Slovenská stredoveká literatúra /800 – 1500/ sa delí na dve obdobia:
1. 800 – 1000: obdobie o pokus reformovať stredovekú literatúru. Do tohto obdobia spadá aj Veľkomoravská ríša /prekladová a pôvodná literatúra/.
2. 1000 – 1500: literatúra písaná po latinsky, česky a slovakizovanou češtinou.
A: Veľkomoravské obdobie: začiatky Veľkomoravskej ríše súviseli s príchodom kresťanstva, ktoré šírili franskí kňazi. Bohoslužobným jazykom bola latinčina, nezrozumiteľný jazyk pre Slovanov. Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti franským kňazom, pretože sa obávali toho, že by sa stali závislými na Východofranskej ríše. Knieža Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III., aby poslal vierozvestcov, a tak roku 863 prišli na Veľkú Moravu Konštantín a Metod. Poznali slovenské nárečie, ktorým sa hovorilo v Solúne. Konštantín ešte pred príchodom na VM zostavil písmo - hlaholiku /glagol – hláska/ z malých písmen gréckej abecedy, ktoré upravil pre potreby Slovanov. Zostavil spolu 38 písmen a vymyslel pre ne názvy. Franskí kňazi boli proti Konštantínovi a Metodovi, a tak roku 867 odišli do Ríma obhajovať starosloviensky jazyk proti trojjazyčníkom, ktorí hovorili, že sa môžu kázať iba v troch jazykoch /latinsky, grécky, hebrejsky/. Pápež v Ríme schválil staroslovienčinu a Metoda vymenoval za arcibiskupa. Konštantín po vstupe do kláštora prijal meno Cyril. Onedlho ochorel a zomrel. Jeho žiaci neskôr zjednodušili hlaholiku a podľa veľkých písmen gréckej abecedy zostavili iné, ktoré na počesť Konštantína pomenovali cyrilikou. Cyrilika vznikla na začiatku 10. storočia v Bulharsku. Metod sa vrátil na VM, kde sa vládcom stal Svätopluk, ktorý Konštantína a Metoda nepodporoval. Na podnet franských kňazov dal Svätopluk Metoda uväzniť, ale po dvoch rokoch ho prepustil. Po Metodovej smrti roku 885 pápež zakázal bohoslužbu a žiaci jeho odišli do Čiech a Bulharska.
B: Prvé slovanské literárne pamiatky: Prvé slovanské literárne pamiatky boli napísané staroslovienčinou, čo bolo bulharsko-macedonske nárečie, ktorým sa hovorilo v okolí Solúna. Konštantín a Metod preložili Starý zákon, Evanjelia, Žaltár /zbierka žalmov/, Breviár /modlitebná kniha pre kňazov/, Spevník a Súdny zákonník pre svetských ľudí. Pôvodné znenie Konštantínových a Metodových prekladov sa nezachovalo. Najstaršie rukopisy, úryvky odpisov, ktoré vznikli u nás, pochádzajú z 10. 11. stor. Patria k nim Kyjevské listy, čo sú zlomky staroslovienskej omšovej knihy písanej hlaholikou. Prvé pôvodné literárne texty z 9. storočia sú: Proglas /predslov k Evanjeliu – Konštantín oslavuje slovanský preklad Biblie a domáci jazyk ako jazyk vzdelanosti/. Je to najstaršia slovanská veršovaná skladba, prvá na našom území. Patrí do pôvodnej staroslovienskej literatúry. Najstarší odpis z 13. storočia. Je to stredoveký básnický útvar hymnus /,,chvála“/. Kompozícia: 110 dvanásť slabičných veršov bez rýmu nemá členenie na slohy. Prvý verš je vyčlenený. Som predspev k svätému evanjeliu. Za posledným veršom nasleduje: Amen.
Proglas je príhovor Konštantína k Slovanom, pre ktorých preložil Božie slovo do ich rodného jazyka, zdôrazňuje potrebu používania vlastného jazyka každým národom. Oslavuje staroslovienčinu ako jazyk pochádzajúci od Boha, ktorým vysvetľuje Slovo Božie a umožňuje jeho poznanie v Slovanom zrozumiteľnom jazyku. Tvrdí, že radšej by povedal päť slov zrozumiteľných ako hŕbu nezrozumiteľných. Človek má právo byť dôstojnou bytosťou a pomocou národnej slovesnosti sa môže zbaviť nevedomosti. Dušu bez kníh prirovnáva k mŕtvej duši a ústa, ktoré nevedia vypovedať rozumne, necítia sladkosť poznania, činia človeka kamenným. Národy bez kníh považujú za nahé, sú určené na večné muky, pretože nikdy nebudú poznávať. Národy, ktoré prijali knihy, sa zachránia pred večným nepoznaním a zatratením. Forma: Bohato využíva výrazové prostriedky stredovekej poézie. V stredovekej literatúre je zreteľný synkretizmus /splývanie umeleckej a náučnej literatúry/. Využíva anaforu, metaforu, personifikáciu, prirovnanie, oslovenie, básnickú otázku. Taktiež využíva amplifikáciu /širšie vysvetlenie pojmu/, kumuláciu /hromadenie výrazov, ale zároveň graduje význam jednotlivých výrazov/, parafrázované citáty – cituje slová sv. Pavla, evanjelistu Matúša, Marka, Lukáša, Jána a využíva podobenstvo.
Moravsko – Panónske legendy /zaoberajú sa Konštantínovým a Metodovým životom/, sú to legendy. Legenda je stredoveký prozaický alebo básnický útvar, zobrazujúci život svätcov.
Život Konštantína a Život Metoda na rozdiel od typických legiend obsahujú veľa životopisných faktov. Konštantína a Metoda neidealizujú ako svätcov, zázraky sú vzácne. Využíva idealizovanú charakteristiku, citáciu, exemplá.
Kliment – Život sv. Konštantína legenda sa sústreďuje na Konštantínovu činnosť pred príchodom na VM, vykresľuje Konštantínovu povahu, štúdium, náboženskú, kultúrnu činnosť. Väčšina diskusií a polemík má za cieľ obhajovať kresťanské učenie o trojjedinom Bohu, sloviensku vzdelanosť a bohoslužobný jazyk. Kompozícia: v I. kapitole je konštatovanie, že všetky národy dostanú od svätých mužov, ktorí ich povedú správnou cestou k spaseniu. V II. kapitole sa Konštantínovi sníva sen, že spomedzi krásnych neviest si vyberá Sofiu /múdrosť/. Štúdium: Konštantín bol vynikajúcim žiakom, poverili ho, aby sa učil s mladým cisárom. III. – XIII. kapitola obsahuje opis štúdia v Carihrade, cesta k Arabom a Kazarom a návrat do Carihradu. XIV. kapitola obsahuje pozvanie od Rastislava a prosbu o vierozvestcov a Božie vnuknutie Konštantínovi, aby vytvoril hlaholiku. XV. kapitola opisuje príchod Konštantína a Metoda na VM, boj proti trojjazyčníkom a cestu ku kniežaťu Koceľovi. XVI. kapitola obsahuje obhajobu staroslovienčiny proti trojjazyčníkom. XVII. kapitola opisuje pobyt bratov Konštantína a Metoda v Ríme. XVIII. kapitola opisuje Konštantínov vstup do kláštora, prijatie rehoľného mena Cyril a napokon zomrel v kláštore.
Gorazd – Život sv. Metoda: Život sv. Metoda je oveľa stručnejší ako život sv. Konštantína, jeho celkové zameranie je iné. V živote sv. Metoda niet histografických prvkov. Najpodobnejšie sa zaoberá Metodovou činnosťou vo VM ríši, v popredí stojí obrana slovienskeho bohoslužobného jazyka proti útokom franského kléru. Veľa miesta venuje aj Metodovej smrti, pohrebu, vykreslenie spoločenského a politického ovzdušia. Kompozícia: I. kapitola obsahuje oslavu Božej dobroty. V II. kapitole je štylisticky brilantná charakteristika Metoda. V III. kapitole prichádza Metod do kláštora. V IV. kapitole prichádza na pomoc bratovi Konštantínovi na jeho misii u Charzarov. V kapitola obsahuje list Rastislava Michalovi III.. V Vi. kapitole pápež Hadrián posvätí učenie Konštantína a Metoda. VII. kapitola obsahuje posledné slová Konštantína bratovi Metodovi, VIII. kapitola žiadosť Koceľa, aby mu pápež poslal Metoda. V IX. kapitole sú opísané spory s franskými kňazmi a Metodovo uväznenie. V X: kapitole pápež Moravanom opäť posiela Metoda. XI. kapitola obsahuje Metodove proroctvá, XV. preklad písma okrem kníh Makabejských. V XVII. kapitole sa opisuje ustanovenie Gorazda za Metodovho nástupcu. taktiež zachytáva smrť sv. Metoda a jeho pohreb.
Pochvala Cyrilovi – Filozofovi Pochválené slovo na Cyrila a Metoda Život Konštantínov
C. Ohlas v slovenskej národnej kultúre: Veľkomoravskej tradícií sa začala venovať pozornosť až v 17. stor. keď sa začal formovať slovenský národ. Cyrilometodská tradícia mala význam všeslovanský, prvé literárne diela dávali predpoklad k ich kultúrnej jednote. Históriou VM sa zaoberal Ján Baltazár Magin /Ostré námietky ..... alebo Obrana/ a Juraj Fándly, jazykom Daniela Sinapsius Horčička /Nový trh latinsko – slovenský/ a neskôr Anton Bernolák /Kritická rozprava o slovenských písmenách/. Od čias národného obrodenia sa Veľkomoravská tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre. Ján Hollý v epose Svätopluk sa pokúsil ukázať slávnu minulosť Slovákov a ich hrdinstvo v boji za slobodu. V epose Cyrilo-Metodiáda si všímal otázky jazyka, čo bolo odozvou na národne pomery v jeho súčastnosti. Ján Kollár v Predspeve Slávy dcéry žiali nad dávnou minulosťou Slovanov, ktorí sídlili v oblasti Dunaja. Tejto tematike sa tiež venovali Ľ. Štúr, J. M. Hurban, P. O. Hviezdoslav, L. N. Jége a atď...
D. Slovanské jazyky: Porovnávaním staroslovienčiny so slovanskými jazykmi sa dokázalo, že európske jazyky a jazyky značnej časti západnej Ázie vychádzajú zo spoločného prajazyka – indoeurópskeho, ktorým sa hovorilo asi 3500 rokov p.n.l. Jednotlivé indoeurópske kmene sa postupne oddeľovali a osídľovali nové územia. Jazyky kmeňov sa ovplyvňovali a prichádzali do styku aj s jazykmi iných jazykových skupín.
K indoeurópskym jazykom patria:
1. chetitsko – luvijské jazyky
2. tocharsky jazyk
3. indoiránske jazyky
4. arménsky jazyk
5. grécky jazyk
6. baltské jazyky / litovsky, lotyšský/
7. slovanské jazyky
8. germánske jazyky – západogermánske /anglický, holandský, flámsky, nemecký, luxemburský a jídiš /severogermánske/ dánsky, švédsky, norsky, islandský, faerský/
9. italické a románske /latinský, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalský, rumunský, moldavský/
10. keltské /írčina, waleština, bretónčina/
Slovanskými jazykmi hovoria príslušníci slovanských národov v strednej a východnej Europe. Všetky sa vyvinuli zo spoločného základu – praslovančiny. Delíme ich na tri skupiny:
1. západoslovanské /slovenský, český, poľský, lužicko – srbský/
2. južnoslovanské /srbský, chorvátsky, slovinský, bulharský, macedónsky/
3. východodslovanské /ruský, ukrajinský, bieloruský/
Západoslovanské jazyky sa členia na južnú vetvu /slovenský a český/ a na severnú vetvu /poľský, lužicko – srbský/.
Slovenčina si podľa jazykovedca R. Krajčoviča zachovala 108 praslovanských slov. Sú to napr. slová: voda, človek, zem, kosa, hrad, pán. Veda k týmto poznatkom dospela lexikologickou porovnávacou metodou: napr. slov. ruka – poľ. roka, ruš. ruka, chorv. ruka.
Slovenčina a Čeština sú najbližšie slovanské jazyky. Vyvinuli sa z prazápadoslovanských nárečí, ktorými hovorili slovanské kmeňe, ktoré sa v 6. – 8. stor. usadili na našom území. Obidve majú niektoré znaky spoločné.
