Všetko sa to zhrnulo v dielach: Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej

Štúrova slovenčina:
Pravopis: píše sa iba i; rozdiel medzi „d, t, n“ a „ď, ť, ň“ sa všade vyznačuje graficky
-dvojhláska ô sa rozpisuje ako uo; dvojhlásky ia, ie sa píšu ako ja, je
-v tvare genitívu mn.č., inštrumentálu jedn.č. a osobných zámen sa zvuk v píše ako u (králou, sluhou, kostolou, hroznou...). V iných prípadoch sa píše všade v – aj tam, kde sa vyslovuje ako u (prauda, dáuno, rouní)
Hláskovanie: nemá ľ iba l; namiesto ä má a alebo e; namiesto iu má len ú (božú, znameňú); namiesto é má je (dobrjeho, dobrje; výnimka céra); rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne(oňi slúža, hlása, vába, spálac..); participivá minulé majú podobu mau, volau, robiu
Tvaroslovie: prídavné mená odvodené od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí...)

1852 – Hatala: Krátka mluvnica slovenská (zavedené y; „ď, ť, ň, ľ“; dvojhlásky; ô)
1863 – založená Matica slovenská
1902 – Samo Czambel: Rukoväť spisovnej slovenskej reči
1931 – Pravidlá slovenského pravopisu
1953 – minulý čas mn.č.sa píše s i, zavedené predložky
1991 – veľké písmená, krátenie.