Zbohom zbraniam môžeme označiť za sčasti autobiografický príbeh Ernesta Hemingwaya, ktorý sa vo veku iba 19 rokov odhodlal odísť do vojny. Dostal sa na front do Talianska, kde pôsobil ako vodič sanitky. Vedú sa polemiky, či Hemingway bol prvým Američanom, ktorý vstúpil do 1. svetovej vojny. Nech už je pravda kdekoľvek, je to román hodný nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Nie síce za tento jeho takpovediac debut na poli románu. Spisovatelia a kritici tej doby považovali román, alebo novelu, ak chcete, za priveľmi agresívny, drsný, pejoratívny, plný vulgarizmov a alkoholu. Možno práve týmto spôsobom chcel autor priblížiť a nechať precítiť čitateľa hrôzy vojny, zažité človekom, ktorý tam vlastne ani nemal čo robiť. Vojna sa ho vlastne ani netýkala...
Príbeh sa začína na rakúsko – talianskom fronte. Henry (Hemingway) nadobúda presvedčenie, že bude vhodné odísť do svetovej vojny. Tu, cez sprostredkovanie svojho veľmi dobrého kamaráta Rinaldiho spoznáva Catherine, britskú ošetrovateľku. Takmer okamžite vzplanie láska a Henry trávi s ňou v podstate všetok svoj voľný čas. Situácia sa skomplikuje keď Henry utrpí na fronte vážne zranenie nôh. Musí odísť do novootvorenej americkej nemocnice v Miláne, kde je prvým pacientom. Z dôvodu nedostatku zdravotných sestier do nemocnice prichádza aj Catherine. Tam graduje ich ľúbostný vzťah. Hodina Henryho návratu späť na bojisko sa však neúprosne blíži....
Keď Henry príde naspäť na bojisko, je to akoby prišiel do úplne inej vojny. Rakúsko-nemecké vojská postupujú čím ďalej tým viac smerom na juh. Taliani sa dávajú na neorganizovaný ústup a Henry spolu s ďalšími 4 vojakmi dostáva za úlohu presunúť sa do Conegliana. V tejto časti je opísaná vojna vo svojej plnej hrôze. Autor prirovnáva vojnu k bitúnku v Chicagu, avšak s tým rozdielom, že tu mäso ani nerozoberajú, ale zakopávajú vcelku do zeme. Všetko presvedčenie je preč, nadobúda pocit, že všetky udalosti, všetky armádne činnosti by prebiehali úplne rovnako ako keby tam ani nebol.....
Henry postupne stráca svojich kolegov. Pri prechode cez rieku ho čaká prekvapenie. Skupinka talianskych carabinieri tam náhodne kontroluje vojakov a nemilosrdne zastrelí každého, kto opustil svoju jednotku. Henryho delia od smrti len sekundy, v rozhodujúcej chvíli sa rozhodne skočiť do rieky a podarí sa mu utiecť...
Jeho postoj k vojne sa drasticky zmenil. Nenávidí ju a nechce o nej s nikým hovoriť. V hlave má len jedno, nájsť Catherine a odísť niekde preč, ďaleko. Od svojho známeho si požičia loď a v noci spolu s Catherine vyrážajú na jazero. Neskôr prichádzajú vyčerpaní do Švajčiarska, kde sa nechajú dobrovoľne zatknúť. Ako Američan a Britka však bez problémov dostávajú povolenie k pobytu...Catherine je v tom čase už v pokročilom štádiu tehotenstva. Spolu prežívajú vo švajčiarskom Montreaux najkrajšie obdobie svojho života. Netrvá však príliš dlho, Catherine odchádza rodiť do Lausannskej nemocnice. Malá Catherine, ako ju celý čas s Henrym nazývajú, je v skutočnosti 5 kilový chlapček. Malý chlapček, ktorému Henry dáva za vinu smrť milovane osoby.
Áno Catherine zomiera po niekoľkohodinovom boji na silné krvácanie. Na návrh lekára Catherine podstúpi komplikovaný pôrod cisárskym rezom. Odosobnenie od syna a prejav úplnej ľahostajnosti tu na tomto mieste opísaný je zdrvujúci. Aj napriek úteku od toľko nenávidenej vojny čaká na Henryho veľmi ťažký osud. Vrcholí pocit márnosti, stratenosti a úplnej beznádeje. Autor sám náročky nepodáva žiadne vysvetlenie, nedáva žiadnu víziu do budúcnosti. Nič. Henry odchádza do hotela. Tam kniha končí. Akoby autor nechal na čitateľovi domyslieť si.... Dielo je delené na kapitoly, línia je priama, bez čo i len náznaku odbočenia. Sám Hemingway za tento prístup a dokonalé rozprávačstvo dostal spomínanú Nobelovu cenu za dielo Starec a more. V románe Zbohom zbraniam je tento postup práce s textom nenapodobiteľný. Dialógy bez úvodzoviek vtrhnú do viet rovnako nečakane, ako udalosti cez ne opisované. Používa jednoduchú reč, bez básnických povzletných výrazov, bez eufórie. Čistá priama reč. Bez akýchkoľvek prirovnaní, expresívnych výrazov. Často sú opakované jednoduché prívlastky, skoro až mechanicky. Nadmieru je tiež použitý vnútorný monológ na osvetlenie rozprávačovej osobnosti. Kniha je rozprávaná v prvej osobe.
Nedá sa poprieť doba v ktorej človek žije, nie je možné utiecť. Aj keď prišla láska....Kniha vám priblíži vojnu z trochu iného pohľadu ako ju poznáte z učebníc dejepisu.
„Vyzerala svieža a mladá a veľmi pekná. Zdalo sa mi, že som nikdy nikoho takého pekného nevidel... Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo.“
„Nemal som k „Nič som k nemu necítil. Akoby nemal nič spoločné so mnou. Nemal som k nemu nijaký otcovský cit.“
„Život je krutý, aj keď dáva zbohom zbraniam, šťastia sa v ňom nedočkáš!“
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie