Tam ich privítal pán Thompson a s jeho pomocou sa boli popýtať, či z tade nevypláva nejaká loď. Malý dánsky škuner Valkýra mal odísť do Reykjavíku 2. júna. Neskôr sa boli naobedovať a potom išli na prechádzku po meste. Len tak sa prechádzali, až došli pred veľkú kostolnú vežu. Strýko vedel, že Axel trpí závratmi z výšok a tak mu prikázal aby s ním šiel hore. Táto terapia trvala 1 hodinu a opakovala sa ešte päť dní. 2. júna o šiestej ráno Valkýra vyplávala. Počas plavby dostal strýko morskú nemoc, ktorú mu Axel vzhľadom na lekcie na veži aj žičil. Počas plavby ich zastihla aj búrka, ktorú len tak-tak vydržali plachty. Neskôr už vykročili na islandskú pôdu a v tej istej chvíli sa objavil barón Trampe. Profesor mu odovzdal odporúčacie listy z Kodane, pričom si spolu vymenili niekoľko dánskych viet. Profesora privítal aj mešťanosta Reykjavíku pán Finsen. Neskoršie sa stretli aj s biskupským pridelencom pánom Picturssonom. Streli sa aj s milým človekom, pánom Fridrikssonom, ktorý hovoril iba po Islandsky a po latinsky, takže sa všetci zhovárali po latinsky.

Tento pán ich ubytoval vo svojom dome. Strýko sa potom šiel obzrieť do knižnice po nejakom Saknusemmovom rukopise. Axel sa šiel poprechádzať po meste. Za tri hodini sa vrátil späť. Pán Fridriksson a strýko ho už čakali s večerou. Strýko v knižnici nič nenašiel a tak sa s pánom Fridrikssonom začal vášnivo rozprávať o miestných knižniciach. Pán Fridriksson povedal strýkovi, že Saknussemmove diela roku 1573 v Kodani verejne spálili. Pán Fridriksson im ešte povedal, že Snaeffels je vyhasnutý a odporučil im sprievodcu, ktorý je lovec kajok. Keď sa ráno Axel zobudil tak prvý krát videl ich sprievodcu. Bol to veľmi pokojný muž, ktorý vedel po dánsky. Volal sa Hans Bjelke. Strýko ho najal za tri rixdaly na týždeň, pričom mu ich mal vyplatiť vždy v sobotu večer. Strýko povedal Axelovi, že Hans pôjde s nimi až do stredu zeme. Strýko a Axel začali baliť potrebné prístroje a zobrali zo sebou: Eiglov centrigradový teplomer, manometer, chronometer, jednú inklinačnú a druhú deklinačnú buzolu, hvezdársky ďalekohľad a dva Ruhmkorffove prístroje. Zobrali si zo sebou aj zbrane: dve karabíny a dva kolty. Mali zo sebou aj strelnú bavlnu. Z náradia vzali: dva čakany, dve motyky, povrazový rebrík, tri železné sochory, sekeru, kladivo, tucet železných skôb a hákov a do kotúčov zbalené laná. Potraviny mali približne na šesť mesiacov. Vodu nemali ale mali poľné fľaše, ktoré si mali nabrať v podzemných prameňoch. Zobrali zo sebou aj lekárničku a nejaké fľaše s borovičkou. Strýko si so sebou zobral aj peniaze. Počas večere ich hostiteľ obdaroval mapou Islandu, ktorá bola v mierke 1 :480000.

Axela ráno zobudilo erdžanie štyroch koní, na ktoré už Hans nakladal batožinu. O šiestej sa strýko a Axel rozlúčili s pánom Fridrikssonom a odišli. Hans na rozdiel od strýka a Axela šiel pešo. Okolitá krajina bola pustá a zničená vulkanickou činnosťou. O dve hodiny dorazili do osady Gufunes. Tu si dali prestávku. O štvrtej hodine prešli cez rieku Hvalfjörduru. O pol hodiny neskoršie dorazili do Gardäru. Pán jedného dedinského domu im poskytol strechu nad hlavou. Neskôr sa navečerali. Večeru pripravovala matka devätnástich detí, ktoré po večeri šli spať. Neskôr šli spať aj ostatní. So svojimi hostiteľmi sa rozlúčili ráno o piatej. Terén sa zmenil, dostali sa do močariny. Cestou stretli malomocného človeka. Do večera zdolali ešte rieky Heta a Alfa. 21. júna došli do mestečka Stapi. Tam si najali troch Islanďanov na nosenie batožiny. Na druhý deň ráno mali naplánované vystúpiť na kráter Snaeffelsu. O siedmej večer sa dostali za hranicu večného snehu. Zbadali nejaký vzdušný vír, ktorý Islanďania nazývajú Mistour. Potom sa museli rýchlo ponáhľať na druhú, chránenú stranu krátera. O jedenástej večer sa dostali na vrchol Snaeffelsu. Ráno sa Axel zobudil a po raňajkách sa vybrali do kráteru.

Na dne krátera sa otvárali tri komíny. Strýko dole objavil iniciály Arneho Saknussemma. 28. júna na poludnie, keď bol tieň Scartarisu najkratší, sa dotkol okraja stredného komína. Bol to komín, ktorý ich mal zaviesť do stredu zeme. Axel sa pozrel dole a dostal závrať, aj by tam bol spadol, keby ho Hansova ruka nezachytila. Islandských nosičov poslali domov. Náradie, ktoré sa nemohlo rozbiť hodili dole. Po siedmych hodinách došli na dno tunela. Axel vstal ráno o ôsmej. Po raňajkách si strýko zaznamenal všetky údaje. Hans našiel veci a potom sa vydali do ďalšej šachty. Večer toho dňa zistili, že sú desaťtisíc stôp pod hladinou mora. V utorok 30. júna pokračovali v zostupe. O dvanástej hodine prišli na koniec tunela kde sa rozdvojila cesta. Vydali sa západným tunelom. O šiestej večer sa najedli a šli spať. Ráno sa zobudili svieži a odpočinutí a pokračovali. O tri hodiny Axel prehováral strýka aby vystúpili späť, lebo neklesali. Postupne zistili, že sa vzďaľujú od žulového masívu. Axel začal mať obavy z toho, že tu nenájdu vodu a tak strýko znížil dennú dávku. Keď sa na jednom mieste Axel dotkol rukou steny tak zistil, že okolo nich je samé uhlie. Keďže celý deň šli len rovno a vôbec neklesali tak si povedali, že sa za tri dni vrátia na rázcestie.

Axel ale zistil, že majú vodu iba na jeden deň. Ráno vstali zavčasu, lebo sa veľmi ponáhľali. Voda sa im ešte toho dňa minula. 8. júla došli na rázcestie ale Axel bol na tom veľmi zle. Strýko mu so slzami v očiach dal trochu vody, čo sa mu ešte zvýšila. Keďže situácia bola veľmi vážna tak Axel veľmi prosil strýka o to, aby sa vrátili na povrch. Nakoniec sa dohodli, že pôjdu ešte jeden deň Východnou chodbou a ak nenarazia na vodu tak sa vrátia. Čím nižšie zostupovali tým zreteľnejšie sa črtali prahorné horniny. Bolo už osem hodín a po vode nemali ani stopy. Axel už nevládal, podlomili sa mu nohy a bezvládne padajúc na tvrdé skaly povedal: ,,Pomôžte, umieram!´´Strýko rozhodol, že sa nasledujúci deň vrátia. Axel sa v noci zobudil a videl ako Hans šiel ďalej do podzemia. Hans sa o hodinu vrátil a zobudil strýka s tým, že našiel vodu. Ihneď sa za ňou ponáhľali, ale čím ďalej šli tak tým ju bolo počuť menej. Vrátili sa na miesto, kde ju bolo počuť najviac a tam Hans začal kopať čakanom. Uplynuli už dve hodiny keď z otvoru vystrekol prúd vody. Hans odskočil a bolestne vykríkol. Bolo to kvôli tomu, že ta voda bola vriaca. Kým sa napili, voda musela najprv vychladnúť. Keď sa Axel napil, tak zistil, že je to minerálny prameň. Bystrine dali meno Hansov potok. Vodu nechali len tak tiecť aby ich sprevádzal až do stredu zeme.