Keď Hurban získal funkciu ústredného korešpondenta a redaktora rukopisných novín, dal im pokrokové zameranie. Viedol ich v protifeudálnom, protimaďarizačnom a v kritickom duchu. Rozsah týchto rukopisných novín bol už aj z technických príčin malý a počet ich exemplárov sa rátal len na desiatky. Preto ani nemohli mať, napriek tomu, že ich čísla kolovali medzi mnohými, taký spoločenský vplyv a ohlas, ako si to vedenie Vzájomnosti želalo. Preto sa aj začala medzi štúrovcami rozsiahla výmena názorov na zameranie, charakter a pomenovanie budúcich slovenských novín a časopisov, ktoré už chceli vydávať tlačou. Hurban vtedy radil, aby si Slováci založili politické noviny, ale aj beletristickoliterárny časopis.

Hurban sa potom zúčastnil na zložitých zápasoch spojených s koncipovaním a s predložením Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842 viedenskému panovníckemu domu, v ktorom sa tiež slovenská inteligencia dovolávala povolenia na vydávanie politických novín, ako aj vymenovania osobitných slovenských cenzorov, čo by bolo podstatne uľahčilo vydávanie národnej literatúry. Hurban sa podieľal v rokoch 1841 - 1845 na ťažkom zápase o povolenie vydávania Slovenských národných novín a Orla tatranského. Ako sme spomínali aj po roku 1845 veľmi pozorne sledoval osudy tohto tlačového orgánu a neváhal Štúra kritizovať vtedy, keď sa domnieval, že si ako redaktor novín správne nepočína. Vidieť to aj z jeho článku „Našim novinám a Orlovi tatranskému k novému roku“, ktorý 25. decembra 1845 poslal do redakcie Štúrových novín. Štúr však tento kritický článok nechcel uverejniť, takže uzrel svetlo až o dva roky v Hurbanových Slovenských pohľadoch. Hurban Štúra ako redaktora vtedy kritizoval aj v súkromných listoch. Bolo to však len prechodné, lebo Hurbanovi kritika redaktorskej práce Ľudovíta Štúra mu nebránila zastávať sa ho proti útokom Jána Kollára, ani proti predstaviteľom maďarskej vládnucej triedy, ktorí boli zásadnými nepriateľmi Slovenských národných novín. O týchto prvých slovenských politických novinách sa Hurban vyslovil, že ich „celuo Slovensko so zápalom čítalo“.

Hurban, ktorý písal svoje články aj pod skratkami a pseudonymami (napr: Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.), bol už v začiatkoch svojej novinárskej práce zásadným a neústupným. Tak si možno vysvetliť aj jeho nechuť robiť kompromisy a prispôsobovať sa pri písaní článkov konzervatívnym požiadavkám Juraja Palkoviča, ako vydavateľa Tatranky. Hurban preto aj odmietol publikovať svoje príspevky v Palkovičovom časopise. V tej istej dobe posielal už Hurban svoje komentované správy o kultúrnom a literárnom živote Slovenska do pražských Květov. Pri Hurbanovi nájdeme len veľmi zriedkavo tzv. čistú správu. To sa priečilo jeho naturelu, pretože bol zvyknutý ku všetkému zaujímať vlastné kritické stanovisko, ktoré často mávalo aj ironické ostrie.

Po roku 1838 sa stal Hurban popri Bohuslavovi Nosákovi a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských Květov. Aj v týchto príspevkoch bol síce nadšeným propagátorom československej spolupráce postavenej na základoch rovnoprávnosti, no neváhal pritom obraňovať štúrovskú spisovnú slovenčinu a nárok každého, teda aj slovenského národa na vlastnú, v rodnom jazyku vytváranú literatúru, kultúru a vedu. Odmietal preto aj názor tých ojedinelých českých vzdelancov, ktorí vtedy považovali slovenskú spisbu len za „taký duovažok a accidens literátov českých“.
Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi "na vedi umeňja a literatúru" na Veľkú noc roku 1846 - v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie.


Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru

Slovenskje pohladi na vedi, umeňje a literatúru , ktorých vydavateľom a hlavným redaktorom bol Jozef Miloslav Hurban, bol prvý slovenský literárny časopis. Vychádzal v rokoch 1846-47 a v rokoch 1851-52. Zaoberal sa hlavne vo svojich prvých dvoch ročníkoch aj popularizáciou spoločenských vied a umení.

Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi „na vedi umeňja a literatúru“ na Veľkú noc roku 1846 - v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám úspešne rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel, ako sám spomínal, vytvoriť časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja rozvíjalo“. Mienil z neho spraviť dôstojného partnera štúrových politických novín a ich literárnej prílohy.

Hurban sa stáva jedným z tvorcov modernej slovenskej žurnalistiky v novej spisovnej reči. Svoju samostatnú novinársku činnosť začínal, keď ešte nemal ani tridsať rokov, teda vo veku, v ktorom sa na takéto pole púšťal ako Karol Kuzmány a Ľudovít Štúr.
Hurbanove Slovenské pohľady označujú v poslednej dobe niektorí slovenskí literárni historici za „prvý vedecký časopis v novej slovenčine“. My sa však domnievame, že tento atribút patrí až Letopisu Matice slovenskej (1864-1875).
Hurbanovi sa podstatne zhoršila situácia, keď jeho nadaný a obetavý spolupracovník v redakcii Mikuláš Dohnány upadol 23. mája 1852 do ťažkej duševnej choroby, ktorej ako 26- ročný za krátky čas podľahol. Pretože Hurban býval aj naďalej v Hlbokom, len s vypätím všetkých síl mohol časopis redigovať a starať sa, aby bol v dosť vzdialenej Trnave dobre a načas vytlačený a distribuovaný čitateľom.

Životu Slovenských pohľadov hrozilo nové, vážne nebezpečenstvo. Viedenská vláda v snahe upevniť policajný režim a zlikvidovať pokrokové noviny a časopisy vydáva v júni 1852 nový tlačový zákon, ktorým ruší slobodu tlače kodifikovanú 13. marca 1848. Okrem toho zavádza systém vysokých kaucií, ako aj nariadenie, podľa ktorého redaktor musí bývať v mieste vychádzania svojich novín, alebo časopisu. To sa týkalo aj Hurbana, ktorý však z existenčných dôvodov nemohol opustiť Hlboké a prejsť bývať do Trnavy. Sám sa potom priam zúfalo pokúšal zachrániť svoj časopis pred záhubou. Túto jeho snahu podporoval aj A. H. Krčméry, ktorý pod pseudonymom A. Pohronský napísal v lete 1852 do Pohľadov úvodník s výzvou k národu, aby podporoval tento, ale aj ostatné slovenské noviny a časopisy.
Hurban, keďže ešte stále nebýval v Trnave, bol prinútený 31. augusta 1852 vydať posledné číslo Slovenských pohľadov. Slovensko takto stráca významný časopis, ktorý práve v tej dobe naliehavo potrebovalo. Slovenskými pohľadmi vrcholí Hurbanova publicistika.