Dráma po roku 1945

a) epické divadlo- jeho podstatou je odcudzenie lebo herec má odstup od textu nesmie sa stotožňovať s úlohou, postavu má predstavovať, racionálne objasniť a diváka nemá citovo viazať. Medzi odcudzovacie efekty patria: komentáre, predstavenie scény bez spustenia opony, songy. Divák si počas predstavenia musí uvedomovať, že sleduje len divadelné predstavenie a aktívne musí porovnávať divadelný príbeh s realitou a vlastným životom.

Bertolt Brech- (nemecký dramatik) Matka guráž a jej deti (dráma s obdobia 30.ročnej vojny, kronika jedného z predstaviteľov baroka Gremmelshausena. Samotný príbeh nie je prostriedkom na oboznámenie sa s dejom ale dej je narúšaný songami, medzititulkami,... Autor chce donútiť diváka rozmýšľať nad tým čo vidí, a tak prijať nejaké stanovisko, spojivým ohnivkom je Matka guráž, ktorá do konca nepochopí, že ona je obeťou vojny, lebo vojna ju živý, pragmaticky jej verí Matka guráž, Anna Frielingová, chce pred hrôzami vojny ochrániť svoje 3 deti. Postupne prichádza o 2 synov a dcéru, ktorú zastrelia vtedy, keď chce bubnovaním privolať pomoc pre deti v ohrozenom meste. Hra je motíve cesty v bludnom kruhu a Matka guráž stále putuje a ťahá za sebou voz, s tovarom, lebo je presvedčená, že aj na vojne sa dá zarobiť)


b) americká psychologická dráma- základnou témou je konfrontácia precitlivených hrdiniek s realitou, zvyčajne sú to romantické postavy, ktoré sa snažia so svojou situáciou vyrovnať, prípadne sršia ironickým humorom.

Tennessee Williams- Mačka na horúcej plechovej streche (v bohatej južanskej rodine zomiera na rakovinu panovačný starý otec, jeho najbližší príbuzní intrigujú, aby získali čo najväčší podiel z dedičstva. Proti nim stojí Margareta, žena najmladšieho syna, ktorá je cieľavedomá a túži po majetku. Medzi príbuznými tancuje ako mačka na horúcej streche a nakoniec si svojou priebojnosťou získa rešpekt svokra a lásku manžela), Električka zvaná túžba, Sklenený zverinec


c) absurdná dráma- vznikla vo Francúzsku, vychádza z nihilistickej filozofie a filozofie existencializmu; autori opovrhovali angažovanosťou, nesnažili sa o premenu. AD neguje všetky tradičné formy divadla. V hrách chýba: súvislý dej, zápletka, komunikácia postáv, v závere rozuzlenie, nemá kulisy (max. jeden strom). Ľudia si musia predstavovať. AD predstavuje človeka v nezmyselných a absurdných situáciách, robia veci, ktoré nič neznamenajú a k ničomu neslúžia; človek je podriadený modernej civilizácii, odcudzený sebe, neschopný dorozumievať sa s ľuďmi, jeho jazyk je plný nezmyslov a fráz.

Samuel Becket- Čakanie na Godota (tragikomédia, hlavným motívom je čakanie, ktoré neprináša výsledok. Dej sa odohráva v neurčenom čase a priestore, nemá dej!! Stretávajú sa 2 tuláci, Vladimír a Estragon, čakajú na Godota, ktorý má zmeniť ich život, nevedia ako a nevedia kto to je(Boh, nádej,...). Ich čakanie naruší pán s bičom a jeho otrok, ich vzťah symbolizuje vykorisťovanie. II. Dejstvo sa odohráva na druhý deň, opäť prichádza pán, ale slepý, a závislý od svojho sluhu ; hlavní hrdinovia stále čakajú, zostávajú opustení sami, nie je nikto a nič čo by im pomohlo riešiť ich starosti a sklamanie, človek celý život na niečo čaká a po niečom túži. Hra je popretkávaná vtipnými scénami- napr. obúvanie a vyzúvanie topánok


AMERICKÁ LITERATÚRA Delí sa na: národnú s menšinovú (židovskú, indiánsku, černošskú, lit. am. Juhu, veselá literatúra / literatúra gay)

Jerome David Sellinger- (predstaviteľ národnej literatúry). Autor psychologického románu Kto chytá v žite (hl. postavou je mladý človek Holden z bohatej rodiny, ktorému nič nechýba, konfrontuje svet detských ideálov so svetom dospelých. Hl. hrdina sa búri proti spoločenskému poriadku, morálnemu pokrytectvu a duchovnej prázdnote sveta dospelých; sníva o tom, čo jedinú prácu chcel robiť, stáva sa ochrancom detí, ktoré sa hrajú v žitnom poli a on im bráni v tom aby spadli do priepasti. Žitné pole je symbol Ameriky v minulosti, kým ju neznečisťovali továrne a honba dravých ľudí za peniazmi. Nakoniec sa vzdáva, prekonáva psychickú krízu a uvedomí si:,,.....známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešené zomrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť.“


William Styron- Sophiina voľba (román menšinovej židovskej literatúry) Symbolický názov vychádza z voľby hlavnej hrdinky, ktorá sa vo svojom živote 3krát ocitla v situácii voľby. 1krát keď sa rozhodovala, či sa zapojí do poľského protifašistického odboja- kvôli deťom. 2krát- ktoré zo svojich detí pošle do plynu a ktoré zachráni. 3krát sa rozhodla spáchať samovraždu, pretože už nedokázala žiť s tieňom svojich mŕtvych detí.

Joseph Heller- Hlava XXII. (satirický protivojnový román) Prináša zážitky a pocity z vojny mladých amerických letcov, pôsobiacich na ostrove Pianos (am. letecká základňa) v Stredozemnom mori, odkiaľ robia nálety na nemecké pozície v severnom Taliansku. Hl. postavou Yossarian, letec, ktorý sa búri proti nezmyselnej vojenskej byrokracii, ktorú predstavuje Hlava XXII.- súbor predpisov a nariadení, ktorými sa riadia americkí letci napr. jedno z absurdných nariadení, kedy môže vojak byť prepustený z armády; ,,...Vojak môže byť prepustený z armády ak je blázon, ak vie, že je blázon, je vlastne normálny, preto nemôže byť prepustený z armády..“
Orwell George- angličan, vo svojich dielach satirickým spôsobom zosmiešňuje totalitnú moc. Romány: 1984, Zvieracia farma (alegorická bájka, trpká paródia totalitnej diktatúry a revolúcie. Zvieratá sa rozhodli vyhnať pánov a prevziať vládu nad farmou kde sú vykorisťované. Zavedú si vlastný režim v ktorom si majú byť všetci rovní. Prasatá sa ujmú vlády ale čoskoro sa vytratí čistota politických ideálov a slogan: „ všetky zvieratá sú si rovné“ sa zmení čoskoro na „ všetky zvieratá sú si rovné ale niektoré sú si rovnejšie.“ Aby sa prasatá udržali pri moci, zavádzajú teror, šíria strach a poštvú proti sebe ostatné zvieratá; ich diktatúra je horšia, ako diktatúra ľudí)


RUSKÁ LITERATÚRA-Situácia v ruskej literatúre v dlhom povojnovom období sa nielenže nezjednotila ale sa skomplikovala. Oficiálne už do polovice 80-tych rokov existovala iba jedna tzv. Mnohonárodná sovietska literatúra, v ktorej bol vlastný socialistický realizmus. Okrem oficiálnej literatúry existovala literatúra polooficiálna, samizdatová a emigrantská.

Oficiálna literatúra- spisovatelia, ktorý ju predstavujú využívajú vo svojej tvorbe metódu socialistického realizmu. Autori sú: Konstantin Simonov, Boris Polevoj- Príbeh ozajstného človeka, Michail Šolochov- najrozpornejší sovietsky autor. Nositeľ Nobelovej ceny za dielo Osud človeka (rehabilituje sovietskych zajatcov z 2 sv. vojny) Rozoraná zelina-násilné metódy kolektivizácie (zakladanie roľníckych družstiev). Valentín Rasputin- Ži a pamätaj- novela, ktorá hovorí o porušovaní mravných predpisov a o jeho tragických následkoch. Dej sa odohráva v posledných mesiacoch 2. sv. vojny v sibírskej dedine pri rieke Angore. Andrej Guskov 4 roky statočne bojoval a keď ho po ťažkom zranení preskočila vidina smrti a z nemocnice ho prepustili, dezertoval z vojny, aby vraj posledný krát videl rodný kraj a svoju ženu. Tam sa tajne stretával len so svojou ženou, ktorá po čase čakala dieťa. Andrejov postupný morálny rozklad bol v protiklade s pevnými zásadami jeho rodičov a celej dediny. Dobrovoľná smrť jeho ženy je vyvrcholením tragického príbehu.

Čingiz Ajtmatov Polooficiálna literatúra- do nej zaraďujeme autorov, ktorí po vojne žili, tvorili, ktorí dokonca občas vydali dielo, no lepšia a väčšia časť ich tvorby nebola známa a nemala šancu, aby bola uverejnená. Michail Prišvin- Hosuradova svadba, Boris Pasternak- Doktor Živago- román je obrazom Ruska v rokoch 1903- 1929. Zobrazuje skutočnosti 1. sv. vojny februárovej a októbrovej revolúcie, občianskej vojny, nepokojov a hladu v krajine a nastoluje zvrátenosť komunistického režimu.


Samizdatová literatúra- vznikla v dôsledku cenzúry, ktorá dbala o „ideovú čistotu umenia.“ Mnohí autori nadobudli presvedčenie, že legálnou cestou sa k čitateľovi nedostanú. Preto dávali čítať svoje rukopisy priateľom, ktorí ich prepisovali a šírili ďalej. V 70 a 80 rokoch sa väčšina diel dostala na západ. Na západe ich vydávali a ilegálne pašovali do Ruska. Táto literatúra je veľmi bohatá a len máloktorý autor, ktorý si chcel zachovať vlastnú tvár neprešiel samizdatom. Alexander Solženicyn- Jeden deň Ivana Denisoviča- autobiografická postava samého autora, novela, ktorá prináša príbeh z prostredia sibírskych gulagov v ktorých sám prežil 8 rokov. Gulag, je určený pre politických väzňov, ktorí sú odsúdení podľa určitého paragrafu a dĺžka trestu záležala nie od zákonov ale od politických pomerov v Rusku 10-25 rokov. Vladimír Vysockij- ruský básnik, pesničkár, divadelný a filmový herec. Počas 42-rokov svojho života napísal okolo 600 piesní. V politických kruhoch neuznávaný, prenasledovaný, lebo hovoril pravdu a prezentovali ho ako ožrana, hysterika a hľadača vlastnej popularity. Vo svojich textoch uznával silu a to nielen duchovnú a básnickú ale aj fyzickú. Dokázal písať niekoľko dní ako posadnutý.