expozícia (zápletka): vojna medzi bratmi, oboznámenie sa so základnou situáciou, predstavenie hl. postáv,
kolízia (napätie): pochovanie Polyneika,
kríza (konflikt) : odsúdenie Antigony, hádka Haimona s Kreónom,
peripetia (prudký spád): príchod veštca Tereziasa,
katastrofa (nečakané tragické rozuzlenie): Antigona spácha samovraždu, aj Haimon a jeho matka.

Postavy -
Kreón predstavuje despotickú svetskú moc, tvrdohlavé lipnutie na nesprávnom rozhodnutí. Jeho slabosť je v tom, že nehľadá pravdu a skutočné riešenie problémov. V úvode oznamuje svojské pravidlá, v mene ktorých chce vládnuť. Hovorí, že najhorší je človek, ktorý keď riadi celé mesto, nevie si rady alebo ten, pre ktorého je priateľ viac ako vlasť. Je malicherný a pyšný. Nedokáže prijať správny názor len preto, že pochádza od ženy alebo mladšieho muža. Za svoje spupné rozhodnutie musí v závere pykať – sám na seba privolávať smrť, lebo jeho život stratil svoj cieľ.

Antigona je hrdinkou tragédie, ktorá je mravným protipólom Kreonta. Odvážne sa stavia nespravodlivej despotickej svetskej moci, aby v duchu antického ideálu bojovala za nepísané ľudské zákony. Jej čin je o to odvážnejší, že vie, aký bude jej osud. Smelo vykoná čin hodný muža, lebo netúži zapáčiť sa svetskej moci. Hoci zomiera, stáva sa morálnym víťazom tohto boja. Aj zbor tébskych starcov v závere uznáva veľkosť jej činu a ospevuje jej rozvážnosť.
Haimon je rozvážny, mierny, milujúci Antigonin snúbenec.
Isména je ústupčivá, nevýbojná sestra Antigony.

Dej –
1. Prológ
Deti kráľa Oidipa Antigona, Ismena a Eteokles žijú v Tébach, kde vládne Kreón. Ich brat Polyneikos tiahne s vojskom proti Tébam. Obaja synovia v tomto boji, vojne siedmich proti Tébam, padnú, Eteokles ako hrdinský obranca, Polyneikos ako vlastizradca, v súboji. Kreón zakáže pochovať Polyneika, čo v očiach Grékov bola pre celú rodinu potupa. Antigona v rozhovore s Isménou oznamuje, že nebude rešpektovať neľudský príkaz, ktorý šliape i po božských zákonoch a Polyneikovi preukáže posledné pocty.

2. Epilóg
Posol prináša náčelníkovi zboru správu, že Antigona i Haimon sú mŕtvi. Keď Kreón vošiel do skalnej hrobky, našiel tam Haimona, ako objíma mŕtvu snúbenicu, ktorá sa obesila na vlastnom závoji. Keď Haimon zbadal ukrutného otca, vytasil svoj meč a prebodol sa ním. Toto rozprávanie si vypočuje Haimonova matka Eurydika, vojde do paláca a po chvíli ju nájdu v kaluži krvi. Kreón v náručí prináša matke syna a nachádza už iba mŕtvu manželku. Kreón šalie od bolesti a smútku vo chvíli, keď o všetko prišiel svojím pričinením. Náčelník zboru uzatvára tragédiu slovami, že iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Človeka, ktorý si o sebe veľa myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až v starobe.

Typy konfliktov:

konf. postavy a postavy (Antigona a Isména)
konf. postavy samej so sebou (Haimon – hlas ľudu, no zaľúbený do Antigony)
konf. postavy so spoločnosťou (Kreón a spoločnosť)

Aischylos (je považovaný za zakladateľa gr. tragédie, napísal asi 90 hier, zameriaval sa na nábož. motívy, jeho hry zachytávajú konflikt človeka a osudu) napísal tragédie Pripútaný Prometeus a Oresteia.

Euripides (zameral sa na konflikt človeka s človekom, dokonale vykreslil charakter ženských postáv)napísal Trójanky, Ifigénia v Tauride a Medea.

Aristofanes (je najslávnejším autorom komédií) je vo svojich dielach kritický, čo však vyplýva zo špecifiky komédie ako dramatického žánru v komédiách Oblaky, Jazdci, Lyristrata.


b) RÍMSKA LITERATÚRA

- 3.st.pnl – 5.st.pnl
- v 2.polovici 3.st.pnl prekvitá grécka literatúra, ktorá vznikala rozvíjaním ľudových tradícií
- rímska literatúra prevzala už hotové formy z gréckeho písomníctva, čiže rímska literatúra je len mladšou sestrou gréckej literatúry
- helenizáciou Ríma boli zavedené dramatické predstavenia do programu rímskych hier