Po desaťročí tvorby pre deti a mládež sa opäť vrátila k písaniu pre dospelých. Najskôr to bola kniha poviedok Kamenný ruženec (1970), potom napísala historickú trilógiu Alžbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977), v ktorej zobrazila životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodín v Turci od 18. storočia až do nedávnej minulosti. V súbore noviel Hodina zažíhania sviec (1979) sa tematicky vrátila do súčasnosti. Po tomto krátkom období sa opäť vrátila k historickej téme. Životné osudy viacerých generácií garbiarov opísala v románoch Hodvábna cesta (1980), Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa (1983). V beletrizovaných memoároch Vejár s fialkami (1986) predstavila celú galériu svojich priateľov a literárnych druhov. Témou románu Hlas starých huslí (1988) je život a medziľudské vzťahy v domove dôchodcov. Sondou do života rodiny a školy súčasných mestských detí zo sídliska je próza pre mládež Spať na slnku (1988). V románe Nočný koncert (1989) vyrozprávala osud skupiny dávnych slovenských vysťahovalcov, ktorí dožívajú v domove dôchodcov v Kanade ďaleko od vlasti. V románe Víno kráľov (1993) zobrazila životné osudy skupiny maturantov z roku 1939. V románe Harlekýnove milióny (1994) tematicky siahla do prostredia a zákulisia parlamentnej praxe. Životný príbeh starého manželského páru vyrozprávala v románe Vranie oči (1995). Osudy dvoch žien, ktoré sa nikdy nevideli a neuvidia, zachytila v románe Dve slová (1966). Vzťah manželov Adama a Evy a ich synov Petra a Pavla obnažila zasa v románe Aj v raji prší (1997). Osud mladého narkomana a jeho ťažko-horký návrat z dna ničoty opísala v knihe Ruža zo samého dna (1997). Svoje súkromie odhalila v spomienkovej próze s názvom Ešte raz (1998).

Ján Tužinský

Ján Tužinský je rodák zo Zlatých Moraviec (narodil sa 28. marca 1951). Základnú školu vychodil v Beladiciach, zmaturoval na gymnáziu v Zlatých Moravciach, potom študoval na Prírodovedeckej fakulte a neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran a od roku 1983 ako redaktor literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a v roku 1994 za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Od roku 1994 do roku 1997 bol ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu. Potom, do roku 2002, bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. V súčasnosti opäť pôsobí v Slovenskom rozhlase. Žije v Bratislave.

Diela: Bičovanie koní, Čakanie na šarhu, Kto hodí kameňom, Biliard na streche, Krypta, Bastard v daždi, Jeremiášov plač, Sklené oko, Niečo ako sen, Mimikry, Motiviáda, Bledomodrý svet, Postmoderna – Smrť literatúry

Ján Uličiansky

Narodil sa 29. októbra 1955 v Bratislave v rodine inžiniera. Vyštudoval dramaturgiu a réžiu bábkového divadla na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Sedem rokov sa profesionálne venoval réžii v bábkovom divadle. Od roku 1988 ako dramaturg Dramaturgie hier pre deti a mládež v Slovenskom rozhlase v Bratislave, pôsobí ako odborný asistent na VŠMU v Bratislave a ako organizátor knižnej tvorby pre deti. Od roku 1997 je prezidentom slovenskej sekcie IBBY. Žije v Bratislave.

Ťažiskom literárnych záujmov J. Uličianskeho je dramatická tvorba pre rozhlas, bábkové i činoherné divadlo. Knižne debutoval veršovaným leporelom Hádanky (1980, 1984). Druhá kniha pre najmladších čitateľov Adela Zvončeková (1981) je zbierkou krátkych rozprávok zo života dnešných detí. V knihe Nedeľa (1987) hlavný hrdina prežije fantastické dobrodružstvá s otcom a novou kamarátkou z reštaurácie, kde ho otec zobral na obed, lebo mama je v nemocnici, odkiaľ sa má vrátiť so súrodencom. Trinásť rozličných rozprávok o snehuliakoch obsahuje kniha Snehuliacke ostrovy (1990). V knihe rozprávok zo života súčasných detí Máme Emu (1993) uplatnil podobný rozprávkovo-fantazijný princíp. Priateľstvo handicapovaného chlapca a veveričky v Orieškových kúpeľoch sa rozvíja v knihe Veverička Veronka (1996).

Pre rozhlas napísal rozprávkové hry Aťa a jej priatelia (1974), Tik Tak (1976) a Golego (1984). Hry Tik Tak a Golego neskôr prepísal do javiskovej podoby. Uviedli ich v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave, Divadle J. Záborského v Prešove a v Štátnom divadle v Košiciach. Hra Tik Tak vyšla roku 1980 aj knižne. Rozhlasové hry Úplne malá balada (1976), Väčšia polovica lásky (1978), Krtko (1987) a Tretie zakončenie (1988) sú určené mládeži. Je autorom aj rozprávkových bábkových hier Čáry máry fuk (1983), Janko Pipora (1983), Radúz a Ľudmila (1983), Bohatier Kremienok (1986), ako aj autorom mnohých rozhlasových večerníkových seriálov, ktoré neskôr prepísal pre televíziu.

Sedemdielny seriál animovaných televíznych večerníčkov Hrdinovia siedmich morí sa pohráva s parafrázami na príbehy slávnych hrdinov - ako bol kapitán Kukuk, stroskotanec Robímsám či dobrodruh Móric Leňovský.

Dramatickým činoherným debutom J. Uličianskeho je dráma Alergia (1995). Príbeh hry sa odohráva v prostredí nemocničnej izby na oddelení kožnej kliniky, kde sa lieči hlavný hrdina. Druhý plán hry je mozaikou spomienok, reminiscencií a prejavov podvedomia, ktoré sú vo svojom vyznení výrazom duchovnej alergie súčasného človeka na svet, ktorý ho obklopuje, i na samého seba. V podobe televíznej inscenácie mala Alergia premiéru v STV roku 1997.