Ako osemročnej jej zomrela matka, otec bol chatárom v Nízkych Tatrách, spolu so štyrmi súrodencami ju vychovala otcova sestra. Po ukončení štúdia na gymnáziu bola učiteľkou na detvianskych lazoch Korytárky, po vojne bola úradníčkou na radnici v Bratislave. Od roku 1954 pôsobila ako redaktorka v humoristickom časopise Roháč. Diela ako Jediná a Brat mlčanlivého Vlka sa vďaka 70 prekladom stali súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry pre deti a mládež. Klára Jarunková sa niekoľkokrát stala laureátkou viacerých medzinárodných ocenení, vrátane cien Deutscher Jugendbuch, Premio Europeo Citta di Caorla, Premio Bancarellino, či diplom Hansa Christiana Andersena. Zomrela po ťažkej chorobe v pondelok 11. júla 2005 vo večerných hodinách.
Tvorba: Hrdinský zápisník (zbierka humoristických čŕt - debut), Jediná (román), Brat mlčanlivého Vlka (román), Pomstiteľ (novela), Tulák (román), Tiché búrky (román), Nízka oblačnosť (román), O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť (próza pre deti)
Rudolf Dobiáš
Narodil sa 29. septembra 1934 v Dobrej pri Trenčíne v roľníckej rodine. V rokoch 1945 – 1953 študoval na Gymnáziu v Trenčíne. Ako osemnásťročného študenta ho nespravodlivo obvinili z protištátnej činnosti. Odsúdili ho a väznili v Jáchymove, po ôsmich rokoch ho na základe amnestie prepustili na slobodu. V rokoch 1961-1962 vykonal vojenskú základnú službu v pracovných jednotkách čsl. armády. Po návrate z vojenčiny pracoval ako brigádnik v Bani Mládeže v Novákoch, potom ako robotník a neskôr aj ako technik v závode Slovlik Trenčín. Popri zamestnaní absolvoval nadstavbové štúdium na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Roku 1975 sa mu na základe ocenenia jeho zbierky poviedok Veľké biele vtáky v autorskej súťaži podarilo získať dlhodobé tvorivé štipendium od SLF. Od roku 1976 žil ako profesionálny spisovateľ, občas si vypomáhal príležitostnými zamestnaniami. V rokoch 1990-1992 pracoval ako redaktor Slovenského denníka. Žije v Trenčíne. V rokoch 1987 – 1989 bol vychovávateľom v Domove mládeže, v rokoch 1990 – 1993 redaktorom Slovenského denníka. Deväťdesiate roky znamenajú jeho návrat do spoločenského a kultúrneho života. Pôsobí v Konfederácii politických väzňov, v rozhlasových a televíznych radách a v Rade SR pre vysielanie a retransmisiu. V súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Svedectvo, ktorý vydáva Konfederácia politických väzňov. Žije na dôchodku v Trenčíne.
Tvorba: Vravia vranám vrabce, Vietor v klobúku, Veľké biele vtáky, Hrdličky, Kam idete autíčka?, Možno nevieš, možno vieš, Lupeň zlatej ruže, Motýľ v škrupine, Ako sme kradli, Mojka Jojka, komínová striga a baranček Albert.
O vstup do literatúry sa pokúsil ešte ako študent gymnázia. Prvé básne publikoval v roku 1953. Potom sa až do roku 1970 odmlčal. V tom roku začal publikovať v detských časopisoch. Ocenenie rozhlasovej rozprávkovej hry Štyria bratia v anonymnej súťaži Slovenského rozhlasu bolo začiatkom jeho pravidelnej spolupráce s rozhlasom. Pre deti a mládež napísal vyše tridsať rozprávkových hier, hier pre deti a staršiu mládež. Hra pre staršiu mládež Cvrček získala roku 1979 Hlavnú cenu na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch. Napísal aj hry pre dospelých.
Knižne debutoval leporelom Vravia vranám vrabce (1973). Vo veršoch preukázal cit pre zvukomalebnosť slovenského jazyka. V zbierke veršov pre deti Vietor v klobúku (1976) zdôraznil základné hodnoty života. Súbory poviedok Veľké biele vtáky (1976) a Hrdličky (1977) obsahujú pútavé príbehy zo života súčasných detí, autor sa v nich sústredil na rozkrytie vzťahov detí k dospelým. Podobne je zameraná aj Rozprávka o lastovičke (1980). Inšpirovaný ľudovou slovesnosťou napísal knihu rozprávok Lupeň zlatej ruže (1979). Súbory poviedok Prvý sneh (1986) a Motýľ v škrupine (1990) sú adresované starším vrstvám detských čitateľov. Na svoj prvotný záujem o tvorbu poézie nadviazal jedinou básnickou zbierkou Slávnosti jari (1977). Vydal aj zbierku próz pre dospelých Temná zeleň (1996). Tematicky čerpajú z obdobia 50. rokov. Kniha získala cenu SSS. Pre deti predškolského veku napísal leporelá Kam idete, autíčka? (1979) a Možno nevieš, možno vieš (1977).
