Anton Hykisch
Narodil sa 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici. Pochádza z úradníckej rodiny. Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Pracoval ako ekonóm vo Výskumnom ústave miestneho hospodárstva v Bratislave, na Železničnom staviteľstve a v Záhradníckych a rekreačných službách Bratislavy. V rokoch 1962 – 1969 pôsobil ako redaktor Československého rozhlasu. Po okupácii Československa sovietskymi vojskami r. 1968 musel pre svoje politické postoje opustiť svoje pracovisko a nesmel publikovať. Pracoval v Ústrednej knižnici Slovenskej akadémie vied, potom v Slovenskom fonde výtvarných umení. Od r. 1988 bol ekonomickým námestníkom vydavateľstva Mladé letá, neskôr jeho riaditeľom. V rokoch 1992 – 1997 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Kanade. Žije v Bratislave.
Diela: Sen vchádza do stanice, Stretol som ťa, Krok do neznáma, Naďa, Námestie v Mähringu, Čas majstrov I – II, Vzťahy, Dobre utajený mozog, Túžba, Milujte kráľovnú, Atómové leto, Obrana tajomstiev, Mária Terézia, Nebojme sa sveta, Čo si o tom myslím, Budúcnosť je už dnes, Kamarát Čipko, Kanada nie je "kanada", Volanty do nebies, Dovolenka v Pekingu, Ako chutí politika
Do literatúry vstúpil koncom 50. rokov ako člen generácie 1956 v mesačníku Mlada tvorba. Jeho prvý román o vysokoškolákoch Krok do neznáma (1959) dal vtedajší povereník vnútra zošrotovať. Oficiálne debutoval novelou Sen vchádza do stanice (1961) o ľuďoch pri elektrifikácií železníc. Nasledoval súbor poviedok Stretol som ťa (1963) o komplikovaných vzťahoch mladých ľudí. Veľmi úspešná bola ľúbostná novela Naďa (1964) o vzťahu vysokoškoláčky a kádrovo postihnutého knihovníka. Kľúčovou knihou tohto obdobia je román Námestie v Mahringu (1965), sčasti autobiografický príbeh mladého inžiniera, ktorý sa po prvý raz dostáva na Západ, keď sa ako študent neúspešné pokúsil o útek do slobodného sveta. Román vyšiel aj v českom a maďarskom preklade. Po návšteve Svetovej výstavy EXPO 67 v Montreale napísal cestopisnú esej Kanada nie je "kanada" (1968), neskôr kritizovanú ako chválu západného kapitalizmu.
Dana Podracká
Narodila sa 9. marca 1954 v Banskej Štiavnici, kde chodila do základnej školy a absolvovala gymnázium. Potom v Bratislave vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po skončení štúdia pracovala ako vedecká pracovníčka Psychologického ústavu FF UK, od roku 1988 ako redaktorka Literárneho týždenníka, v rokoch 1999 – 2002 ako zástupkyňa šéfredaktora. V roku 2002 ju zvolili za poslankyňu NR SR za ĽS – HZDS. Žije v Bratislave.
Diela: Mesačná milenka, Zimní hostia, Rubikon, Grizly v spiacom dome, Písmo, Hriech, Meno, Vysoká zver, Kazematy, Mytológia súkromia, Paradiso, Slovenské tabu, Bytostné stretnutie, Jazyky z draka, Mytológia slovenských rozprávok, Pani Cogito, Zielpunkt Sovia hora, Pančuškový telefón, Nezabudni na vílu, Nedočkavý prvák
Stanislav Rakús
Narodil sa 20. januára 1940 v Šúrovciach. Po maturite na strednej škole v Trnave roku 1957 študoval slovenčinu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Po pôsobení na rôznych stredných školách pracuje od roku 1969 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity P. J. Šafárika dejiny slovenskej literatúry a teóriu literatúry. V rokoch 1966 – 1968 bol externým dramaturgom Štátneho bábkového divadla v Košiciach. Žije v Košiciach.
Diela: Žobráci, Pieseň o studničnej vode, Temporálne poznámky, Nenapísaný román, Mačacia krajina, Próza a skutočnosť, Epické postoje, Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou, Poetika prozaického textu, Z rozprávaní, úvah a rozhovorov.
Ako jeden z mála slovenských literárnych tvorcov sa sústavne venuje umeleckej próze i literárnej vede. Do slovesného diania vstúpil v polovici šesťdesiatych rokov publikovaním poviedok, recenzií a literárnovedných štúdií v rôznych literárnych a literárnovedných časopisoch. Debutoval novelou Žobráci (1976). Kompozične náročne stavaný príbeh situoval do nie celkom presne časovo identifikovateľného obdobia monarchie. Prostredníctvom dvoch protagonistov priblížil svet žobráctva, kde okrem dezilúzie a tragiky má svoje miesto i ľudská hrdosť. Rakús tu účinne využil prvky lyrizovanej prózy a naturizmu. Vo svojom rozprávaní sa zameriava na psychológiu postáv, čo sa prejavilo aj v jeho nasledujúcej tvorbe.
Ján Švantner
Narodil sa 24. septembra 1944 v Banskej Hodruši. Navštevoval strednú školu v Žarnovici a po maturite bol poslucháčom Filozofickej fakulty UK v Bratislave, odbor slovenčina - francúzština. Od roku 1972 do 1975 bol na študijnom pobyte na Literárnovednom ústave SAV, potom bol redaktorom vydavateľstva Tatran a neskôr odborným pracovníkom Ústavu pre informácie a riadenie kultúry. V rokoch 1983 - 1989 bol redaktorom vo vydavateľstve Smena, 1995 - 1999 v časopise Národná osveta. V súčasnosti je v slobodnom povolaní.
Diela: O snežnom srdci, Hviezdny úder, Neviditeľná hudba, Lampa, Čo počuje jednorožec, Námorný cintorín, Obrazy a sny, Básnické umenie, Kvety zla, Existencializmus je humanizmus, Citadela.
Daniel Hevier
Narodil sa 6. decembra 1955 v Bratislave v učiteľskej rodine. Do základnej školy a do gymnázia chodil v Prievidzi. Po maturite roku 1974 študoval estetickú výchovu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už počas štúdia začal pracovať ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982-1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Potom sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi v Bratislave. Literárne začal tvoriť už ako stredoškolák a prvé verzie uverejňoval v rôznych literárnych i detských časopisoch.
Knižne debutoval zbierkou básni Motýlí kolotoč (1974), v ktorej prejavil radosť a očarenie zo života, z krasy prírody, zo šťastného rodinného zázemia i z prvých citových očarení. Tato tematická línia sa prejavila aj v zbierke S otcom v záhrade (1976). Nasledujúca zbierka Vták pije z koľaje (1977) je básnickým zamyslením nad poslaním a možnosťami krásy a poézie v súčasnom svete. Z formálneho hľadiska sa v týchto zbierkach prejavil ako básnik zvukomalebnosti slova a rýmu, ktorému nechýba bohatá metaforika a vtip. V nasledujúcej zbierke Nonstop (1981) vyjadril napätie medzi odcudzením medziľudských vzťahov a nádejou, že predsa len existuje východisko na ceste k dobru a morálnym hodnotám človeka. Toto napätie, umocnené obavou z dehumanizačného vplyvu technickej civilizácie na osudy ľudstva, ešte viac zdôraznil v zbierke Elektrónkový klaun (1983). Básnická zbierka Muž hľadá more (1984) je poetickou kompozíciou o ceste múza, ktorý hľadá svoje miesto v živote najmä spoznávaním seba samého. Ako civilizačnú poéziu všedného dna možno charakterizovať básnické zbierky Pohyblivý breh (1984) a V každých dverách (1988). Svoje satirické verše vydal v knihe Psí tridsiatok (1990).
Rovnocennou, ba v poslednom období aj prevažujúcou časťou Hevierovych literárnych záujmov je básnická a prozaická tvorba pre deti. V oboch žánroch dominuje úsilie o uchopenie viacvýznamovosti slov v širšom texte a kontexte. A to rovnako v ich zvukovom i tvarovom prejave. Uplatnenie tohto princípu je spojene s nekonvenčnou metaforikou. Také sú básnické zbierky Vtáci v tanci (1978), Nevyplazuj jazyk na leva (1982), Krajina Zázračno (1983), Kráľ naháňa králika (1985), Básnička ti pomôže (1989), Hovorníček (1992), Nočný predaj nádeje (1994), Fúzy od čokolády (1994), Heviho ABC (1995), bibliofília kresieb v texte Báseň z piesku (1995), Básne z reklamnej kampane na koniec sveta (1996), Aby bolo veselo (1998).
Zjednocujúci kompozičný princíp majú aj knihy humoristických rozprávok zo života súčasných deti a zo sveta, ktorý postupne objavujú. Také sú knihy poetických rozprávok Kam chodia na zimu zmrzlinári (1984), Trinásť pochodujúcich čajníkov (1984), Aprílový Hugo (1985), Odlet papierových lastovičiek (1985), Skladací dáždnik a Dáždnikový skladateľ (1986), Futbal s papučou (1989), Z poslednej lavice, Rozprávková torta alebo rozprávky na dobre ráno, dobrý deň, dobrý večer, dobrú noc a dobrú chuť (1990, v spoluautorstve s V. Bednárom), Nám sa ešte nechce spať (1990), Aladár a Baltazár na kolotoči (1990), Naši ježkovia (1994), Chcete byt šťastní? Opýtajte sa ma, ako na to, podobenstvá, postrehy, príbehy, posolstvá, pamflety, poviedky napísal, nakreslil a prežil Daniel Hevier (1995), Nám sa už zase nechce spať (1995), KONOR: malý psík s veľkým menom (1997), Volajú ma Hevi: tajná knižka o Danielovi Hevierovi, jeho snoch & výmysloch (1997). D. Hevier je tiež zostavovateľom, editorom a ilustrátorom viacerých výberov humoristických rozprávok a zborníkov poézie z domácej i svetovej literatúry, textov k piesňam, leporel, omaľovačiek ako Rozprávka za päťdesiat halierov (1986) a iné. Pre najmenšie nepočujúce deti napísal knihu Päť prštekov na ruke (1994) v posunkovej reči.
Je aj autorom súboru literárnokritických esejí a úvah o súčasných slovenských básnikoch Porozumenie v jednej reči (1988), zostavovateľom výberu Spomienka na anjela (1994) z tvorby autorov katolíckej moderny, humoristickej rozhlasovej hry Silvester v škole (1989) a textov na magnetofónovej kazete Chytajú nás (1992). Prebásnil verše v Pamätnej knihe: moje prvé sväté prijímanie (1998).
Hana Zelinová (1914 - 2004)
Narodila sa 20. júla 1914 vo Vrútkach. Študovala na učiteľskom ústave v Bratislave. V rokoch 1937 – 1938 bola redaktorkou časopisov Slovenský východ a Novosti v Košiciach. V období druhej svetovej vojny žila v Prešove a Bratislave a venovala sa literárnej činnosti. V rokoch 1946 – 1978 viedla v Košiciach vydavateľstvo Svojeť, ktoré vydávalo najmä preklady z anglosaskej jazykovej oblasti. Po roku 1948 ju vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, pretože sa neprispôsobila kánonom socialistickej literatúry. Desať rokov nemohla publikovať. Neskôr sa venovala tvorbe pre deti a mládež. V rokoch 1962 – 1970 pôsobila ako redaktorka v detskom časopise Slniečko. Zomrela 16. marca 2004 v Bratislave.
Po viacročnej časopiseckej príprave knižne debutovala zbierkou poviedok a čŕt Zrkadlový most (1941). V 40. rokoch napísala drámy Mária (1943), Ktosi je za dverami (1944) a Žijem cudzí život (1947) o osudoch mladých žien. V prvom románe Prístav pokoja (1944) zobrazila životné príbehy viacerých generácií zemianskeho rodu z Liptova. V trilógii Anjelská zem (1946), Hora pokušenia (1948) a Dievočka, vstaň! (1948) opísala životný príbeh dievčiny z horskej samoty. V nasledujúcom románe Diablov čardáš (1958) tematicky siahla do obdobia prvých povojnových rokov.
V nasledujúcich rokoch sa zamerala na tvorbu pre deti a mládež. V kratších prózach Jakubko (1959) a Sivá húska (1959), ako aj v novelovom triptychu Taká čudná jar (1962), širšie komponovanej novele Bosý generál (1962) a v neskôr vydanej knihe poviedok Otec, povedz pravdu (1977) vyrozprávala príbehy malých detí z rokov vojny a SNP. V dievčenskom románe Večer neprídem (1964) sa tematicky vrátila do súčasnosti a zobrazila v ňom citový život dievčaťa na prahu dospievania. Ako psychologickú sondu do duše dospievajúceho chlapca možno charakterizovať aj román Moja je pomsta (1967). Romantizujúcu kompozíciu i štylizáciu má román Hriešna krajina Atlantis (1966). V 60. rokoch pre najmenšie deti ešte napísala autorské rozprávky Do videnia, Zuzanka (1966) a Hanibal za bránou (1970), Pehavý noštek (1970), Maťko a ja (1986), ako aj bábkovú hru Bambusová princezná (1966).
Po desaťročí tvorby pre deti a mládež sa opäť vrátila k písaniu pre dospelých. Najskôr to bola kniha poviedok Kamenný ruženec (1970), potom napísala historickú trilógiu Alžbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977), v ktorej zobrazila životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodín v Turci od 18. storočia až do nedávnej minulosti. V súbore noviel Hodina zažíhania sviec (1979) sa tematicky vrátila do súčasnosti. Po tomto krátkom období sa opäť vrátila k historickej téme. Životné osudy viacerých generácií garbiarov opísala v románoch Hodvábna cesta (1980), Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa (1983). V beletrizovaných memoároch Vejár s fialkami (1986) predstavila celú galériu svojich priateľov a literárnych druhov. Témou románu Hlas starých huslí (1988) je život a medziľudské vzťahy v domove dôchodcov. Sondou do života rodiny a školy súčasných mestských detí zo sídliska je próza pre mládež Spať na slnku (1988). V románe Nočný koncert (1989) vyrozprávala osud skupiny dávnych slovenských vysťahovalcov, ktorí dožívajú v domove dôchodcov v Kanade ďaleko od vlasti. V románe Víno kráľov (1993) zobrazila životné osudy skupiny maturantov z roku 1939. V románe Harlekýnove milióny (1994) tematicky siahla do prostredia a zákulisia parlamentnej praxe. Životný príbeh starého manželského páru vyrozprávala v románe Vranie oči (1995). Osudy dvoch žien, ktoré sa nikdy nevideli a neuvidia, zachytila v románe Dve slová (1966). Vzťah manželov Adama a Evy a ich synov Petra a Pavla obnažila zasa v románe Aj v raji prší (1997). Osud mladého narkomana a jeho ťažko-horký návrat z dna ničoty opísala v knihe Ruža zo samého dna (1997). Svoje súkromie odhalila v spomienkovej próze s názvom Ešte raz (1998).
Ján Tužinský
Ján Tužinský je rodák zo Zlatých Moraviec (narodil sa 28. marca 1951). Základnú školu vychodil v Beladiciach, zmaturoval na gymnáziu v Zlatých Moravciach, potom študoval na Prírodovedeckej fakulte a neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran a od roku 1983 ako redaktor literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a v roku 1994 za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Od roku 1994 do roku 1997 bol ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu. Potom, do roku 2002, bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. V súčasnosti opäť pôsobí v Slovenskom rozhlase. Žije v Bratislave.
Diela: Bičovanie koní, Čakanie na šarhu, Kto hodí kameňom, Biliard na streche, Krypta, Bastard v daždi, Jeremiášov plač, Sklené oko, Niečo ako sen, Mimikry, Motiviáda, Bledomodrý svet, Postmoderna – Smrť literatúry
Ján Uličiansky
Narodil sa 29. októbra 1955 v Bratislave v rodine inžiniera. Vyštudoval dramaturgiu a réžiu bábkového divadla na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Sedem rokov sa profesionálne venoval réžii v bábkovom divadle. Od roku 1988 ako dramaturg Dramaturgie hier pre deti a mládež v Slovenskom rozhlase v Bratislave, pôsobí ako odborný asistent na VŠMU v Bratislave a ako organizátor knižnej tvorby pre deti. Od roku 1997 je prezidentom slovenskej sekcie IBBY. Žije v Bratislave.
Ťažiskom literárnych záujmov J. Uličianskeho je dramatická tvorba pre rozhlas, bábkové i činoherné divadlo. Knižne debutoval veršovaným leporelom Hádanky (1980, 1984). Druhá kniha pre najmladších čitateľov Adela Zvončeková (1981) je zbierkou krátkych rozprávok zo života dnešných detí. V knihe Nedeľa (1987) hlavný hrdina prežije fantastické dobrodružstvá s otcom a novou kamarátkou z reštaurácie, kde ho otec zobral na obed, lebo mama je v nemocnici, odkiaľ sa má vrátiť so súrodencom. Trinásť rozličných rozprávok o snehuliakoch obsahuje kniha Snehuliacke ostrovy (1990). V knihe rozprávok zo života súčasných detí Máme Emu (1993) uplatnil podobný rozprávkovo-fantazijný princíp. Priateľstvo handicapovaného chlapca a veveričky v Orieškových kúpeľoch sa rozvíja v knihe Veverička Veronka (1996).
Pre rozhlas napísal rozprávkové hry Aťa a jej priatelia (1974), Tik Tak (1976) a Golego (1984). Hry Tik Tak a Golego neskôr prepísal do javiskovej podoby. Uviedli ich v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave, Divadle J. Záborského v Prešove a v Štátnom divadle v Košiciach. Hra Tik Tak vyšla roku 1980 aj knižne. Rozhlasové hry Úplne malá balada (1976), Väčšia polovica lásky (1978), Krtko (1987) a Tretie zakončenie (1988) sú určené mládeži. Je autorom aj rozprávkových bábkových hier Čáry máry fuk (1983), Janko Pipora (1983), Radúz a Ľudmila (1983), Bohatier Kremienok (1986), ako aj autorom mnohých rozhlasových večerníkových seriálov, ktoré neskôr prepísal pre televíziu.
Sedemdielny seriál animovaných televíznych večerníčkov Hrdinovia siedmich morí sa pohráva s parafrázami na príbehy slávnych hrdinov - ako bol kapitán Kukuk, stroskotanec Robímsám či dobrodruh Móric Leňovský.
Dramatickým činoherným debutom J. Uličianskeho je dráma Alergia (1995). Príbeh hry sa odohráva v prostredí nemocničnej izby na oddelení kožnej kliniky, kde sa lieči hlavný hrdina. Druhý plán hry je mozaikou spomienok, reminiscencií a prejavov podvedomia, ktoré sú vo svojom vyznení výrazom duchovnej alergie súčasného človeka na svet, ktorý ho obklopuje, i na samého seba. V podobe televíznej inscenácie mala Alergia premiéru v STV roku 1997.
Klára Jarunková
Ako osemročnej jej zomrela matka, otec bol chatárom v Nízkych Tatrách, spolu so štyrmi súrodencami ju vychovala otcova sestra. Po ukončení štúdia na gymnáziu bola učiteľkou na detvianskych lazoch Korytárky, po vojne bola úradníčkou na radnici v Bratislave. Od roku 1954 pôsobila ako redaktorka v humoristickom časopise Roháč. Diela ako Jediná a Brat mlčanlivého Vlka sa vďaka 70 prekladom stali súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry pre deti a mládež. Klára Jarunková sa niekoľkokrát stala laureátkou viacerých medzinárodných ocenení, vrátane cien Deutscher Jugendbuch, Premio Europeo Citta di Caorla, Premio Bancarellino, či diplom Hansa Christiana Andersena. Zomrela po ťažkej chorobe v pondelok 11. júla 2005 vo večerných hodinách.
Tvorba: Hrdinský zápisník (zbierka humoristických čŕt - debut), Jediná (román), Brat mlčanlivého Vlka (román), Pomstiteľ (novela), Tulák (román), Tiché búrky (román), Nízka oblačnosť (román), O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť (próza pre deti)
Rudolf Dobiáš
Narodil sa 29. septembra 1934 v Dobrej pri Trenčíne v roľníckej rodine. V rokoch 1945 – 1953 študoval na Gymnáziu v Trenčíne. Ako osemnásťročného študenta ho nespravodlivo obvinili z protištátnej činnosti. Odsúdili ho a väznili v Jáchymove, po ôsmich rokoch ho na základe amnestie prepustili na slobodu. V rokoch 1961-1962 vykonal vojenskú základnú službu v pracovných jednotkách čsl. armády. Po návrate z vojenčiny pracoval ako brigádnik v Bani Mládeže v Novákoch, potom ako robotník a neskôr aj ako technik v závode Slovlik Trenčín. Popri zamestnaní absolvoval nadstavbové štúdium na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Roku 1975 sa mu na základe ocenenia jeho zbierky poviedok Veľké biele vtáky v autorskej súťaži podarilo získať dlhodobé tvorivé štipendium od SLF. Od roku 1976 žil ako profesionálny spisovateľ, občas si vypomáhal príležitostnými zamestnaniami. V rokoch 1990-1992 pracoval ako redaktor Slovenského denníka. Žije v Trenčíne. V rokoch 1987 – 1989 bol vychovávateľom v Domove mládeže, v rokoch 1990 – 1993 redaktorom Slovenského denníka. Deväťdesiate roky znamenajú jeho návrat do spoločenského a kultúrneho života. Pôsobí v Konfederácii politických väzňov, v rozhlasových a televíznych radách a v Rade SR pre vysielanie a retransmisiu. V súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Svedectvo, ktorý vydáva Konfederácia politických väzňov. Žije na dôchodku v Trenčíne.
Tvorba: Vravia vranám vrabce, Vietor v klobúku, Veľké biele vtáky, Hrdličky, Kam idete autíčka?, Možno nevieš, možno vieš, Lupeň zlatej ruže, Motýľ v škrupine, Ako sme kradli, Mojka Jojka, komínová striga a baranček Albert.
O vstup do literatúry sa pokúsil ešte ako študent gymnázia. Prvé básne publikoval v roku 1953. Potom sa až do roku 1970 odmlčal. V tom roku začal publikovať v detských časopisoch. Ocenenie rozhlasovej rozprávkovej hry Štyria bratia v anonymnej súťaži Slovenského rozhlasu bolo začiatkom jeho pravidelnej spolupráce s rozhlasom. Pre deti a mládež napísal vyše tridsať rozprávkových hier, hier pre deti a staršiu mládež. Hra pre staršiu mládež Cvrček získala roku 1979 Hlavnú cenu na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch. Napísal aj hry pre dospelých.
Knižne debutoval leporelom Vravia vranám vrabce (1973). Vo veršoch preukázal cit pre zvukomalebnosť slovenského jazyka. V zbierke veršov pre deti Vietor v klobúku (1976) zdôraznil základné hodnoty života. Súbory poviedok Veľké biele vtáky (1976) a Hrdličky (1977) obsahujú pútavé príbehy zo života súčasných detí, autor sa v nich sústredil na rozkrytie vzťahov detí k dospelým. Podobne je zameraná aj Rozprávka o lastovičke (1980). Inšpirovaný ľudovou slovesnosťou napísal knihu rozprávok Lupeň zlatej ruže (1979). Súbory poviedok Prvý sneh (1986) a Motýľ v škrupine (1990) sú adresované starším vrstvám detských čitateľov. Na svoj prvotný záujem o tvorbu poézie nadviazal jedinou básnickou zbierkou Slávnosti jari (1977). Vydal aj zbierku próz pre dospelých Temná zeleň (1996). Tematicky čerpajú z obdobia 50. rokov. Kniha získala cenu SSS. Pre deti predškolského veku napísal leporelá Kam idete, autíčka? (1979) a Možno nevieš, možno vieš (1977).
