Kým svetová esej sa začala vyvíjať koncom 16. storočia, na Slovensku v polovici 19. storočia. Za zakladateľov slovenskej esejistiky považujeme Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra (1815-1856). Obaja sa angažovali pri riešení troch okruhov problémov: v otázke sociálno-ekonomickej orientácie ďalšieho vývoja slovenského národa, v otázke charakteru revolúcie (evolučný či revolučný charakter) a v otázke spojencov revolúcie v boji o národnostné práva. V sociálno-ekonomickej orientácii patrili k liberálne demokratickému krídlu štúrovcov.
Z Diela II. som vybrala literárno-historickú esej.


Slovensko a jeho život literárny

1
Výsledok bádania a dlhovekého mudrovania - ktorý dospel v našom čase k jasnejšiemu povedomiu - je ten, že už iba to má právo na skutočnosť, na stavanie a život, čo sa ospravedlnilo pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey, tejto verejnej, obecnej mravnosti sveta. Duchovný život je poistením života svetského, obecného, zjavného a verejného: kde nie je tamten rozvinutý, tam ani tento dobrého zveľadenia, vzrastu a rozkvetu mať nemôže, ani vskutku nemá. Zato, hľa, sa ešte národy nikdy tak neobzerali na to, čo ony z duchovných darov alebo pokladov či už ukázali, či ešte len pre budúce ukázanie majú prichystané - ako to teraz vidíme uskutočňovať. Lebo keď sa národ po tom ohliada, čo on duchovné stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cítim vie, rozumie. T tomto ohliadaní s na cestu za sebou už odloženú, v tomto novom prehliadaní starých skutkov ducha vyrastá v ňom túžba a vôľa po nadložení, nadsadení a nadpradení stavby a nite dedovsko-otcovských svetoskutkov.

A k týmto kmeňom a národom, ktoré samy seba akoby vyhrabávajú a v nového človeka k životu povolaného obliekajú, patríme aj my Slováci, dávajúc na vedomie svetu, že ani my nechceme už viac zakliati hlivieť v tej kôre zemskej círeho telesného, nízkeho, podlého živobytia, ale túžime vyslobodiť sa zo stavu len práve trpiaceho k zasahovaniu do písma skutkov oslavujúcich v jednotlivých národoch celé človečenstvo. Cesta najprvšia, ktorou chceme k tomuto cieľu prísť, je upovedomenie v nás všetkého toho, čo sme už skutočne dokázali, čím sme na svete b o l i a b ý v a l i. A tu na tejto ceste spomenutia nachádzame aj miesta prázdne, ktoré kričia na nás, aby sme ich vyplnili a doplnili. Čistú, jasnú a zreteľnú povedomosť našej národnosti slovenskej síce darmo budeme hľadať po pustých poliach starovekosti; lebo náš kmeň nežil na svete samostatne, iba za jeden krátky čas, aj tento čas bol iba časom sily svetskej, telesnej, časom vojenskej surmy, v ktorom málo duch a čistá povedomosť, o toľko ale viac šabľa, halapartňa a budzogáň panovali. Minulosť nebola pre nás tou zemou, na ktorej by bol mohol k ovociu dozrievať kvet povedomia národno-slovenského, ale len zemou, na ktorej sa koreň i peň samého národa šíril, skúšal, k možnosti kvetu a ovocia ustaľoval a ujednostajňoval. Predsa sa ale musíme aj na to samotné živorenie ohliadať, a už i na tú čistú tabuľu, na ktorú náš národ ešte iba písať má svoje skutky, pozornosť našu obracať; najmä ale po tom sa čo najpilnejšie obzerať máme čo sa nám ukazuje ako skutočné puky čistejšieho národného povedomia na strome velebného Slovenska. (...)


J. M. Hurban a fejtón v slovenskej publicistike

„Satira málokedy napráva. Preto nech nie je len úsmevná, ale aj trpká, aby bláznov, ktorých nemôže napraviť, aspoň vytrestala."

Jean Paul

Za fejtón bolo dlho považované jednak všetko, čo bolo súčasťou samostatných inzertných, neskôr kultúrnych príloh významných periodík, jednak všetko, čo sa nachádzalo na prvej strane týchto novín a bolo od ostatného textu oddelené hrubou typografickou čiarou. Za fejtón sa v západoeurópskej tlači dodnes považuje celá kultúrna a spoločenská časť novín alebo ich príloha: správy, recenzie, kritika, úvahy, eseje, populárno-vedecké a cestopisné state, televízny seriál, spočiatku mal charakter humoristicko-satirického cestopisu.. V románskej a anglosaskej tlači (Times, Monde, New York Times a pod.) pod hlavičkou FEUILLETON vychádzajú reportáže, kritiky divadelných predstavení, koncertov, múzeí, galérií.
Prešpurské noviny v roku 1783 uverejnili fejtón U nás větrojezdci a v roku 1847 almanach Nitra uverejnil fejtonistické texty Jozefa Miloslava Hurbana Korytnické poháriky.

Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka
1
Prvý pohárik korytnickej vody tak mi udrel do nosa, do očí a do uší, do všetkých mojich zmyslov, že som sa zaraz cítil byť preložený pán boh sám vie do koľkorakých situácií života. Zakrútilo sa mi v hlave a ja som sa videl ako na tátošovi prenesený do iných svetov, kde ale tak vyzeralo — ako tu dolu na našej zemi.
Bože môj — čo mi to vtedy na myseľ prišlo!
Nuž ale reku, keď je tak, že je táto korytnická voda taká, musím ju osláviť, totiž musím ju po celom svete rozchýriť a roztrúbiť ako veľmi chýrnu, dobrú — čarovnú vodu korytnickú!
Chvála a sláva teda korytnickej doline a ešte väčšia aj chvála a sláva korytnickej vode!
— Nuž ale čože nám to tu zas píše? Čo je to za nová paráda tá Korytnica? — ozve sa dakto hen od Trnavy zo Šelpíc a od