Bernolák pri vzniku spisovnej slovenčiny nadviazal na reč slovenských vzdelancov, ktorá sa podľa starších názorov využívala na západnom Slovensku. Tento západoslovenský kultúrny úzus mala svoje korene už v 16. storočí, v období reformácie. Vidí v pestovaní slovenského jazyka náboženský cieľ. Vyplýva to z tých čias, ako aj Bernolákovho kňazského povolania. No v samotnom jazykovednom diele sa zreteľnejšie ako náboženský motív rysuje motív národný, determinovaný súdobou ideológiou slovenskej národnosti „predstavami o slovenskom národe, o slovenskom jazyku. Bernolák od širokého slovanského základu, diferencované do polovice 18. storočia len politicko-teritoriálne, dospieva ku kmeňovej diferenciácii Slovanov a ku koncepcii samostatného „slovenského kmeňa“ so slovenčinou ako slovanským dialektom. Táto nová ideológia sa odráža aj v chápaní spisovnej slovenčiny ako jazyka celonárodného, nie ako jazyka s úzkym konfesionálnym zameraním.
V úvode Gramatiky na základe diel moravských vzdelancov kanonika Dalimila a J.K. Jordana vyzdvihol slovenčinu ako najzachovalejšiu a najbližšiu k pôvodnému slovanskému jazyku a tento svoj názor rozviedol aj v závere svojho predhovoru k Slováru v roku 1796. Ale aj vo vynechaných častiach tohto úvodu, ktoré neboli v roku 1825 vytlačené, v širokej miere uviedol početné svedectvá o kráse, pôvodnosti a jadrnosti slovanského jazyka a nakoniec zdôraznil, že tieto chvály sa v plnej miere vzťahujú aj na slovenčinu, ktorá je k pôvodnému slovanskému jazyku najbližšia. V tom istom predhovore na základe prác Sentivániho, M. Bela a A. F. Kollára osvetlil aj zásluhy Slovákov o uhorský štát a to už od jeho počiatkov. Svedčí o tom aj uhorské súdnictvo a jeho slovenská terminológia, ako aj skutočnosť, že Slováci už od tých čias zastávali v ktoromkoľvek odvetví života rôzne úrady a boli vo všetkom rovní s ostatnými.
V názve Dizertácie zarazia dve veci – slová „o slovanských písmenách“ a „slovanského jazyka, používaného v Uhorskom kráľovstve“. Treba sa pri nich pristaviť, pretože iba tak sa bližšie ozrejmí ideový základ, z ktorého bernolákovci vychádzali. Oni neboli jeho pôvodcami, len si ho v konkrétnej historickej situácii osvojili, nadviazali naň a použili ho. Nadviazali na predstavu, že existuje iba jediný slovanský národ a jediný slovanský jazyk. Jediný slovanský národ, neobyčajne starobylý, jeho pôvod sa hľadal u Noemovho syna Sema, podľa tejto predstavy obýval prevažnú časť Európy a veľkú časť Ázie. Tvorili ho Česi, Rusi, Poliaci, Chorváti atď. a bernolákovci sa začali pýtať, označujeme ako panónskych Slovanov (Panónii Slavi) alebo ako Slovanov žijúcich v Uhorsku (Slavi in Hun-garia)? Ich označenie Slovák je najbližšie onomu Slovan – Slavus – a to sa odvodzovalo od slova sláva alebo človek. Nemenej starobylý bol aj jediný jazyk slovanského národa.
Vedomie slovenskej národnej osobitosti, ktoré sa u Bernoláka zjavne prejavovalo, malo nepochybne už staršie korene. Pripravovalo sa už o polstoročie skôr a to po historickej stránke dielami M. Sentivániho, J. B. Magina, Timona, M. Bela, J. Papánka a po jazykovednej prácami kanonika Dalimila, J.K. Jordana, Bela a Doležala. V období počiatkov slovenského národného obrodenia vo významnej miere vplývala aj ideológia osvietenstva, ktorá v Uhorsku posilnila aj postavenie neprivilegovaných národov, predovšetkým Slovákov a viedla k rozvoju ich národnej kultúry a literatúry. Priamym popudom k vzdelávaniu slovenčiny, ktorý vo veľkej miere prispel k rozvoju národného povedomia slovenských vzdelancov bolo nariadenie Jozefa II. z roku 1786 o pestovaní národných rečí v generálnych seminároch. Na druhej strane tu pôsobil aj úpadok biblickej češtiny a českej literatúry u slovenských evanjelikov, spojený aj postupným úpadkom ich populácie. Aj napriek týmto objektívne prajným podmienkam pre rozvoj národného povedomia u Antona Bernoláka, nebolo vytvorenie jeho jazykovedného diela bez určitých problémov.
Starší českí bádatelia, medzi nimi aj Jaroslav Vlček nesprávne tvrdili, že Bernolák a jeho stúpenci nerozlišovali pojmy Slovan a Slovák a všetci Slovania boli pre nich Slováci. Nebola to však pravda, pretože jednotlivé slovanské národy mali už v tom čase aj politicko-geografické označenia, ako napr. Slavi Bohemiae, SLavi Poloniae, Slavi Croatiae, a v domácich rečiach sa nazývali Čechmi, Poliakmi, Chorvátmi a Slovákmi. Samotným pojmom Slavi sa teda v tomto čase označovali už iba Slováci žijúci v Uhorsku. Nebolo ich treba už označovať názvom Uhro-Slováci ako robil napr. Jozef I. Bajza. Bernolák mu to v polemickom spise Ňeco o Epigramatéch z roku 1794 vyčítal nasledujúcim spôsobom: „Potom čo sú to za potvori tí Uhro-Slováci, ktorích spomína? ...Však celému svetu jest známa vec, že skrz toto méno Slováci, ne iní než tí, čo v Uherskej krajine bívajú rozumá sa Slováci, a že kterí inde bívajú obzvláštne ména majú jak ku pr. Horváti, Poláci, Česi, Moravci etc., a tak slovo Uhro Slovákom zbitečne pridáva.“
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie