O spisovateľovi

MARTIN KUKUČÍN, vlastným menom Dr. Matej Bencúr sa narodil 17. mája 1860 v dedinke Jasenova na Orave a umrel 21. mája 1928 v Pakraci v Chorvátsku. Bol slovenský prozaik, dramatik a publicista, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského literárneho realizmu, zakladateľ modernej slovenskej prózy.

Narodil sa v sedliackej rodine ako syn Jána Bencúra Juriša a Zuzany, rodenej Paškovej. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Vzdelanie získal na slovenskom gymnáziu v Revúcej, Martine a v Banskej Bystrici, gymnázium navštevoval v Kežmarku a dokončil v Šoproni. Chcel sa prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave, no kvôli protislovenskej atmosfére, ktorá na fakulte vládla, sa napokon rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe. Po skončení školy a absolvovaní praxí v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V rokoch 1896-1897 sa pokúsil vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril. V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky, kde sa usadia v Punta Arenas v Čile, mieste, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. V rokoch 1922-1924 žil opäť na Slovensku, v rokoch 1924-1925 zas väčšinou v Chorvátsku. V roku 1925 sa ešte raz vracia nakrátko do Južnej Ameriky, aby vysporiadal svoje majetkové záležitosti, a na jar v roku 1926 sa definitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Juhoslávii, kde nakoniec aj v neďalekej nemocnici zomiera. Pochovaný je dočasne v Záhrebe, v roku 1928 sú jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra 1928.

Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou Na hradskej ceste. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojim dielom Dom v stráni založil tradíciu dedinského románu. Pre Kukučínove dielo je charakteristická viera v človeka - i keď sa Kukučín často posmieva nad obyčajným človekom, či kritizuje spoločenské pomery, stále verí v možnosť nápravy svojich postáv. Jeho najvýznamnejšie diela sú poviedky Na hradskej ceste, Rysavá jalovica, Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie, Na podkonickom bále, Koniec a začiatok, Dve cesty, Dies irae, Hody, Čas tratí - čas platí, Máje, Pán majster Obšíval, Na jarmok, Na Ondreja, Hajtman, Obecné trampoty, Z teplého hniezda Veľkou lyžicou , Panský hájnik, O Michale, Na svitaní, Ako sa kopú poklady, Pozor na čižmy, Sviatočné dumy, Tri roje cez deň, Svadba, Parník, Štedrý deň, román Dom v stráni, cestopis Črty z ciest. Prechádzky po Patagónii, spomienky na štúdium Mladé letá, román o chorvátskych vysťahovalcoch v Chile Mať volá, historické romány Bohumil Valizlosť Zábor a Lukáš Blahosej Krasoň, prvá realistická divadelná hra so sociálnou tématikou Komasácia a iné.

Obsah diela

Svojím románom Dom v stráni sa Kukučín dotýka dvoch rozdielnych spoločenských skupín ľudí. Na jednej strane sú tu Bercovci, príkladná sedliacka, čiže podľa Kukučína težacká rodina, kým druhú stranu tvorí chorvátska šľachta, ktorú predstavuje zvlášť Niko Dubčić so svojou matkou.
Keď sa Katica, najmladšia dcéra Mateho Beraca vráti zo služby v meste, spyšnie a zatúži po manieroch vyššej spoločnosti. Tak sa počas dedinského sviatku Fiery dostáva do spoločnosti Nika Dubčića a tu sa začína ich takzvaná láska. „Otvára sa pred ňou nový svet –ten s divotvornými sadmi –ten, o ktorom toľko snívala, v ktorom je všetko jasné, nádherné, bez tône, úskalia.“
Že to skutočná láska nebola, to zistili obaja až prineskoro. Niko začal chodiť za Katicou, naplánovali si spoločný zvyšok života a aj keď Nikova matka šora Anzula, ani Katicin otec Mate, sa s tým najprv nezhodovali, nakoniec sa dohodli skúsiť, ako to všetko dopadne. Katica sa snažila zvykať si na život bohatých, aj Niko sa ju snažil prispôsobiť svojej spoločnosti, no pri ľude došli len k pohŕdaniu, čudným pohľadom a výsmechu. Všetci mienili, že težaci a šľachta nemôžu žiť spolu, že majú celkom inú krv, len Katicina žiadostivá matka Jera sa tešila zo situácie svojej dcéry. Katica sa chcela presadiť vo vyššej spoločnosti, a Niko sa zas túžil zblížiť s težakmi, aby nimi mohol lepšie spravovať. V prvej časti románu čitateľ má pocit, že ich silná láska sa vydarí, že prekonajú všetky prekážky a dokážu, že láska prejde každú hranicu. No potom odrazu nastane zmena. „Aká môže byť láska medzi pánom a sedliačkou? Vieme, aká býva obyčajne... Zblčí a zostáva sklamanie, hanba a potupa. Dievka má zničenú budúcnosť a on sa zabáva ďalej ako nič...“
Pri ťažkej chorobe krstného otca šora Iliju, sa Niko opäť po dlhšom čase stretá s jeho dcérou, Doricou, ktorú odmalička plánovali vydať za Nika. Dorica vyrástla, vypeknela, a Niko si odrazu uvedomuje, že sa vlastne do nej zamiloval. Katici už všeličo nasľuboval a preto dlho viedol vnútorný boj o to, čo má teraz urobiť. „No seberovné ony nikdy nebudú! Nemožno! Ona má vrodenú nežnosť a vznešenosť v pohyboch a vystupovaní, v pohľade i každom slove. Katica je pekná, možno i nádherná težačka –ale len težačka. Ona to nezatají nikdy, a čo by sa ako vyobliekala. Až teraz vidieť, čo znamená rod, pôvod, výchova... On, ktorý si zakladal na nej, tešil sa, ako sa ona prispôsobí, pozdvihne, stane jemu rovná –malomyseľne ovesil hlavu. Nie, nepozdvihne sa, ona bude naveky už len težačka.“ Keď raz Dorica na znak svojej dospelosti u Dubčićov pripravila obed a naň nakoniec nečakane prišla i Katica, Niko si uvedomuje ohromný rozdiel medzi týmito dvomi a rozhodne sa, že si predsa len Katicu nevezme. Vo veľkej miere k tomu prispel i jeden Nikov rozhovor s Jerou, kde si táto žiadala, aby kúpil už konečne Katici nejaký klenot.
Katica sa vracia domov zúfalá, veľmi sklamaná a nadovšetko urazená. Všetky jej nádeje odrazu padli a jej život akoby viac nemal zmysla. Onedlho prichádza ešte jedna rana. Jej milovaný otec Mate ťažko ochorie a pomaly v bolestiach umiera. Po rozchode s Nikom sa o Katicu zaujíma Paško Bobica, težak, s ktorým si spoločnú budúcnosť plánovala pred odchodom do mesta, no potom sa jej zdal akosi biedny. Ani teraz sa nechcela za neho vydať z pýchy a žiaľu, že nemôže mať Nika, no nakoniec otcovi pred samou smrťou sľúbila, že sa predsa vydá za Paška a pri tejto smrti sa pomierila aj s Nikom, ktorý bol tiež prítomný.
Mate, i šora Anzula boli s celkovou situáciou veľmi spokojní, lebo hneď na začiatku dúfali, že sa to celé takto skončí. Oni, hlavy rodín, akoby dopredu vedeli, čo sa stane a čo bude najlepšie. Po rozchode Nika s Katicou dokonca šora Anzula odnáša chorému Matemu obálku s peniazmi, aby si Katica po smrti otca mohla zabezpečiť budúcnosť.
Smrť Mateho Beraca spôsobuje mnoho nových situácií. Jeho syn Ivan zostal bez vodcu, manželka a dcéry bez ochrany, krajina bez výnimočného težaka.
Kukučín v tomto románe veľmi výsližne opisuje vtedajší život na Chorvátskej dedine a vtedajšie spoločenské pomery. Veľkú časť románu zaberajú aj dve ťažké choroby –šora Iliju Zorkovića a Mateho Beraca. Vedľajšie, i hlavné postavy sa v oboch prípadoch zamýšľajú nad smrťou a zmyslom života, starajú sa o chorých, až nakoniec sa šor Ilija vylieči, no Mate umiera v ťažkých bolestiach. Akoby aj týmto chcel spisovateľ poukázať na oveľa úbohejší a ťažší stav težakov.
Významnú úlohu v diele má ešte aj šor Zandome, spoločný kamarát Nika a Paška. On stvárňuje v diele postavu ideálneho človeka, obom dobre radí a je ich vzorom.

Miesto a čas

Kukučín napísal Dom v stráni začiatkom dvadsiateho storočia, počas svojho pobytu na Brači. Opisuje teda spoločenské pomery v Dalmácii v tomto čase, a čo sa týka presnejšieho určenia miesta, sú to tzv. pretúrovský dom- dom Mateho Beraca v stráni pod Grabovikom, dubčićovský kaštieľ, zorkovičovský dom, dom Zandomeho, námestie, kostol, „čitaonica“ a iné.
I keď sa v románe opisuje začiatok dvadsiateho storočia, mnohé myšlienky z neho sú ešte i dnes platné.

Hlavní hrdinovia

KATICA BERACOVÁ bola najmladšou dcérou Mateho a Jery. I keď vychovaná v sedliackom duchu, po čase spyšnela a začala byť prieberčivá. Mala však svoj cieľ -vedela za čím ide a verila, že to i dosiahne. Pripomohol jej k tomu aj jej krásny zovňajšok, úprimnosť a nevinná mladosť, no keď nakoniec svoj cieľ nedosiahla, akoby padla na zem, hanbila sa za seba a bola smutná, ale jej pýcha i naďalej pretrváva. Bola vytrvalá, snažila sa správať ako budúca šľachtička, no predsa sa jej to nie vždy darilo a v takýchto chvíľach strácala všetku svoju sebadôveru.

„NIKO DUBČIĆ je syn tunajšej rodiny, starodávnej, hoc i nie práve vynikajúcej. Jeho predkovia boli težaci, obrábali cudzie zeme.“ Preto i mal bližšie k težakom, než iní šľachtici a bol mienky, že sa so svojimi „poddanými“ treba čo najviac zblížiť. Tak ako Katica, i on bol krásny, mladý a nestály. I keď sa snažil stáť za svojím slovom a bol svedomitý, nakoniec slovo nedodržal a poslúchol svoje srdce. I vtedy ho však ešte trápilo svedomie a tak sa zmohol dokonca i na pokoru pred Katicou, len aby mu odpustila.

MATE BERAC, otec rodiny v tom pravom zmysle. Bol jedným z mála v tom čase, ktorý sa naozaj zakladal za patriarchát vo svojej rodine a práve preto rodina i dobre fungovala. Všetci ho obdivovali a vážili si ho. „Keď príde medzi pánov, i medzi nimi má poctivosť. Je členom „crkovinarstva“ –cirkevného výboru“ „Mate predbehol v blahobyte i oboch starších bratov, predbehol i mnoho iných težakov“ „zabezpečil si budúcnosť“. Kukučín ho vykreslil ako príkladného sedliaka –pracovitého, svedomitého, spravodlivého, podnikavého, vynaliezavého. Ešte aj na smrteľnej posteli sa viac staral o budúcnosť svojej rodiny, než o vlastný život. Dokonca i vonkajší výzor, „Ohnutý nos Mateho, charakteristický nos rodu bercovského, dodáva jeho tvári niečo energické, mocné.“

JERA BERACOVÁ, „Do roboty ako osa, sama svojimi rukami pomáhala mužovi klčovať, prekopávať, sadiť a zakladať vinice.“ „Pod jej príčinlivou rukou nič sa nestratilo, ale skôr rástlo a veľadilo sa všetko.“ Jera však mala aj svoje negatívne vlastnosti. Nad nevestou Baricou bola priveľmi panovačná a zároveň bola i veľmi žiadostivá a sebecká. Tešila sa z budúceho bohatstva svojej dcéry a aj to spôsobilo, že to bohatstvo napokon ani nedosiahla. Jej lakomosť a sebeckosť sa prejavuje aj pri smrti manžela, keď najviac ľutuje to, že všetko zdedil syn Ivan a jej Mate nič nenechal.

„ŠORA ANZULA je pracovitá, energická, oplýva však viac rozumom ako citom. Kukučín túto postavu podáva trochu idealizovane, hoci hneď pri vstupe ju i mierne ironizuje. Skoro jedným dychom sa o nej vraví, že sa „všetko pred ňou trasie“, nemá však nepriateľa, „každý si ju ctí a váži“. Ona sama sa stavia do svetla dobrodinky težactva; svoj statkársky stav si váži a miluje preto, lebo podľa jej vlastnej mienky jej umožňuje starať sa o „opustené težactvo“.“ Takto Nikovu matku charakterizuje literárny kritik Július Noge. K tomu možno ešte len dodať, že aj ona bola veľmi cieľavedomá a každú situáciu si vopred premyslela, zároveň chcela všetkým len to najlepšie. I keď bola šľachtička, težakov nespodceňovala a snažila sa s nimi maximálne spolupracovať. „Je srdečná, vľúdna, milá –no je strašne vznešená.“

PAŠKO BOBICA bol težacký mládenec, pekný a statočný, ktorý sa mal oženiť s Katicou. Keď ho ona neskoršie odmietla, zostal vytrvalý v boji o svoju lásku, až kým si Katicu nezískal späť. I keď sa spočiatku slúžil aj nie veľmi peknými gestami, ako bolo napríklad kameňovanie Nika Dubčića, nakoniec sa rozhodol zarobiť si, usilovne pracoval v inom meste, len aby zabezpečil budúcnosť sebe, i Katici a aby ho prijala späť ako časť svojej budúcnosti.

ZANDOME, podľa slov Júlia Nogea „Je dobrým obchodníkom, podnikateľom, ktorý sa cieľavedome derie dopredu.“ Bol vypočítavým a múdrym kamarátom Nika, i Paška, často im radil vo viacerých oblastiach a zvlášť Paško si ho berie ako svoj vzor a ideál. Kriticky sa pozeral na vtedajšiu spoločnosť a bol akoby nad svoju dobu.

Hlavná myšlienka

Ako hlavnú myšlienku spisovateľ podáva fakt, že láska, a teda i akýkoľvek bližší styk medzi dvomi spoločenskými triedami v jeho čase nebol možný, že každý sa má spolčiť so seberovným, lebo ináč to väčšinou zle dopadne. Tak sa i Katica nakoniec vydáva za težaka Paška a Niko sa žení so šľachtičkou Doricou.
Kompozícia, zloženie, jazyk a štýl diela

Kukučín svoje myšlienky podáva v podobe románu, rozčleneného na 18 častí, symbolicky pomenovaných podľa ustredného deja, ktorý sa v nich odohráva. Ich názvy sú: Niet domu, kde sa nedymí z komína, Fiera, Ešte tá fiera a čo na nej bolo, Jar v kanikule, V dome kapitána Luku, Prehliadka poľa, Rozhodnutie, Všade dobre –doma najlepšie, Noc má svoju moc, Oberačka, Neočakávaný obrat, O posledných veciach človeka, Kde môže vyrozumieť každý, čo je vo veci, Obed, Na hrobe rastie kvietie, ,Zriaď dom svoj´..., Dom v stráni a Koniec.

V románe dominuje množstvo dialógov; napríklad:
„„A čo povie otec?“ zvolala v úzkositiach, keď sa trochu spamätala.
„A čo by mal povedať? Vari že som si vzal, čo bolo moje? Moje všetko –môj poklad!“ zvolal s oduševnením. „Už nás nič nerozlúči. Nijaká prekážka. Neboj sa!“
„Ako je to všetko čudné! Nemožno veriť!“ odpovedá ona.“

Hlavné postavy, zvlášť Katica a Niko zvádzajú vnútorný boj pomocou monológov; napríklad:
„Načo len prišla? Všetko tu dýcha na ňu cudzotou. Pani sa vľúdne usmiala, povzbudzuje –no i to je z milosti, veru nie z lásky a dobroprajnosti. Nemá s nimi nič spoločné, ani jedna nitka ju k nim neviaže.“

Keďže je román písaný v Dalmácii, čiže v Chorvátsku, vyskytuje sa v ňom aj dosť chorvátskych slov a výrokov: kapetan, ćerće, ćaće, A boga ti, gospodaru!, mnogo, Vesela ti majka!, gospodarica, Dobro nam došli!, O dobro se povratili! a iné.

Autor na viacerých miestach používa aj rozličné ľudové múdrosti:
„Bez práce nieto koláčov!“
„Čo kto hľadá nájde...“
„Kto máš škodu, o posmech sa nestaraj...“
„Tráva nikda neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu.“
„zlá zelina nevyhynie...“

Citáty

„Múdry ustúpi. Pretrp – boh trpí i teba.“

„Nuž ani v dnešných časoch neumrie súci človek od hladu.“

„Hore hlavu! Pozeraj každému smelo do očí. Bojuj odhodlane proti hriechu“

„Vytiahni sa spod cudzieho jarma a buď sám sebe pánom.“

„Lebo známosti prenáhlené nebývajú dobré.“

„krása je kvet, ktorý najľahšie vädne.“

„A keď vstúpila na odpočinok, pocítila i ona jasne a určite, že takto sa líha len pod rodičovskou strechou; všetko ostatné je dym a klam...“

„Zasiahol mocne do jej života, spoprevracal všetko v duši čím hore, tým dolu. Naplnil ju netušenými mysľami, rozbúril v srdci nové, neznáme city. Jeho milý obraz sprevádzal ju na všetkých cestách, s ním líhala i vstávala. Hudba jeho hlasu znela jej ustavične v ušiach, omamovala, opíjala ju. Na ústach cítila sladkosť jeho prvého bozku. Bola jeho, výlučne jeho, celým srdcom i celou dušou, jeho –ktorý zaplnil dušu i srdce, takže pre iného tam neostalo miesta...“

„Človek je krehká nádoba. Dobrých predsavzatí hŕba: ale čo – pokušenie veľké...“

„Nie, život nie je taký jednoduchý, široké, priestranné pole – nie, život nehádže pred nohy len kvietie, aby sa trhalo, depčilo –život je krajina záhadná, plná jám, prepadlísk i závozov. Jesto v nej i bahna, áno: bahna dosť i trasovísk, nad ktorými krúži kŕdeľ vrán; i vrchov, okolo ktorých sťahujú sa mračná a v ktorých tu i tu blysne a podudnieva...“

„Usmiala sa, a na tom úsmeve zúčastnila sa celá jej bytosť, rozbúrená zvláštnymi citmi, od ktorých srdce búcha ako nikdy dosiaľ. Niečo nevýslovne milé, sladké rozlievalo sa jej bytosťou, až sa hlava krútila.“

„Najťažšie je začať. Prvá tisícka je ťažšia než neskoršie, keď ich už máš mnoho, desaťtisíc.“

„Každý má svoju slobodu a svoj rozum...“
„Predsa len pekná vec byť statkárom! Cez tvoje ruky rozlieva sa bohatstvo a šťastie medzi svet. Boh si vybral teba, aby tvojou rukou sypal hladným deťom svoje štedré dary...“

„modlitba nenie zbytočná, a keď ide od srdca, prebíja nebesá...“

„ľudské diela nemôžu byť dokonalé.“

„Len odvaha a nijaká obeť nemôže byť ťažká...“

„Všetko sa dá prekonať, všetko premôcť, kde je láska“

„Oh, láska je predsa len mocný lekár, ona poskytuje balzam, lieči rany! Ako je sladko spočinúť v jej tôni, ako sa vlieva mier do srdca, a pokoj!“

„lebo choroba nešetrí nikoho –ani smrť.“

„Oh, živote, aký si ukrutný! Nemáš pokoja, kým nepremeníš smiech v slzy. Slzy sú tvoj každodenný nápoj –v nich čerpáš silu, ktorou nás gniaviš.“

„A oblek, moja dievka, je najdôležitejšia vec pri ženskej.“

„Mať svoju dŕžavu, svoj štát, svoje ministerstvo, parlament, svojich nadžupanov i podžupanov: to je všetko pekné, vznešené. Ibaže to nemôže byť cieľ, ale len a výlučne len prostriedok. Cieľ je a ostane vždy blaho, šťastie a spokojnosť ľudu, ktorý tvorí celok. Pozdvihujme ho teda, poučujme, napomáhajme –nech si utvorí, ak tak chce, dŕžavu; nech si ju odchová. Dŕžava neodchováva národ, ale národ áno, on je povolaný odchovať si svoju dŕžavu. Lebo aký je on, taká mu je dŕžava, ako vidíme na Serbii i inde...“

„Odpor musí byť pri každej dobrej veci“

„Áno, sú moci tajomné, po zlom i dobrom, ale sú –zamiešajú sa do osudov človeka a nešťastný stvor sa pýta: prečo taký obrat, pane večný bože –odkiaľ a ako?“

„Život poskytuje každý deň čosi nové, žiaľne a radostné: nový údel vytíska rozpomienku na predošlé rany.“

„Hádam to nie je pravda –hádam len sen, škaredý, ukrutný sen... Možno sa obráti, vráti k nej, schváti okolo pása a pozrie jej do očí túžobne, hlboko... Prešli pásom svetla, vnorili sa do tajomnej tmy noci –zmizli, neúprostne, navždy... Katica zastenala. I tá ostatná iskrička pod popolom vyhasla...“

„Lebo stálosť nemôže mať, čo nie je prirodzené.“
„Veď naostatok jediný pravý výdobytok na tomto svete je, čo sa dá dosiahnuť –smrť tichá a blahoslavená.“

Vlastná mienka

S čítaním románu som vôbec nemala ťažkosti, i keď by možno pre Slovákov zo Slovenska trochu mohli problém predstavovať chorvátske slová. Dej bol zaujímavý, napínavý a s neočakávanými obratmi, čo pripútalo moju pozornosť. V diele je množstvo pekných a pravdivých výpovedí, mnohé z nich nútia čitateľa zamyslieť sa nad životom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Martin Kukučín - Dom v stráni