referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alfonz
Utorok, 28. januára 2020
Život a dielo Antona Bernoláka
Dátum pridania: 13.10.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: vcielka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 646
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 7.7
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 12m 50s
Pomalé čítanie: 19m 15s
 
Život a dielo Antona Bernoláka

Pochádzal zo zámožnej zemianskej plátennícko-farbiarskej rodiny. Narodil sa 3. októbra 1762 v Slanici ako najmladší syn zo siedmich detí. Ľudovú školu navštevoval v Slanici, do roku 1774 vyššie ľudové školy v Námestove. Potom chodil do gymnázia do Ružomberku, ktoré skončil s najlepším prospechom. V rokoch 1778-80 študoval poetiku a rétoriku v bratislavskom seminári zvanom Emericianum. V rokoch 1780-82 chodil do seminára v Trnave (Stefaneum), kde študoval filozofiu. V roku 1782 mu vyšla prvá, v latinskej reči tlačená práca Divus Rex Stephanus, Magnus Hungarorum Apostolus (Jasný kráľ Štefan, veľký apoštol Uhrov), ktorú napísal ako príležitostnú kázeň.

V rokoch 1783-81 študoval teológiu vo Viedni. Viedenské roky Bernolákových štúdií tvoria mimoriadne významné obdobie, v ktorom získal rozsiahle vedomosti, nadobudol široký kultúrno-spoločenský rozhľad. Pobyt v Pazmáneu, štúdium na univerzite a viedenské prostredie veľmi priaznivo vplývali na usmernenie Bernolákovho osvietenského myslenia i slovansko-slovenského uvedomenia. Vo Viedni začal písať a zostavovať Novu bibliothecu.

Posledné tri ročníky študoval v generálnom seminári v Bratislave. Po príchode do Bratislavy pokračoval v zostavovaní bibliografického spisu Nova bibliotheca. Je významným dokladom na poznanie osobnosti Antona Bernoláka. Nova bibliotheca je rozsiahly súpis literatúry s mnohými anotáciami a poznámkami, predstavuje Bernoláka ako osvietenca, prívrženca jozefínskych reformných snáh, ako nadmieru učeného študenta. Svoju bibliografiu adresoval svojim spolužiakom, mali sa z nej poučiť o dobrých a potrebných knihách, ako aj o tých, ktorých sa majú strániť, vystupuje ako zapálený aktivizátor kruhu mládeže bratislavského generálneho seminára, v ktorom sa zrodila a v roku 1787 aj uskutočnila myšlienka uzákonenia slovenskej spisovnej reči. 21. mája 1787 mu vyšlo dielo, s ktorým položil základy slovenského spisovného jazyka – Dizertácia. Obsiahly latinský názov možno preložiť: Kritická jazyko-vedná rozprava o slovanských písmenách s pripojenou stručnou a súčasne ľahkou ortografiou slovanského jazyka, používaného v Uhorskom kráľovstve. Dielo jeho autori adresujú „všetkým milovníkom tohto jazyka“.

Vydanie Dizertácie a Ortografie bolo zavŕšením Bernolákových vysokoškolských štúdií. V roku 1791 vydal príručku o tvorení slov Etymológia vocum Slavicarum. Jeho vrcholným dielom bol Slowár slowenskí-česko-latinsko-nemecko-uherskí, ktorý vyšiel dvanásť rokov po jeho smrti.

Po Antonovi Bernolákovi sa našiel aj spis Náuka o poľnohospodárstve, kde sú kapitoly nielen o poľnohospodárstve, ale aj o pridružených odvetviach aké sú lesníctvo, záhradníctvo, vinohradníctvo, chov dobytka, včelárstvo.

Po ukončení štúdií odchádza do Trnavy, kde bol vysvätený za kňaza. 29.9.1787 sa stal kaplánom v Čeklísi, kde pôsobil do roku 1791. V roku 1788 mu ponúkli miesto prefekta v bratislavskom generálnom seminári, ale Bernolák to neprijal. V júli 1791 sa stal tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave. 1797 sa dostal na faru v Nových Zámkoch, kde pôsobil ako dekan a správca hlavnej novozámockej mestskej školy až do svojej smrti 15.1.1813.

Bernolák sa zapísal do dejín slovenského národa ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Vznik Bernolákovej spisovnej slovenčiny má svoje hlboké spoločenské a jazykové príčiny. V minulosti sa v odtrhnutí Slovákov od spoločného spisovného jazyka sa Čechmi a v ustálení samostatného spisovného jazyka slovenského hľadali predovšetkým ideologické a politické dôvody. Stúpenci koncepcie „československého národa“ videli v Bernolákovom uzákonení spisovnej slovenčiny protičeský, „rozkolnícky“ počin, hungarizmus, politický akt vyplývajúci z uhorskej protiviedenskej politiky, ktorá chcela neuhorským národnostiam zamedziť odstredivosť za uhorskú hranicu a aj Slovákov podporovala v ich úsilí o samostatný spisovný jazyk.

Bernolák vo svojej jazykovednej práci vynaložil veľké úsilie na to, aby ako sa sám vyjadruje „panónsko-slovanskú“ reč očistil „od chýb, ktoré boli prenesené do našej reči z výslovnosti a pravopisu českého“, aby rozlíšil správnu výslovnosť od zlej a českej a aby vhodne nahradil české slová vlastnými slovenskými. Týmto činom nechcel vzbudiť u Slovákov k češtine nenávisť, ktorú pokladá spolu s ruštinou a poľštinou za najvybrúsenejšie slovanské jazyky. Bernolák mal kladný vzťah k češtine. Odvolával sa na autority českých gramatikov, opiera sa o teoretické poznatky českých gramatík, nadväzuje i na českú terminológiu.
 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.