nikdy by nepustil ani korunu.
84/ „Chvály, uznania, láskavosti v slovách a priateľstva sa uňho nájde toľko, koľko len chcete, ale o peniazoch ani reči.“
Pokrytectvo
Pokrytectvo, ktoré pramení z túžby získať osobné výhody poznáme z každodenného života. Nevyhli sa mu ani postavy v tejto hre. Stelesnené sú tu dvoma postavami – Frozinou a Valérom. Frozina sa snaží vytĺcť niečo zo svojho nadania a preto Harpagonovi prefíkane lichotí. Zatiaľ čo ona to robí z túžby po peniazoch, Valér sa podlizuje z lásky k Elize. Nemá inú možnosť ako si získať Harpagonovu priazeň a presvedčiť ho tak, aby povolil ich svadbu.
85/ „Môj spôsob nemožno nazvať úprimným, ale keď potrebujeme ľudí, musíme sa im čo najviac prispôsobiť. A keď si ich možno získať iba takto, nie je to vina lichotníkov, ale tých, ktorí chcú, aby sa im lichotilo.“
Nakoniec táto snaha vyšla nazmar – vyriešilo sa to náhodou a vďaka Harpagonovmu neprekonateľnému lakomstvu. Prostredníctvom tejto postavy sa snaží autor poučiť ľudí, aby sa vyvarovali prehnanej naviazanosti na peniaze. Lakomstvo vôbec nie je na smiech, ale tak, ako ho v Lakomcovi stvárnil Moliére je až smiešne a čitateľ či divák sa môže dobre zabaviť.
Láska s prekážkami
Kvôli svojmu lakomstvu sa hnusí svojím deťom, ale jemu to neprekáža. Ešte aj na nich chce zarobiť. Vôbec sa nepozerá na ich city – vyberá im finančne vhodných partnerov proti vôli, len pre peniaze. Deti sa tajne stretávajú so svojimi milými a snažia sa otcovi nejako prejsť cez rozum.
Harpagonovi sa pomenovanie otec vôbec nehodí. Deti privádza jeho skúposť do zúfalstva, východisko vidia len v úteku.
Klasicizmus
Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17.st. v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ (Cogito ergo sum; výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti). Vzorom pre klasicizmus bola antika, antické umenie (podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná; orientácia skôr na rozum než na cit; záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti; jasný, striedmy a dôstojný štýl). Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou : „Krásne je len to, čo je pravdivé“ (tzv. kŕčovitá krása). Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti.
Literatúra klasicizmu
Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:
• Harmonická súmernosť
• Jasnosť a logika
• Jednoduchý dej bez odbočení
• Presnosť jazykového vyjadrenia
• Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupne)
Literatúra klasicizmu sa delila podľa pravidiel na žánre (druhovo žánrová diferenciácia) – vysoké a nízke. K tým vysokým sa zaraďovali óda, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa tu vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy a majú prevažne komický charakter.
Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným; povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť - v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad (nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu napr. lakomec, statočný hrdina , oklamaná milenka). Klasicistickí autori spravidla otvorene neprejavujú osobné názory a vzťah k dobovej problematike.
V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň.
Klasicistická dráma
Dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt:
• Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín) • Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci)
• Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)
Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú alebo prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).
Kompozícia
Lakomec je klasicistická dráma – konkrétne komédia. Zápletka v tejto hre nie je prvoradá, dôležitá je myšlienka, ktorú toto dielo má odkázať čitateľom.
Kompozične je komédia rozdelená do piatich dejstiev, čím je dosť rozsiahla. Zároveň zrovnoprávňuje komédiu s tragédiou, pretože dovtedy mali päť dejstiev len tragédie. Molière takisto nedodržal veršovanú formu a nebál sa porušiť klasicistickú normu. Je tu však dodržaná jednota miesta, času a deja.
V hre sa najčastejšie vyskytujú dialógy, monológy len zriedkavo. Molière používa väčšinou jednoduchý a zrozumiteľný jazyk, aby mu pochopili aj jednoduchí ľudia, ktorým je toto dielo venované, no nezabúda aj na vznešené vyjadrovanie.
Z výrazových prostriedkov sa tu vyskytujú miernejšie vulgarizmy, ktoré používa Harpagon.
86/ ,,Sprosták, darebák, bezočivý lotor..."
Autor sa nevyhýba ani frazeologizmom, ktoré sú blízke ľudu.
87/ „Čo, ty darebák, opovažuješ sa krížiť moje chodníčky?“
88/ ,,Trafená hus zagága.“
Valér použil tento výrok, keď sa snažil imponovať Harpagonovi:
89/ „Jeme, aby sme žili, ale nežijeme, aby sme jedli. “
V diele sa vyskytujú metafory, zdrobneniny, prirovnania, epitetá a i.
Molière využíva obidva druhy humoru – situačný – takmer fraška. Nájdeme ho v scéne, kedy Jakub mení svoju podobu (kuchár a kočiš). Druhý je slovný humor používajúci hyperbolu - Frozina lichotí Harpagonovi a neuveriteľne zveličuje jeho neexistujúce prednosti. Molière využíva komiku gesta, oblečenia a celkového výzoru postavy.
Hra je zaplnená rezonérmi – postavičkami sluhov (La Fléche, Jakub, Frozina), ktorí vyjadrujú mienku autora a svojím konaním posúvajú dej dopredu.
Komédia
Termín komédia pochádza z gréckeho slova komódia, komos – veselý sprievod, oide – spev. Jej podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka.
Základnou črtou komického účinku musí byť to, že krivda voči kladným postavám nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť, šikovnosť. Takéto úsilie sa musí končiť neúspechom. Obyčajne už základný konflikt je v komédii komický, lebo hlavný hrdina si buď určí nezmyselný a bezvýznamný cieľ, alebo si volí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie. Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie, hovorí sa o charakterovej a o situačnej komike. Vychádza z toho, čo prevažuje, lebo charakterová komika sa nezaobíde bez prvkov situačnej komiky a situačná bez charakterovej. V komédii má veľký význam aj náhoda – pomáha pri vytváraní konfliktov a zauzľuje dej.
Komédia vznikla z osláv boha Dionýza. V porovnaní s tragédiou však predstavovala každodennosť- reálny život v nej prevládal nad výnimočnosťou a vznešenosťou. Jej prvým významným predstaviteľom bol Aristofanes. V stredoveku sa z nej vo Francúzsku vyvinula hra zvaná fraška a v Taliansku commedia dell’arte, ktorá bola veľmi obľúbená u ľudového publika. Hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu. Je to typ improvizovanej komédie s ustálenými postavami. Z nej neskôr vznikla vo Francúzsku Molièrova komédia, v ktorej tento žáner dosiahol vrchol.
