referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Hilda
Streda, 11. decembra 2019
Maturitné otázky zo SJ
Dátum pridania: 08.10.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: adamsuja
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 11 783
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 33.1
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 55m 10s
Pomalé čítanie: 82m 45s
 

Úloha č. 2 Preštylizujte ukážku ako rečnícky útvar s rovnakým obsahom a funkciou, určte o aký útvar ide, stručne charakterizujte rečnícky štýl. Preštylizovaná ukážka: Vážené dámy, vážení páni, Oslovujem Vás už asi po stýkrát, ale už ani kričať nevládzem. Pochopte už konečne, že nemôžeme žiť tak roztrúsene. Sila je len v jednote, a nie v roztrúsenom národe. Veď aj holuby žijú v kŕdli. Inak by to boli slabé tvory. Slovania, vy národ hnilý, vzchopte sa konečne... Ide o rečnícky útvar, ktorého cieľom je osloviť poslucháča a získať si ho pre svoju myšlienku.

Téma č. 4  Úloha č. 1  Charakterizujte romantizmus, porovnajte 2 diela svetovej romantickej tvorby, nájdite zhody a odlišnosti v témach, dejoch, postavách a konfliktoch.

Pomôcky: čitateľský denník

Romantizmus: Fantázia sa používala ako protest proti stiesňujúcej skutočnosti a túžbe po krajšom živote. Romantizmus vytvoril hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so súčasnou spoločnosťou, cítil sa v nej, ako osamelý cudzinec a ostal nepochopený, túži po plnosti života a lásky- individulalizmus. Konflikt romantizmu spočíva v rozpore medzi snom a skutočnosťou a uplatňuje sa „harmónia kontrastov“. Romantický hrdina sa najčastejšie predstavuje ako pútnik, zbojník. Epika sa silne lyrizuje opismi psychiky postáv a reflexií- tento jav sa volá druhový a žánrový synkretizmus. V poézii sa dostáva do popredia lyrika, krorá umožňovala najlepšie odrážať rozpory a umožňovala uplatniť sa fantázií. Rozvíjala sa epika a lyrickoepické útvary: obľúbené sú básnická poviedka a balada.

Victor Hugo: Bol zakladateľom francúzskeho romantizmu. Písal: básne, prózu, drámu a eseje.
Chrám Matky Božej v Paríži. Obsah: Sviatok Troch kráľov bol u Parížanov veľmi obľúbený. Všetci ľudia prišli na námestie Gréve a tešili sa na predstavenie. Tento rok ho pripravoval básnik Pierre Gringoire. Ten však so svojimi mystériami nezožal úspech. Predstavenie prerušila voľba pápeža bláznov, ktorú vyhral Quasimodo, zvonár z chrámu Matky božej. Básnika to nahnevalo a keďže nedostal peniaze za predstavenie, ktoré potreboval na nocľah a oblečenie, túlal sa po uliciach Paríža. Mimovoľne šiel v pätách Esmeraldy, maldej cigánky, ktorá sa živila tancom a predvádzaním šibalských kúskov svojej kozičky. Zrazu zbadal, že ju niekto prepadol. Rozbehol sa k nej, lenže ktosi ho zrazil k zemi. Objavil sa tam kapitán Phoebus s vojakmi a oni Esmeraldu zachránili. Zatkli jedného muža, Quasimoda, lebo druhý ušiel. Keď sa Esmeralda Gringoirovi stratila, túlal sa len tak. Zablúdil do akejsi ulice, kde ho prepadli tuláci a zaviedli pred svojho kráľa- Krivého Cundrošíka. Tam ho chceli obesiť. Ak by niektorá z tulačiek bola ochotná zobrať si ho za muža, neobesia ho. Našla sa, ale zobrala si ho iba preto, že nemala rada krviprelievanie. Bola ňou Esmeralda. Quasimodo bol za pokus o únos odsúdený, mal byť vystavený hodinu na pranieri. Nik sa nad ním nezľutoval, ani arcibiskup Claude Frollo (jemu vlastne Quasimodo pomáhal uniesť Esmeraldu ), ktorý ho vychoval. Quasimodo, ktorý Frolla miloval, bol z toho veľmi smutný. Napokon sa nad ním zľutovala Esmeralda a dala mu napiť vody. Quasimodo ju preto začal mať veľmi rád. Esmeralda si medzitým dohodla schôdzku s Phoebom, do ktorého bola zamilovaná odkedy ju zachránil. Mali sa stretnúť na moste a ísť do hotela. Claude Frollo o ňu však taktiež javí záujem a kedže Phoebus zmaril jeho plán na únos, zúri keď odhalí ich schôdzku. Skryje sa v ich hniezdočku lásky a prv, ako Phoebus Esmeralde „dokáže svoju lásku“ , Frollo ho zraní. Lenže Phoebus nezomrel, pomohol mu mastičkár, opäť sa uzdravil a začal chodiť za svojou bohatou snúbenicou. Na Esmeraldu dávno zabudol. Esmeralda pri útoku na Phoeba omdlela a prebrala sa až na súde, kde sa pod ťarchou-mučenia-španielskou čižmou –priznala. Je odsúdená na smrť za vraždu a bosoráctvo a uvrhnutá do värenia. Tam za ňou príde Frollo, vyzná jej svoje city a navrhuje, aby spolu ušli. Ale Esmeralda v ňom spoznala vraha a znenávidí ho. Musela zomrieť. Na námestí už bola pripravená šibenica. Keď bola cigánka zmierená s osudom a so sľučkou na krku, objaví sa Quasimodo, ktorý ju zachránil a ukrýval v chráme. Medzitým sa to Frollo dozvedel a v noci za ňou prišiel. Bol, ako posadnutý, Esmeralda sa nemala ako braniť. Na pomoc jej prišiel Quasimodo, ktorý by útočníka premohol, ale keď zazrel tvár svojho pána, prestal ho biť a namiesto toho bil kňaz jeho. Esmeralda vytiahla nôž a Quasimodo ušiel. V druhej časti Paríža sa konali prípravy na zatknutie Esmeraldy. Hliadka mužov sa snažila dostať do chrámu. Quasimodo im maril prácu. Ako sa len dalo. Frollo ju uniesol z chrámu a nechal ju Gudule a sám šiel po hliadku. Gudula zistila, že je to jej stratená dcéra., ale už bolo neskoro, hliadka prišla do domu. Matka dcéru bránila, vyčerpaním však zomiera. Frollo stojí na veži a pozoruje popravu Esmeraldy. Vo chvíli, keď ju obesia, začne sa smiať. Za ním stojí Quasimodo plný nenávisti k Frollovi za to, čo urobil Esmeralde a zhodí ho dole. Vzapätí sa zvonár stratí. Neskôr v pivnici obesencov nájdu dve kostry. Jedna záhadne objíma druhú. Kostra ženy- Esmeraldy a kostra muža. Tým mužom bol Quasimodo.

Alexander Sergejevič Puškin: Pochádzal zo šľachtickej rodiny, sympatizoval s odporcami cárstva, za politické verše ho poslali do vyhnanstva na juh. Jeho najvýznamnejšie diela:
Eugen Onegin- typ zbytočného človeka, rozčarovaného životom a neschopného urobiť šťastným seba, ani iných. Obsah: je to historický román. Puškin opisuje v tomto diele najväčšie sedliacke povstanie v roku 1773, za panovania cárovnej Kataríny II. Hlavným hrdinom je Griňov, šľachtický syn, bojar. Andrejevič Griňov bol od narodenia zapísaný u vojenského pluku, Semionovského, kde mal jeho otec starého priateľa, vyššieho dôstojníka. Už ako sedemnásť ročného, so sluhom Saveľjičom ho poslal otec ku svojmu pluku do Belogorskej pevnosti, Oremburskeej gubernii. Cestou kočom ich zastihla snehová metelica, zišli z cesty a stratili smer na šírej snehom pokrytej planine. Natrafili na tuláka, ktorý ich priviedol v tej fujavici do neďalekého hostinca. Konečne po viacdennom utrpení prišli do Belogorskej pevnosti. Prihlásil sa u svojho veliteľa, kapitána Mironova, ktorý mal dcéru Máriu Ivanovnu. Máriu mal rád tamojší seržant Švabrin, ale ona ho odmietala. Bolo to nenápadné ruské dievča s múdrymi, dobrými očami, krásnou dušou a verným srdcom. Tým si získala aj Griňova. Medzi ľudom, nevoľníckymi sedliakmi, vznikali nepokoje a vzbury. Búrili sa uralskí kozáci, celé Povolžie i celé Baškírsko. Viedlo ich samozvanec Jameľjan Pugačov, ktorý sa vyhlásil za cára Petra III. Bol to ten tulák, ktorý sa stretol s Griňovom vo fujavici v Oremburskej gubernii. Povstanie nadobudlo rozsiahle rozmery a plienilo všetko. Keď sa Pugačov so svojími povstalcami dostal do Belogorskej pevnosti, dal povraždiť aj Mariiných rodičov. Máriu zachránila popova žena. Vtedy sa stretli aj s Griňovom, spoznal ho a omilostil. Griňov poslal Máriu so svojím sluhom Sevaľjičom daleko k rodičom. Podarilo sa mu to len po známosti s Pugačovom. Ale Griňov ako Pugačov špeh bol cárovnou obvynený a vyhnaný na Sibír, Mária išla za cárovnou a keď si cárovna vypočula celú pravdu prepustila Griňova. Pugačovo povstanie bolo potlačené a vzbúrenci sa rozutekali. Pugačov bol sťatý v Moskve v roku 1775.

 
späť späť   2  |  3  |   4  |  5  |  6  |  ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.