J. M. Hurban a črta v slovenskej publicistike

„Zaujímavé príbehy vznikajú dvoma spôsobmi: buď sa mimoriadna osobnosť musí zaoberať každodennými problémami, alebo sa obyčajný človek dostane do mimoriadnej situácie.“
Prejeanová

Črta je najtypickejším predstaviteľom publicistiky emocionálneho typu. Vznikla mimo žurnalistiky. Patrí do skupiny žánrov publicistiky emocionálneho typu. V Encyklopédii praktickej žurnalistiky je črta „označenie žánru na rozhraní publicistiky a literatúry, zaznamenávajúca subjektívny prežitok autora, keď cieľom je literárnymi prostriedkami zachytiť určitú medznú situáciu, do ktorej sa autor dostal a zároveň sa stal aj jej hlavných hrdinom“.

Novinárska tvorba J. M. Hurbana bola žánrovo a tematicky veľmi bohatá. Písal literárno-historické štúdie, kritiky a recenzie, úvodníky, fejtóny, komentované správy, obzory tlače, glosy a eseje. Považujeme ho za jedného z prvých autorov slovenskej črty. Ukážku črty - portrétu som vybrala z jeho zobraného diela.


Prítomnosť a obrazy zo života tatranského

V temných Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú tam, kde príroda zanechala prvé šľapaje svojho utvárania, v tých našich Tatrách tajomných mnohé zjavenia v novšom čase povstávajú – a zachádzajú; akoby sa čosi naozaj zjaviť chcelo – ale zas zapadlo, nemôžuc kôru svojho zrodenia prelomiť.

Celé drámy a romány by sa z Tatier ešte nemohli vypriasť, lebo, ako hovorím, ešte sa len chce čosi zjaviť, čo azda drámu alebo ktoviečo donesie. Z tohto tatranského života vám chcem teraz dačo vyrozprávať. Bude to tiež len také, ako sú tie Tatry. A preto, kto už privykol na pekné romány a všelijaké romantické jemnosti, nech nechá túto moju povesť, lebo v nej nič také nenájde. Ale kto je priateľ Tatier a nezmaznačil sa na romantizme, čiže kto je ešte čerstvý a schopný pochopiť myšlienku k životu sa znovurodiaceho ľudu a nemeria každé zjavenie podľa svojho zvyku, ale necháva rásť všetko spolu až do času žatvy, ten nájde aj v týchto obrazoch zaľúbenie, lebo ony sú odlesk tatranskej pravdivosti. Všetky časy majú svoje pravdy a svoje filozofie. Aj náš čas má svoju pravdu a svoju filozofiu. Pravda teda, že tí, čo už zrástli so starými pravdami a filozofiami a nevidia novšie potreby pre ľudské pokolenie, že tí všetko toto úsilie odsúdia do horúceho pekla. Ale také odsúdenie je len ako hlas ustatého pútnika, volajúceho za kŕdľom orlov, aby ho dočkali, že on tak nechodieva. Orly letia – a pútnik sa vlečie po zaprášenej ceste...
Ale aby sme sa už k môjmu rozprávaniu priblížili, teda začneme hneď všetko od počiatku. V temných teda Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú, tam leží mestečko. Obkolesené je dookola horami, len jedna dolinka vedie von z neho a potok by ti povedal, kedy svoje meno vysloviť vedel, ako sa mestečko volá. V tomto teda mestečku, ktoré my len troma hviezdičkami *** budeme označovať, bývala rodinka, v ktorej vyrástol mládenec, o ktorom bude naše ďalšie rozprávanie. Bol to dom Boleslavského a jeho syn sa volal Vladimír.

Boleslavský bol fiškál vychýrený v mnohých panských rodinách. Hoci ani nebol zeman, predsa veľmi mnoho znamenal u všetkých okolných pánov, takže skoro ani jeden bez neho nič vážne nekonal. Mal len jedného syna, už spomínaného Vladimíra, a preto všetko možné vynakladal na to, aby mu dôkladné vzdelanie a vychovanie dal.

- Ktovie, - hovorieval vždy pred svojou ženou, - na čo povolal pán boh nášho synka. Naša je len tá povinnosť, aby sme mu, ako len môžeme, dali najlepšiu výchovu. Veď si už potom udalosti sveta a života z neho vycibria a stvoria zvláštneho človeka. To je s človekom tak ako s pltníkom. Pltník si len svoju plť musí náležite pripraviť; už ho potom Váh ostatné naučí. Aj človek si musí pripraviť len takú plť, na ktorej by po Váhu života plával. A tá plť sú dôkladné znalosti a zošľachtenie srdca. Život ho potom aj ďalej ta zanesie, ako by sa bol spočiatku osmelil žiadať.

Neďaleko od mestečka *** ležala dedinka so starým porúcaným zámkom. Hory a doliny, hole a skaliská boli pre toto okolie strážcami aj hrôzy aj okrasy. Na konci dedinky, hneď pod zrúcaným zámkom, stál kaštieľ, zvonku nie veľmi krásny, lebo nestaval novšia móda. Bol ešte dedičstvom dedovským, voľakedy v polovici minulého storočia stavaný. V tomto kaštieli býval vnuk istej slávnej zemianskej rodiny, ratolesť otcov, čo v starých a už oddávna stíchnutých vojnách bojovávali. Pán ***ský zdedil dedinu i kaštieľ. Teraz v dostatku všetkého a zvyšku žil aj so svojou paňou a jedinou dcérou na svojich statkoch. A pretože už spomenutý pán Boleslavský mal veľmi dobrý chýr, vzal si ho za svojho fiškála a spoznajúc v ňom statočného muža, veľmi rád sa s ním aj pomimo povinností stýkal. Ich priateľstvo bolo veľmi tuhé a úprimné. Dedinka a statky pána ***ského neboli ďaleko od mestečka, v ktorom Boleslavský býval. Mária, tak sa volala jediná dcéra pána ***ského, bola skoro vrstovnicou s Vladimírom, Boleslavského synom. A že sa otcovia veľmi radi mali, bár Boleslavský priateľstvo svojho pána nenadužíval, aj v týchto dietkach sa rozmáhalo veľké priateľstvo. Boleslavský totiž brával so sebou svojho Vladimírka do susednej dedinky, kde medzitým, čo sa otcovia o procesoch a inších veciach zhovárali, dietky si vedeli nájsť svoje zábavky.

Boleslavského žena to síce ťažko niesla a často mužovi aj dohovárala, ale on sa nedal mýliť a vždycky hovorieval na jej dohovárky: - Nech sa učí chlapec smelosti, beztoho je akýsi plachý. V panskom dome vidí okresanejšie mravy, naučí sa pohybovať vo vyššom svete a má viac príležitosti vyvinúť sa. ...“


J. M. Hurban a esej v slovenskej publicistike

Esej je žáner náučnej literatúry, úvaha, v ktorej sa neobyčajným spôsobom spracúva odborná, najmä kultúrna problematika. Zaujímavo, príťažlivo, esteticky, vtipne a vecne chce presvedčiť alebo poučiť čitateľa.