Kompozícia, zloženie, jazyk a štýl diela

Kukučín svoje myšlienky podáva v podobe románu, rozčleneného na 18 častí, symbolicky pomenovaných podľa ustredného deja, ktorý sa v nich odohráva. Ich názvy sú: Niet domu, kde sa nedymí z komína, Fiera, Ešte tá fiera a čo na nej bolo, Jar v kanikule, V dome kapitána Luku, Prehliadka poľa, Rozhodnutie, Všade dobre –doma najlepšie, Noc má svoju moc, Oberačka, Neočakávaný obrat, O posledných veciach človeka, Kde môže vyrozumieť každý, čo je vo veci, Obed, Na hrobe rastie kvietie, ,Zriaď dom svoj´..., Dom v stráni a Koniec.

V románe dominuje množstvo dialógov; napríklad:
„„A čo povie otec?“ zvolala v úzkositiach, keď sa trochu spamätala.
„A čo by mal povedať? Vari že som si vzal, čo bolo moje? Moje všetko –môj poklad!“ zvolal s oduševnením. „Už nás nič nerozlúči. Nijaká prekážka. Neboj sa!“
„Ako je to všetko čudné! Nemožno veriť!“ odpovedá ona.“

Hlavné postavy, zvlášť Katica a Niko zvádzajú vnútorný boj pomocou monológov; napríklad:
„Načo len prišla? Všetko tu dýcha na ňu cudzotou. Pani sa vľúdne usmiala, povzbudzuje –no i to je z milosti, veru nie z lásky a dobroprajnosti. Nemá s nimi nič spoločné, ani jedna nitka ju k nim neviaže.“

Keďže je román písaný v Dalmácii, čiže v Chorvátsku, vyskytuje sa v ňom aj dosť chorvátskych slov a výrokov: kapetan, ćerće, ćaće, A boga ti, gospodaru!, mnogo, Vesela ti majka!, gospodarica, Dobro nam došli!, O dobro se povratili! a iné.

Autor na viacerých miestach používa aj rozličné ľudové múdrosti:
„Bez práce nieto koláčov!“
„Čo kto hľadá nájde...“
„Kto máš škodu, o posmech sa nestaraj...“
„Tráva nikda neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu.“
„zlá zelina nevyhynie...“

Citáty

„Múdry ustúpi. Pretrp – boh trpí i teba.“

„Nuž ani v dnešných časoch neumrie súci človek od hladu.“

„Hore hlavu! Pozeraj každému smelo do očí. Bojuj odhodlane proti hriechu“

„Vytiahni sa spod cudzieho jarma a buď sám sebe pánom.“

„Lebo známosti prenáhlené nebývajú dobré.“

„krása je kvet, ktorý najľahšie vädne.“

„A keď vstúpila na odpočinok, pocítila i ona jasne a určite, že takto sa líha len pod rodičovskou strechou; všetko ostatné je dym a klam...“

„Zasiahol mocne do jej života, spoprevracal všetko v duši čím hore, tým dolu. Naplnil ju netušenými mysľami, rozbúril v srdci nové, neznáme city. Jeho milý obraz sprevádzal ju na všetkých cestách, s ním líhala i vstávala. Hudba jeho hlasu znela jej ustavične v ušiach, omamovala, opíjala ju. Na ústach cítila sladkosť jeho prvého bozku. Bola jeho, výlučne jeho, celým srdcom i celou dušou, jeho –ktorý zaplnil dušu i srdce, takže pre iného tam neostalo miesta...“

„Človek je krehká nádoba. Dobrých predsavzatí hŕba: ale čo – pokušenie veľké...“

„Nie, život nie je taký jednoduchý, široké, priestranné pole – nie, život nehádže pred nohy len kvietie, aby sa trhalo, depčilo –život je krajina záhadná, plná jám, prepadlísk i závozov. Jesto v nej i bahna, áno: bahna dosť i trasovísk, nad ktorými krúži kŕdeľ vrán; i vrchov, okolo ktorých sťahujú sa mračná a v ktorých tu i tu blysne a podudnieva...“

„Usmiala sa, a na tom úsmeve zúčastnila sa celá jej bytosť, rozbúrená zvláštnymi citmi, od ktorých srdce búcha ako nikdy dosiaľ. Niečo nevýslovne milé, sladké rozlievalo sa jej bytosťou, až sa hlava krútila.“

„Najťažšie je začať. Prvá tisícka je ťažšia než neskoršie, keď ich už máš mnoho, desaťtisíc.“

„Každý má svoju slobodu a svoj rozum...“