Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Jules Verne - Cesta do stredu zeme

Jules Verne - Cesta do stredu zeme

Vydavateľstvo: Mladé letá
Rok vydania: 1972
Počet kapitol: 45
Počet strán: 196

Hlavné postavy: Otto Lidenbrock, Axel (rozprávač), Hans Bjelke.
Vedľajšie postavy: Graüben, Marta, Pán Thompson, Barón Trampe, Pán Finsen, Pán Pictursson, Pán Fridriksson, Doktor Hyaltalin, Bjarne.

Dej: Jedného dňa priniesol profesor Lidenbrock knihu, ktorú objavil v skliepku žida Hevélia. Kniha mala názov Heims Kringla a napísal ju islandský spisovateľ Snorre Turlesona. Kniha bola napísaná runami a keďže Axel nevedel čo to runy sú, tak mu jeho strýko dal malú prednášku. Na konci tejto prednášky z knihy nečakane vypadol akýsi pergamen. Keď si ho profesor obzrel, zistil, že je napísaný starou islandčinou. Tento text bol zašifrovaný a tak sa ho profesor Lidenbrock snažil rozlúštiť. Do tejto činnosti bol tak zapálený, že odmietol aj obedovať. Marta a Axel už tušili, že ak to profesor Lidenbrock nerozlúšti, tak ich čaká dlhý pôst. Keď sa do toho pergamenu profesor lepšie pozrel, narazil na dvojité M. a tak zistil, že medzi knihou a pergamenom leží dvesto rokov.

Profesorovi vŕtalo v hlave, že kto ten pergamen napísal, keď zrazu narazil na machuľu. Machuľu podrobnejšie preskúmal a zistil, že je to meno presláveného islandského učenca Arneho Saknussemma. V tom profesora napadlo, že na ten pergamen mohol Arne Saknussemm poznačiť nejaký fantastický objav. Toto vyvolalo v profesorovi veľké vzrušenie až povedal: "Nech nejem a nespím, kým sa nezmocním tajomstva tohto dokumentu, kým ho nerozlúštim!" Martinine a Axelove predtuchy sa splnili. Najprv sa snažili zistiť o aký jazyk sa jedná. Z pomeru samohlások a spoluhlások profesor usúdil, že sa jedná o južný jazyk. Keďže všetko čo profesor diktoval Axelovi nedávalo žiadny zmysel, tak profesor odišiel von. Marta a Axel si už mysleli, že tam všetci pomrú od hladu.

Axel stále musel myslieť na ten pergamen a tak si ho zobral a len tak sa naňho pozeral. Hľadal v ňom latinské slová, ale keď si ich dal dokopy, tak mu nedávali žiadny zmysel. Axelovi bolo z toľkého rozmýšľania horúco a tak sa začal ovievať tým pergamenom. Pri kmitaní objavil dve latinské slová craterem a terrestre. V tom zistil, že našiel dešifrujúci kľúč. Axel pomocou tohto jednoduchého kľúča plynule prečítal to tajomstvo. Avšak zmocnila sa ho hrôza keď dočítal. Bol veľmi nervózny z toho, čo sa z toho pergamenu dozvedel a tak ho chcel spáliť. Už ho šiel hodiť do kozuba keď vtom sa vrátil strýko. Ako Axel predpokladal strýko si hneď sadol za stôl a snažil sa odšifrovať pergamen. Strýko už tri hodiny pracoval bez toho že by niečo povedal.

Strýko už nemal energiu ale napriek tomu nevečeral. Axel šiel spať a keď sa ráno zobudil, tak zistil, že strýko stále sedel nad robotou. Axel strýka veľmi ľutoval ale aj tak mu neprezradil šifrovací kľúč. Marta chcela ísť nakúpiť potraviny na trh, ale zistila, že dvere sú zamknuté a kľúč od nich mal len profesor. Marta a Axel vedeli, že kvôli profesorovi budú musieť hladovať, lebo sa to už raz stalo. Axel sa rozhodol, že bude hlad ignorovať ale neskôr si to rozmyslel a šiel strýkovi povedať to veľké tajomstvo. Strýko zo začiatku Axela nevnímal, ale potom si ho všimol a Axel mu vysvetlil ako pergamen Arne Saknussemm zašifroval. Profesor tomu spočiatku neveril ale potom sa mu "vyjasnilo". Keď sa tak stalo, celkom plynule začal čítať text latinčinou. Text opisoval cestu do stredu zeme. Keď tento text strýko dočítal tak sa začal tešiť ako malý. Neskôr povedal Axelovi aby zbalil kufre. Martu poslal pripraviť obed. Po obede sa Strýko začal zhovárať s Axelom o tej ceste. Axel bol z toho zhrozený a tak začal strýkovi proti argumentovať.
Axel vedel, že mnohí vedci tvrdia, že zemské jadro je tekuté, ale to mu strýko vyvrátil tým, že ak by to tak bolo, tak by tekutá hmota v strede zemegule podliehala príťažlivosti Mesiaca, čo by bolo príčinou pravidelne opakujúcich sa zemetrasení. Strýko k tomu ešte vysvetlil Hamphryho pokus, ktorý taktiež vyvracia teóriu o žeravom zemskom jadre. Axel sa ešte bál toho, že tam dole by mohla byť veľká tma. Strýko ale povedal, že tam môžu rátať so svetelnými elektrickými javmi a tiež, že vplyvom vysokého tlaku tam budú svetielkovať mnohé plyny. Strýko ešte povedal Axelovi, aby o tejto výprave nikomu nepovedal, lebo sa bál, že by ich mohol niekto predbehnúť. Axel sa šiel poprechádzať von, kde stretol jeho milovanú Graüben. Axel jej všetko vyrozprával a keď skončil, tak ona ho v tej ceste iba podporovala. Keď obaja prišli domov, tak Axela strýko iba naháňal s balením kufrov a vtedy Axel pochopil, že to jeho strýko myslí smrteľne vážne.

Axel šiel spať a všade okolo neho bolo samé náradie. Ráno Axela zobudila Graüben. Keďže prežil zlú noc hneď sa šiel pozrieť do zrkadla, ale na jeho prekvapenie vyzeral celkom dobre. Axel sa čudoval načo sa tak ponáhľať keď bol ešte iba 26. máj a tieň Scaratisu im mal ukazovať cestu až v posledných júnových dňoch. Strýko mu ale vysvetlil, že ich čaká ťažká cesta po Islande. Marta bola zo všetkého zmätená a tak sa spýtala Axela kam to vlastne idú a Axel prstom naznačil dole, do zeme. Axel sa ráno zobudil strašne vyčerpaný. O pol šiestej prišlo auto, ktoré ich malo odviezť na vlakovú stanicu do Altony. O chvíľu už na ňom bolo naložené všetko náradie. Strýko Graüben zveril dom a potom sa rozlúčili pričom Graüben plakala.

Potom pohonič pošibal po koňoch a tie vyrazili smerom do Altony. O pol siedmej voz zastal pred stanicou, batožinu im vyložili do vozňa a už mohli ísť. Vlak o tri hodiny zastal v Kieli a tam ešte deň čakali na parník Elleonora. Elleonora vyštartovala o štvrť na jedenásť. O siedmej ráno pristáli v Kärsöre a tu z lode prestúpili znovu na vlak. O desiatej predpoludním došli do Kodane. Batožinu im naložili do drožky, ktorou sa odviezli do hotela. Keď sa poumývali a prezliekli strýko čistou dánčinou poprosil hotelového vrátnika, aby im ukázal cestu do Múzea starovekého severu. Tam ich privítal pán Thompson a s jeho pomocou sa boli popýtať, či z tade nevypláva nejaká loď. Malý dánsky škuner Valkýra mal odísť do Reykjavíku 2. júna. Neskôr sa boli naobedovať a potom išli na prechádzku po meste.

Len tak sa prechádzali, až došli pred veľkú kostolnú vežu. Strýko vedel, že Axel trpí závratmi z výšok a tak mu prikázal aby s ním šiel hore. Táto terapia trvala 1 hodinu a opakovala sa ešte päť dní. 2. júna o šiestej ráno Valkýra vyplávala. Počas plavby dostal strýko morskú nemoc, ktorú mu Axel vzhľadom na lekcie na veži aj žičil. Počas plavby ich zastihla aj búrka, ktorú len tak-tak vydržali plachty. Neskôr už vykročili na islandskú pôdu a v tej istej chvíli sa objavil barón Trampe. Profesor mu odovzdal odporúčacie listy z Kodane, pričom si spolu vymenili niekoľko dánskych viet. Profesora privítal aj mešťanosta Reykjavíku pán Finsen. Neskoršie sa stretli aj s biskupským pridelencom pánom Picturssonom. Streli sa aj s milým človekom, pánom Fridrikssonom, ktorý hovoril iba po Islandsky a po latinsky, takže sa všetci zhovárali po latinsky. Tento pán ich ubytoval vo svojom dome. Strýko sa potom šiel obzrieť do knižnice po nejakom Saknusemmovom rukopise. Axel sa šiel poprechádzať po meste. Za tri hodiny sa vrátil späť. Pán Fridriksson a strýko ho už čakali s večerou. Strýko v knižnici nič nenašiel a tak sa s pánom Fridrikssonom začal vášnivo rozprávať o miestných knižniciach. Pán Fridriksson povedal strýkovi, že Saknussemmove diela roku 1573 v Kodani verejne spálili. Pán Fridriksson im ešte povedal, že Snaeffels je vyhasnutý a odporučil im sprievodcu, ktorý je lovec kajok.

Keď sa ráno Axel zobudil tak prvý krát videl ich sprievodcu. Bol to veľmi pokojný muž, ktorý vedel po dánsky. Volal sa Hans Bjelke. Strýko ho najal za tri rixdaly na týždeň, pričom mu ich mal vyplatiť vždy v sobotu večer. Strýko povedal Axelovi, že Hans pôjde s nimi až do stredu zeme. Strýko a Axel začali baliť potrebné prístroje a zobrali so sebou: Eiglov centrigradový teplomer, manometer, chronometer, jednú inklinačnú a druhú deklinačnú buzolu, hvezdársky ďalekohľad a dva Ruhmkorffove prístroje. Zobrali si so sebou aj zbrane: dve karabíny a dva kolty. Mali zo sebou aj strelnú bavlnu. Z náradia vzali: dva čakany, dve motyky, povrazový rebrík, tri železné sochory, sekeru, kladivo, tucet železných skôb a hákov a do kotúčov zbalené laná.
Potraviny mali približne na šesť mesiacov. Vodu nemali ale mali poľné fľaše, ktoré si mali nabrať v podzemných prameňoch. Zobrali zo sebou aj lekárničku a nejaké fľaše s borovičkou. Strýko si so sebou zobral aj peniaze. Počas večere ich hostiteľ obdaroval mapou Islandu, ktorá bola v mierke 1 :480000. Axela ráno zobudilo erdžanie štyroch koní, na ktoré už Hans nakladal batožinu. O šiestej sa strýko a Axel rozlúčili s pánom Fridrikssonom a odišli. Hans na rozdiel od strýka a Axela šiel pešo. Okolitá krajina bola pustá a zničená vulkanickou činnosťou. O dve hodiny dorazili do osady Gufunes. Tu si dali prestávku. O štvrtej hodine prešli cez rieku Hvalfjörduru. O pol hodiny neskoršie dorazili do Gardäru. Pán jedného dedinského domu im poskytol strechu nad hlavou. Neskôr sa navečerali. Večeru pripravovala matka devätnástich detí, ktoré po večeri šli spať. Neskôr šli spať aj ostatní.

So svojimi hostiteľmi sa rozlúčili ráno o piatej. Terén sa zmenil, dostali sa do močariny. Cestou stretli malomocného človeka. Do večera zdolali ešte rieky Heta a Alfa. 21. júna došli do mestečka Stapi. Tam si najali troch Islanďanov na nosenie batožiny. Na druhý deň ráno mali naplánované vystúpiť na kráter Snaeffelsu. O siedmej večer sa dostali za hranicu večného snehu. Zbadali nejaký vzdušný vír, ktorý Islanďania nazývajú Mistour. Potom sa museli rýchlo ponáhľať na druhú, chránenú stranu krátera. O jedenástej večer sa dostali na vrchol Snaeffelsu. Ráno sa Axel zobudil a po raňajkách sa vybrali do kráteru. Na dne krátera sa otvárali tri komíny. Strýko dole objavil iniciály Arneho Saknussemma. 28. júna na poludnie, keď bol tieň Scartarisu najkratší, sa dotkol okraja stredného komína. Bol to komín, ktorý ich mal zaviesť do stredu zeme. Axel sa pozrel dole a dostal závrať, aj by tam bol spadol, keby ho Hansova ruka nezachytila. Islandských nosičov poslali domov. Náradie, ktoré sa nemohlo rozbiť hodili dole. Po siedmych hodinách došli na dno tunela.

Axel vstal ráno o ôsmej. Po raňajkách si strýko zaznamenal všetky údaje. Hans našiel veci a potom sa vydali do ďalšej šachty. Večer toho dňa zistili, že sú desaťtisíc stôp pod hladinou mora. V utorok 30. júna pokračovali v zostupe. O dvanástej hodine prišli na koniec tunela kde sa rozdvojila cesta. Vydali sa západným tunelom. O šiestej večer sa najedli a šli spať. Ráno sa zobudili svieži a odpočinutí a pokračovali. O tri hodiny Axel prehováral strýka aby vystúpili späť, lebo neklesali. Postupne zistili, že sa vzďaľujú od žulového masívu. Axel začal mať obavy z toho, že tu nenájdu vodu a tak strýko znížil dennú dávku. Keď sa na jednom mieste Axel dotkol rukou steny tak zistil, že okolo nich je samé uhlie. Keďže celý deň šli len rovno a vôbec neklesali tak si povedali, že sa za tri dni vrátia na rázcestie. Axel ale zistil, že majú vodu iba na jeden deň. Ráno vstali zavčasu, lebo sa veľmi ponáhľali. Voda sa im ešte toho dňa minula.

8. júla došli na rázcestie ale Axel bol na tom veľmi zle. Strýko mu so slzami v očiach dal trochu vody, čo mu ešte zvýšila. Keďže situácia bola veľmi vážna tak Axel veľmi prosil strýka o to, aby sa vrátili na povrch. Nakoniec sa dohodli, že pôjdu ešte jeden deň Východnou chodbou a ak nenarazia na vodu tak sa vrátia. Čím nižšie zostupovali tým zreteľnejšie sa črtali prahorné horniny. Bolo už osem hodín a po vode nemali ani stopy. Axel už nevládal, podlomili sa mu nohy a bezvládne padajúc na tvrdé skaly povedal: "Pomôžte, umieram!" Strýko rozhodol, že sa nasledujúci deň vrátia. Axel sa v noci zobudil a videl ako Hans šiel ďalej do podzemia. Hans sa o hodinu vrátil a zobudil strýka s tým, že našiel vodu. Ihneď sa za ňou ponáhľali, ale čím ďalej šli tak tým ju bolo počuť menej. Vrátili sa na miesto, kde ju bolo počuť najviac a tam Hans začal kopať čakanom. Uplynuli už dve hodiny keď z otvoru vystrekol prúd vody. Hans odskočil a bolestne vykríkol. Bolo to kvôli tomu, že ta voda bola vriaca. Kým sa napili, voda musela najprv vychladnúť. Keď sa Axel napil, tak zistil, že je to minerálny prameň. Bystrine dali meno Hansov potok.

Vodu nechali len tak tiecť aby ich sprevádzal až do stredu zeme. Druhý deň ráno raňajky zapili chutnou minerálkou. V piatok večer 10. júla boli v hĺbke sedem a pol míle a asi deväťdesiat míľ juhovýchodne od Reykjavíku. 12. júla sa nachádzali pätnásť míľ pod hladinou mora. 15. júla boli hlboko dvadsaťjeden míľ hlboko a asi stopäťdesiat míľ ďaleko od Snaeffelsu. O štyri dni prišli do jaskyne, kde strýko rozhodol, že nasledujúci deň budú oddychovať. Nasledujúci deň strávili výpočtami. 7.augusta boli v hĺbke deväťdesiat míľ a Island ležal asi 600 míľ za nimi. Toho dňa šiel Axel ako prvý. Keď sa pozrel za seba, tak za ním nikto nebol a tak si myslel, že šiel prirýchlo tak sa chcel vrátiť späť. Axel sa chcel napiť ale zistil, že pri ňom netečie potok. Axel začal panikáriť a potom sa rozhodol, že pôjde smerom hore ale tam narazil na skalnú stenu. Vtom mu ešte prestalo svietiť svetlo. Axel sa rozbehol dolu, ale po niekoľkých hodinách, na konci síl, zošuchol sa bezvládne po skale dole a viac o sebe nevedel. Keď sa prebral mal tvár mokrú od sĺz a krvi. Nevedel, čo má robiť keď zrazu začul akési hrmenie v hlbinách a potom začul aj ľudské hlasy. A tak začal kričať o pomoc.
Zistil, že na mieste na ktorom je sa zvuk odráža nejakým čudným spôsobom. Axel zistil, že sa môže s nim rozprávať. Zistili, že sú od seba vzdialení štyri a pol míle. Axel sa so strýkom dohodli, že pôjde ďalej a neskôr sa určite stretnú. Axel sa už iba prebral a nad ním striehol jeho strýko, ktorý keď ho uvidel tak začal nadšene kričať: "Žije, on žije!" Strýko mu povedal iba aký bol dátum a čas. Potom mu prikázal spať. 10.augusta Axel zistil, že sa nachádza v nejakej jaskyni a odkiaľsi počul nejaké morské vlny. Ako Axel raňajkoval Strýko mu vysvetľoval, že tam v podzemí objavil more a vďaka elektrickým javom je tu aj svetlo. Strýko mu povedal, že pôjdu na plavbu po tom mori. Axel si na seba zobral prikrývku a vyšiel von z jaskyne a zbadal more. Strýko mu povedal, že sa bude volať Lidenbrockove more. Breh bol posiaty lastúrkami dávno vyhynutých živočíchov. Nad hlavami mali plno oblakov. Strýko a Axel išli na prechádzku. Asi päťsto krokov pred nimi sa nachádzal les. Bol les húb, ktoré mali veľké rozmery. Strýko upozornil Axela , že tu žili alebo žijú živočíchy lebo kráčali po kostiach.

Axel si obzrel a zistil, že sú to kosti pradávnych zvierat. Axela trápilo, kde sa to more končí. Ráno sa zobudil a šiel sa vykúpať do mora. Po raňajkách mu strýko povedal, že je tu tiež príliv a odliv. Strýko ho ešte oboznámil s tým, že sa nachádzajú v hĺbke stopäť míľ. Hans ešte ten deň dostaval plť. 13. augusta vyplávali. Prístav z ktorého vyplávali nazvali prístav Graüben. Okolo obeda sčerili hladinu vodné riasy. 14. augusta Hans vyrobil udicu na ktorú dal kúsok mäsa. Dve hodiny ležala nepohnute. Vtom na ňu chytili nejakú prarybu. Neskôr ich chytili ešte veľa. V sobotu 15. augusta sa začali znepokojovať veľkosťou mora. V nedeľu strýko priviazal najťažší čakan na koniec lana a spúšťal ho do vody, či sa o niečo nezachytí. Keď čakan vytiahol zbadal v ňom hlboké zárezy od zubov. V pondelok 17. augusta sa odrazu hladina rozbúrila a trebalo sa mať na pozore. V utorok boli svedkom súboja dvoch pradávnych plazov Ichtyosaurusa a Plesiosaurusa. Vo štvrtok 20. augusta došli na ostrovček, z ktorého sršal veľký gejzír, ktorý pomenovali Axelov gejzír. Od prístavu Graüben boli vzdialení už osemsto desať míľ.

21. augusta bola v diaľke viditeľná hrozivá búrka. Napriek veľkému vetru strýko odmietal stiahnuť plachty. 23. augusta mali hromy veľkú intenzitu a horúčava sa zväčšovala. 24. augusta búrka vyčíňala ďalej. Strýko povolil Axelovi stiahnuť plachty. Guľový blesk zmagnetizoval všetko naokolo. 25. augusta bolo počuť vlny narážať na skaly. Plť náhle stroskotala. Na druhý deň ráno bolo pekné počasie. Hans zbieral veci a zozbieral takmer všetky zásoby potravy. Strýko sa pozrel na buzolu a tá ukazovala sever. Mysleli si, že ich búrka zahnala na ten istý breh odkiaľ vyplávali. Strýko nakázal Hansovi opraviť plť a potom s Axelom šiel na prieskum. Po pobreží bolo plno kostí z čoho boli nadšení, keď zrazu strýko našiel ľudskú lebku. Potom zistili, že je to celá kostra akéhosi pradávneho človeka. Išli ďalej a postupne nachádzali stále zachovalejšie kostry. Keď došli na koniec tohto cintorína, tak vstúpili do bujného hnedého lesa. Nachádzali sa tu stromy zo všetkých kútov sveta. V tomto lese zbadali aj nejakého veľkého obra, ktorý sa podobal na človeka. Stál a strážil nespokojné stádo mastodontov. Keďže ich mohol zbadať tak začali rýchlo utekať von z lesa. Potom sa ocitli na mieste o ktorom si mysleli, že odtiaľ vyplávali a tak tam hľadali niečo, čo tam mohlo po nich ostať. Axel našiel zhrdzavenú dýku o ktorej ale vedeli, že nikomu z nich nepatrí. Vedeli, že ta dýka je asi tristo rokov stará a tak tu začali hľadať aj iné predmety. Našli tu otvor do chodby. Pri tom otvore boli vyryté iniciálky Arneho Saknussemma. Axel to považoval za veľké šťastie, že ich ta búrka vrátila na správnu cestu.

Obaja sa vrátili za Hansom a s plťou sa dostali na to miesto. Vošli dovnútra, ale po chvíli im cestu zatarasil obrovský balvan. Hans začal do toho balvana kopať priehlbinu aby do nej mohli dať päťdesiat libier strelnej bavlny. Axel chystal povraz na odpálenie nálože. O polnoci boli hotoví. Vo štvrtok 27. augusta sa chystali odpáliť nálož. Strýko sa s Hansom pobrali na plť a Axel zapálil povraz. Potom utekal, len čo mu sili stačili a naskočil na plť ktorá odplávala. Na dostatočné vzdialenie mali desať minút. Keď to vybuchlo zem sa prepadla a všetko s ňou sa valilo do priepasti. Plť bola unášaná vodou nevedno kam. Axel zistil, že im zmizla skoro celá batožina. Zrazu zaznel strýkov hlas, ktorý Axelovi oznamoval, že stúpajú. Axel vystrčil ruku a dotkol sa steny. Zodralo mu z nej kožu a tak zistil, že stúpajú veľmi rýchlo. Dlhé hodiny ich sužoval hlad. Rozmýšľali čo budú robiť, ale nič ich nenapadalo. Rozdelili si zvyšnú potravu. Neskôr začali v pravidelných intervaloch zastavovať a tak strýka napadlo, že sa nachádzajú v sopke. Bolo im veľmi horúco a tak si dali dole šaty. Ani nevedeli ako zrazu sa prebrali na kráteri tej sopky. Hans všetkých držal pokope, aby sa niekto neskotúľal do krátera. Keď sa spamätali, rozhodli sa ísť dolu z tej sopky. Po dvoch hodinách chôdze došli do viníc, kde si vychutnávali ovocie. Zbadali tam aj malé dieťa na ktoré strýko skríkol a tak sa dalo na útek, ale Hans ho chytil. Strýko mu kládol otázku, že kde to sú v rôznych jazykoch. Chlapec odpovedal až v Taliančine a tak sa dozvedeli, že sú na prastarom ostrove Strongyle.
Domov do Nemecka sa dostali tak, že sa vydávali za stroskotancov. V piatok 4. septembra sa nalodili na loď Volturne, parník francúzskej poštovej dopravy, a o tri dni pristáli v Marseille. 9. septembra dorazili domov do Hamburgu. Stali sa hrdinami. Profesor Lidenbrock mal plno prednášok týkajúcich sa tejto výpravy. Hansovi sa cnelo po domove a tak sa vrátil na Island. Axel si dal predsavzatie, že ho ešte raz za život navštívi. Keď sa Axel raz doma pozrel na tú buzolu, tak zistil, že sa pokazila kvôli tomu guľovému blesku a tak celý čas mali správny smer. Profesor Lidenbrock len dodal: "Tento žart si z nás urobila elektrina."

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk