Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Ernest Hemingway- Komu zvonia do hrobu

Ernest Hemingway

Komu zvonia do hrobu

Pohľad jednotlivých postáv románu na vojnu a zabíjanie

Obsah

1.Život Ernesta Hamingwaya
2.Tvorba
3.Stratená generácia
4.Obsah diela
5.Pohľad jednotlivých postáv románu na vojnu a zabíjanie

Život Ernesta Hemingwaya

Ernest Hemingway sa narodil v rodine vidieckeho lekára Clarenca Edmondsa Hemingwaya a speváčky Grace Hallovej Hemingwayovej dňa 21. júla 1899 v Oak Park štát Illinois a zomrel dňa 2. júla roku 1961 v Ketchum, štát Idaho v USA. Bol prvým synom a druhým dieťaťom v rodine. Mal staršiu sestru Marcelline a po Ernestovi nasledovali Ursula, Madelaine, Carol a druhý syn Leicester. Rodina žila pokojným životom vyšších vrstiev. Hemingway vyrastal vo veľkom viktoriánskom dome, ktorý patril jeho ovdovenému starému otcovi z matkinej strany, Ernestovi Hallovi. Jeho matka bola veľmi citlivá žena a výborná hudobníčka (pokúšala sa vybudovať si kariéru ako operná speváčka), ktorá dúfala, že jej syn zdedí po nej lásku k hudbe a bude kráčať v jej šľapajách. Jeho otec zas miloval prírodu, bol lovcom a vášnivým rybárom, a túto lásku k prírode a lovu vzbudil aj v svojom synovi. Hemingwayovu lásku k prírode podporovali tiež časté pobyty v ich dome Windemere, ktorý sa nachádzal na brehu Walloonskeho jazera v Michigane, v ktorom trávili väčšinu letných prázdnin. Vďaka týmto skorým kontaktom s prírodou si Hemingway vybudoval celoživotný hlboký vzťah k prírode, safari, poľovačkám a dobrodružným výpravám. Keď mal 10 rokov, zúčastnil sa safari v Afrike, kde si ho pod svoje krídla vzal Theodore Roosevelt. Práve tieto skúsenosti zo safari opísal aj vo svojej knihe Snehy Kilimandžára.

Jeho vzťahy s rodičmi boli veľmi komplikované. S otcom vychádzal veľmi dobre, no jeho vzťah k matke bol problematický; neskoršie sa o nej vyjadroval veľmi zle. Jeho matka túžila po dvojičkách, no keď im neboli dopriané, tak sa rozhodla obliekať i česať obe svoje najstaršie deti (Marcelline a Ernesta) do dievčenských šatičiek, aby tak vzbudzovala dojem, že sú dvojičky, hoci Marcelline bola o osemnásť mesiacov staršia. Toto jej správanie ovplyvnilo Hemingwaya na celý život a premietlo sa nielen do jeho vzťahu k matke, ale i v jeho neskoršej tvorbe.

Hemingway navštevoval v rokoch 1913 – 1917 Oak Park and River Forest High School v Oak Park, v Illinois. Bol skvelým žiakom, ktorý exceloval v športe i v školskej lavici, hoci mu išla lepšie angličtina ako matematika. Venoval sa aktívne boxu a futbalu. Po ukončení štúdia na strednej škole nemal záujem pokračovať vo vzdelávaní. Ako osemnásť-ročný začal publikovať svoje prvé práce v Kansas City Star, kde však pracoval len 6 mesiacov. Napokon sa proti otcovej vôli rozhodol vstúpiť do armády, aby mohol vidieť na vlastné oči dianie v prvej svetovej vojne. Ako člen Červeného kríža v roku 1918 odišiel na palube lode Chicago do Európy, kde pôsobil ako člen American Field Service. Pripojil sa k ambulantnej jednotke na fronte vo Francúzsku, kde sa nejaký čas zdržal v Paríži, no napriek tomu, že tam mohol zostať v pomernom bezpečí, jeho snom bolo dostať sa čo najbližšie k bojovej línii. Jeho kroky viedli smerom k talianskemu frontu, kde sa stal svedkom brutality vojny a už v prvý deň jeho služby na fronte s ním otriasol pohľad na smrť. Napriek tomu však až do konca 1. svetovej vojny slúžil ako dobrovoľník v jednotke Červeného kríža na talianskom fronte.
8.júla 1918 ho zranil rakúsky šrapnel a stal sa tak prvým Američanom, ktorého zranili na talianskom fronte. V nemocnici sa zoznámil s ošetrovateľkou Agnes Hannah von Kurowsky, s ktorou prežil krátky románik, hoci podľa svedkov vzťah nedosiahol až takú intenzitu, akú neskôr opisuje v autobiografickom románe Zbohom zbraniam. V polovici októbra sestru preložili do Florencie, ale naďalej si písali.

21.januára 1919 sa Hemingway vrátil do USA. Doma sa zotavoval a pokúšal sa písať. V marci 1919 dostal od Agnes list, ktorým ho definitívne odmietla. Po vojne odchádza v januári 1920 do Toronta a začína spolupracovať s Toronto Star Weekly, kde má jeho práca úspech. Počas pobytu v Paríži sa stal členom skupiny intelektuálov, ktorú americká spisovateľka Gertrude Steinová nazvala "stratenou generáciou".

Bol účastníkom občianskej vojny v Španielsku kde bojoval na strane republikánov, počas 2. svetovej vojny pôsobil ako frontový dopisovateľ. Hemingway bol štyrikrát ženatý. Niektoré jeho manželstvá boli romantické a niektoré z rozumu. Od svojej mladosti žil bohémskym životom a aj toto sa odzrkadlilo na jeho manželstvách v ktorých nevedel vydržať príliš dlho.

Posledné roky svojho života prežil na Kube. Strach, že nenapíše už nič dobré, a začínajúca staroba naňho pôsobili deštruktívne, preto sa viackrát pokúsil spáchať samovraždu. Depresia ho 2. júla 1961 dohnala až k trinástemu pokusu o samovraždu, ktorú neprežil. Zastrelil sa, mnohí sa domnievajú, že išlo o nehodu pri čistení hlavne, čomu odporuje fakt, že Hemingway bol skúsený poľovník.


Tvorba

Už od skoreho veku Ernest pociťoval potrebu písať a tak od januára 1916 prispieval reportážami do školského časopisu a v školskom almanachu sa objavovali jeho prvé poviedky. Jeho tématika bola rôzna. Jedna sa zaoberala Indiánmi a druhá bola z boxerského prostredia. Boli to však vždy veci, ktoré hrali v jeho živote veľkú rolu a mal k nim veľky emotívny vzťah. Za jeho najznámejšiu novelu Starec a more bol v roku 1954 odmenený Nobelovu cenu. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu americkej literatúry prvej polovice 20. storočia. Na vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba skončila. Vo svojom živote dostal mnoho ocenení, no najvýznamnejšie sú Nobelová cena, ktorú získal v roku 1954 za jeho celoživotný prínos pre literatúru a Pulitzerová cena za novelu Starec a more. Taktiež bol ocenený viacerými medailami.

Ernest Hamingway písal rôzne žánre. V jeho knižnici máme možnosť nájsť romány aj zbierky poviedok. Medzi jeho najznámejšie diela patrí napríklad aj román Aj slnko vychádza. Je to román, vyjadrujúci sklamanie intelektuálov po 1. svetovej vojne. Táto kniha taktiež vyšla vo Veľkej Británií pod názvom Fiesta. Ďalej román Jarné riavy a tiež Zbohom zbraniam. Toto dielo je považované za jeho autobiografiu. Ideou románu je odsúdenie vojny, ktorá ničí základné city. Hlavný hrdina je američan, ktorý prichádza bojovať na talianský front a volá sa Frederick Henry. Zaľúbil sa do anglickej ošetrovateľky Catherin Barkelyovej. Títo dvaja sa zoznámia prostredníctvom Frederickovho priateľa a ich lásku skomplikuje vojna. Keď ho zrania, uvedomí si nezmyselnosť vojny. Zlom nastáva, keď sa dozvie že Catherin od neho čaká dieťa, prestavujú si akoby spoločne žili v mieri. Rozhodnú sa teda utiecť z frontu do Švajčiarska. Po prechode hranice ona aj dieťa pri pôrode umierajú. Dielo je pretkané životnou tradikou a úvahami o zmysle života.
Jeho daľšia tvorba zahŕňa román Komu zvonia do hrobu. Román sa odohráva počas troch dní uprostred španielskej občianskej vojny. Americký dobrovolník Robert Jordan ich prežije na strane republikánov, kde sa zamiluje do dcéry starostu, ktorého zavraždili fašisti. Keď sa partizáni rozhodnú vyhodiť do vzduchu most, po ktorom by nepriateľ mohol prepravovať posily a zásoby, Jordan síce pochybuje o tom, že by ich akcia mohla byť úspešná, no napokon sa pripojí k partizánom. Most sa im síce podarí zničiť, ale jeho spoločník zomiera a Jordan sám vyviazne so zlomenou nohou. Nedokáže pokračovať v pochode, a tak mu ostáva len čakať na smrť. Jordan tvorí typický obraz hemingwayovského hrdinu - mužného, odvážneho, milujúceho slobodu a nedbajúceho na nebezpečenstvo a zlo. Význam však nemá jeho smrť, ale to, pre čo zomrel.Dielo sa odohráva počas 4 dní a začína citátom Johnna Donnena.

Ďalšie diela:
Cez rieku a do tieňa stromov
Ostrovy v prúdezo-zo života maliara Thomasa Hudsona
Rajská záhrada
Posledné safari
Snehy Kilimandžára

Zbierky poviedok:
Tri poviedky a desať básní (Hemingwayová prvotina vydaná v Paríži)
V našich časoch
Muži bez žien
Víťaz nič nezíska
Piata kolóna a prvých 49 poviedok
The Nick Adam´s Stories


Stratená generácia

Stratená generácia je skupina autorov ktorých spájajú rovnaké životné skúsenosti, názory, postoje. Stratená generácie je skupina amerických autorov, ktorých spájajú negatívne skúsenosti z vojny. V čase 2.sv.vojny bojovali za americkú armádu na frontoch v Európe. Boli dobrovoľníci ovplyvnený vlasteneckými heslami, mysleli si, že idú bojovať za pravdu a ich osobnosti napĺňali ich veľké ideály. Keď však zblízka videli utrpenie človeka, prebudilo sa v nich humánne cítenie, začali sa na vojnu pozerať s hnusom, stratili svoje ideály. Keďže nevedeli nájsť z tejto situácie východisko, označili ich ako stratená generácia. Neskôr sa takto nazývali aj európsky spisovatelia ktorých spájali skúsenosti z vojny. Táto skupina nie je organizovaná, nemali vlastný program. Spájala ich iba náhoda, že sa v Paríži stretávali v literárnom salóne autorky Gertrudy Steinovej.
Ich diela väčšinou majú väčšinou mužských hrdinov, ktorí často rovno zo škôl prichádzajú na front. Majú veľké ideály, myslia si že idú bojovať za vlasť. Čoskoro však zistia, že ich ideály sú falošné, stávajú sa zabijakmi aby prežili. Po skončení vojny savracajú do mierového života. Sú poznačení vojnou, nenávidia ju, prichádzajú ako predčasní starci, zničení vojnou, lebo tam prežili všetko čo človek prežije za celý život. Vojna ich obrala o mladosť a vzdelanie. Majú strach z budúcnosti, lebo nemajú žiadne postavenie, nevedia sa začleniť do spoločnosti. Očakávajú, že spoločnosť im pomôže, ale zisťujú, že kým oni bojovali, iní sa vďaka ich utrpeniu obohacovali. Spoločnosť oslavuje pomníky padlých a pritom sa nestará o tých ktorí prežili, stavia sa k nim ľahostajne. Uvedomujú si pokrytectvo a falošnosť v spoločnosti. Začínajú sa na ňu pozerať s odporom, nenávidia ju.
Druhé poznanie, ktoré ich napĺňa odporom je, že len čo skončila vojna, nemci sa už pripravujú na druhú. Uvedomili si, že sú v tejto spoločnosti nepotrební, môžu sa vzbúriť a otvorene protestovať, neurobia to, trpia len vo svojom vnútri, lebo si myslia, že aj tak sú už všetci stratení, nemajú budúcnosť. Nikdy sa nezbavia minulosti - utrpenia z vojny. Jediné čo im ostalo bolo frontové priateľstvo, slúžilo im ako bariéra proti spoločnosti. Autori ich zobrazujú ako romantických hrdinov, osamelých jednotlivcov, precitlivelých, nezáleží im na ich živote, sú ľahostajní voči spoločnosti.


Obsah diela Komu zvonia do hrobu

Hlavný hrdina Robert Jordan je Američan, ktorý vyučuje španielčinu v Montane. Má veľmi rád Španielsko, i národ, ktorý ho obýva, a preto sa rozhodne odísť zo svojej vlasti a bojovať za španielskú republiku proti fašistom. Od generála Golza dostáva rozkaz vyhodiť do vzduchu most, ktorým by pri ofenzíve republiky mohli fašisti dostať posily do prepadnutej oblasti. Je to
strategická a neľahká úloha, čo si Robert uvedomuje, a preto bude potrebovať ďalších ľudí, s ktorými pokyn zrealizuje. So sprievodcom Anselmom sa vyberie do hôr, kde sú partizánske skupiny. Dostávajú sa do skupiny, v ktorej velí Pablo, bývalý veľmi uznávaný bojovník za republiku, z ktorého je však už len zbabely opilec

"Pobil viac ľudí než morová rana...ale veľmi ochabol, veľmi sa bojí smrti."1)

Silnu autoritu si medzi ostatnými udržuje Pablova mujer (žena) -Pilar. Je to urastená žena, pred ktorou majú ostatní hlboký rešpekt. Dávnejšie pred príchodom Roberta Jordana pri jednej bojovej akcii Pablovi chlapi zachránili z rúk fašistov úbohe dievča Mariu, ktoré vo vojne prišlo o rodičov. Pilar ju prijala a starala sa o ňu, lebo dievča prežilo vo väzení veľa krutosti a zneužívania. Keď ju potom Robert Jordan uvidel, zaľúbili sa do seba. Pablo nebol príliš nadšený Robertovou prítomnosťou, pretože vedel, že akcia bude veľmi nebezpečná a môže mnohým z nich priniesť smrť. Bál sa preto, lebo už si akosi zvykol na pokojný život v horách, kde sa staral o svoje kone, a z ktorých mohol bezpečne sledovať priebeh vojny.

Morálku v skupine udržovala hlavne Pilar, ktorá si s Robertom veľmi dobre rozumela. Postupne si Robert získava dôveru všetkých v skupine, len Pablo je stále proti vykonaniu rozkazu. Robert uz dávno vie, že bude potrebovať viac ľudí a o pomoc požiada aj veliteľa neďalekej partizánskej skupiny - El Sorda. El Sordo Roberta srdečne privíta, dohodnú sa na spolupráci. El Sordo vyjadri odhodlanie:

"Sme tu na to, aby sme vykonali, čo vládzeme." 2)

Popri prípravách prežíva Robert s Mariou čas plný vášne a zaľúbenia. Počas druhej noci ide El Sordo a jeho skupina ukradnúť nejaké kone, no začne snežiť a jeho skupina zanechá stopy, po ktorých sa k ním neskôr dostane fašistická jazda. El Sordo bojuje dlhé hodiny, až do príchodu lietadiel, ktoré ich rozbombardujú. Roberto so skupinou uniknú vopred prehratému boju vďaka Robertovej stratégii. Robert spolu s ostatnými počuje z diaľky ozvenu streľby, ktorou sa jeho spojenci márne branili proti presile . Jordan vyšle za generálom Golzom Andresa s odkazom, aby útok odvolal, ale bohužial poslíček sa nedostane ku generálovi včas. Vecer sa Pablo velmi opil, zahlasil, ze vsetci su banda obalamutenych ludi, ktoru vedie zena s rozumom medzi nohami a cudzinec, co ich znici.
Pocas noci Pablo ukradne zopar Robertovych potrebnych, no nie absolutne nevyhnutnych veci na vyhodenie mosta (rozbusky, odpalovac, zapalna snura). V skupine vladne posmurna nalada, nadavaju na Pabla. Stale dufaju ze vsetko dobre dopadne, aj ked vedia, ze v skutocnosti maju minimalnu sancu, aby rozkaz uspesne vykonali, a ak aj most vyhodia, urcite umru. Navyse
Robert preziva vnutorny rozpor, protivi sa mu hnat tychto ludi do zahuby.

"Anselmo je mojim najstarsim priatelom...Augustin s tou svojou hubou spinavou mi je bratom, a ja som nikdy nemal brata. Maria je moja prava laska a moja zena...Je to aj moja sestra, a ja som nikdy nemal sestru, aj moja dcera, a ja nikdy nebudem mat dceru. Protivi sa mi opustit take dobro."3)

Vsetci Pabla povazuju za zbabelca. Preto su velmi prekvapeni, ked uprostred noci do ich skryse vstupi Pablo bez ukradnutych veci a oznami im, ze ho mrzi co urobil. Pablo im vysvetli, ze sa predsa len rozhodol pomoct im pri akcii, a zohnal posily (pat chlapov s konmi z inych skupin). Pilar s Mariou zbalia vsetko potrebne, pretoze do svojej jaskyne sa uz neplanuju vratit.
Chlapi si pripravia zbrane, municiu a vyrazia do boja. Ked nenapadne obklucia most a stanoviska nic netusiacich straznikov, v tichosti cakaju na signal, ktory im potvrdi, ze general Golz zacal ofenzivu. Tym signalom ma byt nalet bombarderov na nedaleke nepriatelske linie.

Ked zacuju prve mohutne serie vybuchov, zautocia na nepriatela. Robert s Anselmom maju na starost dvoch sluzbukonajucich straznikov, v budkach na kazdej strane mosta. Pablo s piatimi neznamymi zneskodia chlapov v cestarskej bude, ostatni pobiju zalohu v chatrci. Maria je skryta a strazi kone. Ked Robert zabije straznika, moze sa spustit pod most a podminovat ho. Medzitym sa Pilar so zvyskom muzov vracia. Robert s Anselmom sa skryju a odpalia naloz. Kusy zelezobetonu lietaju siroko po okoli. Robert Jordan sa postavi, Anselmo zostava nehybne lezat- kus letiacej ocele ho zasiahol

„...prenikal ho hnev a prazdnota a nenavist, ked lezal, kvocal a videl, ze Anselmo je mrtvy. Bola v nom beznadej zo smutku, ktory vojaci menia na nenavist, aby mohli byt dalej vojakmi."

Pri utoku na zalohu Pablo zabil piatich neznamych partizanov. Skupina, ktoru viedla Pilar prisla o Eladia a Fernardo sa tazko zranil, neskor umrel. Teraz sa museli dat na utek. Rychlo vybehli hore, kde mali odlozene kone. Na nich museli prejst cestu povyse mosta, odkial na nich strielal gulomet a tank, a vybehnut na protilahlu stran, kadial viedla cesta do bezpecia. Robert uzatvaral rad, v ktorom vsetci po jednom prebehli cestu.

Silny vybuch vsak zhodil Robertovho kona.

"videl jasny zablesk z tazkeho, akoby kvociaceho tanku hlinenej farby na ceste a potom nepocul hvizdot, len ohlusujuci, ostro pachnuci uder, akoby sa roztrhol kotol, a uz lezal pod sivkom a sivko bil nohami a on sa namahal vyslobodit spod jeho tarchy."

Augustin a Primitivo sa rozbehli a odtiahli Roberta za nimi, kam uz tanky nemohli dostrelit. Lavu nohu mal zlomenu v stehennej casti. Vedel, ze takto nebude moct s nimi pokracovat v uteku, lebo by ich velmi spomaloval. Nemohol kvoli sebe ohrozit ostatnych, preto si zavolal Mariu a rozlucil sa s nou.
"Uz nepojdeme do Madridu, ale ja vzdy pojdem s tebou, kam ty pojdes... Ak ty pojdes, pojdem aj ja. Nechapes, ako je to? Kym zije jeden z nas, zijeme obaja."

Ona sa rozplakala vedla neho a nechcela sa od neho odtrhnut. Radsej by tam bola zomrela s nim, akoby mala odist s ostatnymi. Vsetci sa s Robertom narychlo rozlucili a zmizli v lese. Onedlho sa hore stranou hnala fasisticka jazda. So zbranou v ruke Robert ocakaval jej prichod.

Hlavné postavy:

Robert Jordan "sudruh Dynamitero"- mlady, vysoky, stihly American, profesor spanielciny. Bojuje ako dobrovolnik, aj ked si uvedomuje nezmyselnost vojny. Bol predovsetkym humanny a nesebecky clovek, ktory pred svojimi zaujmami uprednostnoval
zaujmy skupiny. Dokazal si ziskat doveru ludi, ktori uz neverili ani sami sebe. Snazil sa nepodlahnut citom, a vsetko zrealizovat s chladnou hlavou. Casto rozmyslal, uvazoval o svojej situacii. Nie len o najblizsich dnoch, ale aj o svojom dalsom zivote, napriek tomu, ze s plynucim casom si uvedomoval, ze pravdepodobne neprezije. Rozmyslal ako sa Maria bude pacit ludom v Amerike, ale aj v Gaylorde v Madride, ci sa vobec bude moct vratit do prace na univerzite, ked teraz bude zakonite oznacovany, ako "cerveny", hoci on je len antifasista, nie komunista. Striktne oddeloval sukromie od prace, az kym nespoznal ariu. Casto na nu myslel aj pri praci, ale aj tak dokazal presne naplanovat utok, a ten sa nakoniec podaril. Napriek velkej laske k Marii obetuje pre spolocensku spravodlivost aj vlastny zivot. Uvedomuje si nevyhnutnost discipliny a podriadenia sa vyssim cielom. Vyrovnany so smrtou, bojuje do konca. "Bojoval som vyse roka za to, v co verim. Ak vyhrame tu, vyhrame vsade. Svet je pekne miesto a odda sa zan bojovat a velmi nerad ho opustam."

Pilar - skareda udatna baba, ktora svojmu muzovi neprestajne nadava do ozranov, bola silna a mudra zena, ktora videla veci
"do hlbky"; bez nej by bola Robertova situacia v skupine ako cudzinca ovela tazsia. Skor ako ostatni si vsimla, co sa deje medzi Robertom a Mariou, a podporovala to. Dufala, ze ked bude po vsetkom, Robert si vezme Mariu so sebou a ozeni sa s nou. Bola
velmi prisna, niekedy az panovacna, ale mala rada ludi, a ludia mali radi ju. Vzbudzovala doveru, verila v magiu a cary.

Maria bola mlade dievca, vo vazeni prezila tazke casy; nastastie ju oslobodili a stretla sa s Pilar, ktora jej velmi pomohla. Laska k Robertovi v nej prebudila nieco, co dovtedy
necitila, a rada sa tomu odovzdavala.

Anselmo - asi 60 rocny, velmi nizky, ale silny viejo, starec. Spolu s Fernardom boli najdisciplinovanejsi vojaci. Anselmo dostal
rozkaz pozorovat pohyb na ceste. Ostal tam aj napriek tomu, ze zacalo snezit a bola mu velka zima. Ostal tam, lebo to bol rozkaz a uvedomoval si, ze od zaciatku vojny trpia nedostatkom discipliny. Anselmo pocas strazenia premyslal nad svojim zivotom. Rozmyslal, ci je skutocne potrebne zabijanie. Vedel, ze nepriatelov je potrebne zabijat,"Musime ich zabijat a zabijame ich." no aj tak ich chce ich "prevychovat" pracou. Bol to dobry clovek a dufal, ze nebude musiet zabijat. Protivilo sa mu zabijat ludi, uvedomuje si, ze vo vojne vlastne bojuje, proti ludom ako je on, bojuje proti spanielom, ktori mozno nemali na vyber, a boli dotlaceni bojovat v mene fasistov. Bol presvedceny, ze po vojne bude potrebne velke pokanie, aby ludi ocistilo od zla. Je velmi pobozny, no od zaciatku vojny sa nemodlil.

Pablo - Kedysi velmi odvazny a zapaleny bojovnik, dnes zbabely ozran. Je to sebecky, bezcitny vrah. Nerobi mu problem zabit ludi z vlastnych radov. Pilar im rozpravala o revolucii v Avile, malom Pablovom rodnom mestecku. Ako Pablo zautocil na kasaren, vyhodil mur do vzduchu, ako ozrani surovo zabijali fasistov, zhadzovali ich z utesov, podpalovali, mlatili ich cepmi, a ako to vsetko Pablo organizoval. Zmenili ho jeho kone. Dokym ich nemal bolo mu jedno, ci ho zabiju, do boja isiel s plnym
nasadenim, no po ich ukoristeni, sa za ne citil zodpovedny. Kone si vazil viac ako ludi. Viac mu bolo luto Sivka (Robertovho
kona) nez Roberta. Podla Roberta je z celej skupiny najbystrejsi. Jediny rozpoznal ozajstne nebezpecenstvo, ktore prikaz
predstavuje. "V nebezpecenstve je bezpecne, ked clovek vie, ci smie riskovat." On zostavil plan uniku.


Pohľad jednotlivých postáv románu na vojnu a zabíjanie

Na celom svete je len velmi malo ludi, ktori maju radi vojnu. Ti ostatni trpia, maju strach a vojnu nenavidia, alebo v nej bojuju s vedomim, ze musia. Rovnako to je s postavami v diele od Ernesta Hemingwaya, Komu zvonia do hrobu. Vsetky postavy maju negativny vztach k vojne, ale vedia, ze inak ako vojnou by svoj ciel nedosiahli. V tomto pripade je to boj za republiku v
Spanielsku, po ktorej tak velmi tuzia. Chcu ju tak velmi, az su ochotni obetoval sa a bojovat vo vojne. Preto zabijaju aj oni, aj ked s velkym odporom a strachom. Vedia, ze nepriatelia su taki isti ludia ako oni, ale bez zabijania a utokov vojnu nevyhraju. Jedinou postavou s pozitivnym vztahom k zabijaniu je Pablo. Je velmi bystry, ale aj velmi surovy. Jemu sa vrazdenie velmi pacilo, mal radost z nestastia nepriatela. Nerobi mu problem zabijat, pozerat sa na trpiacich ludi. V minulosti bol uzasnym organizatorom utokov. Zorganizoval dokonaly utok na mestecko, kde zomrelo vela nepriatelov. Uzival si smrt protivnika.

"Mne sa to pacilo, vsetko okrem toho knaza. To bolo pre mna sklamanie. Velmi skaredo zomrel. Choval sa velmi malo dostojne."

Z citatu mozeme vidiet ze nenavidel, ked niekto zomieral nedostojne, ked sa polozil tesne pred smrtou. Pre jeho nazory a tvrdost ho zvysok skupiny obvinoval, nenavidel, ale aj respektoval. Vedeli, ze bez takychto tvrdych a odhodlanych ludi by vojnu nevyhrali. Takito ludia su vo vojne potrebni. Postupom casu sa vsak menil a prestal tuzit po zabijani a vojne. Zacal sa bat smrti a vojna prenho uz neznamenala to co predtym.

"Za jeden rok vojny je z teba lenoch, ozran a zbabelec."

Povedala Pilar, pretoze aj ona ho mala radsej ked bol vacsi surovec. Prebrala zanho vedenie skupiny. Bola tiez odvazna, verna, aj ked bystra nebola. Videla zmysel vo vojne, vedela, ze to je jedina cesta ako dosiahnut republiku. Milovala republiku a bola ochotna urobit pre nu cokolvek. Podporila kazdu myslienku v ktorej videla novu nadej. Taka bola aj uloha Roberta Jordana a to vyhodit pristupovy most. Aj ked ostatni nechceli tuto Robertovu myslienku podporit, ako jedina suhlasila. Jej silnu vieru v republiku dokazuje to nasledujuci citat.

"Ja som za republiku. A republika je most. Ja som republikankou uz dvadsat rokov."

Samu seba prirovnala k chlapovi, pretoze jej nerobilo prolem zabit. Aj ked potom citila slabost v zaludku vedela, ze je to potrebne a za republiku moze bojovat iba takto.

"Citila som slabost v zaludku, ked som sa divala na mrtvych zandarov, co tam lezali pod stenou."

Videla ako vojna vsetko nici, ako rozbija rodiny, vztahy, preto si vzala na starosti Mariu, ktoru nasli pri vlaku. Citila zodpovednost za jej nestastie a preto sa o nu zacala starat a zabezpecila, aby Maria aj pocas vojny citila lasku. Maria vojnu nenavidela. Mala k nej velky odpor hlavne kvoli zabijaniu. Vojna jej zabila oboch rodicov, jej oholili vlasy. Vedela, ze vojnu musia vyhrat kvoli republike, ale sama nemala svoj nazor. Este si ho len tvorila. Jedine co vedela urcite bolo, ze vojna je nieco velmi negativne a zle a velmi sa jej bala. Hocikedy mohla prist o niekoho dalsieho. Zalubila sa do Roberta a tiez ho nechcela stratit.

"Republika je republika a ze musime zvitazit, to je nieco ineho. Ale, ach, preblahoslavena, presladka Panna, daj, navrat mi
ho od toho mosta a vykonam vsetko, co len prikazes."

Zazila strasne veci, ktore ju hlboko poznacili. Preto o dalsich nedokazala ani pocuvat.

"Ja to nechcem pocuvat. Pery sa jej zacali chviet a Robert Jordan cakal, ze sa rozplace. Prosim ta Pilar, nerozpravaj."

Sama by nedokazala nikoho zabit. Je to pre nu velmi kruta vec a tak ako nenavidi vojnu nenavidi aj zabijanie. Tesi sa na to, ze ked vojna skonci, bude moct zit s Robertom este velmi dlho. Na zaver jej vojna zobrala aj jeho, to posledne co milovala.

Robert Jordan ako jediny zo skupiny nepochadzal zo Spanielska. Bojoval v tejto vojne lebo vypukla v krajine, ktoru mal rad a veri v republiku. Vie ze keby sa republika znicila, zivot by bol neznesitelny pre vsetkych, co v nu veria.

"Ak nevyhrame tuto vojnu, nebude ani revolucie, ani republiky, ani teba, ani mna, nicoho."

Snazi sa pomoct ako dobrovolnik. Berie vojnu so vsetkym co k nej patri. Nebojuje preto lebo musi, ale chce. Vojna prenho znamena len boj za lepsie, ktoreho sa chce zucastnit. Je si vedomy toho, ze vo vojne musi zabijat a nic s tym nenarobi. Dokazal vrazdu cloveka prirovnat k zabijaniu zvierat. Takuto myslienku nedokazal pochopit Anselmo. Zabijanie ludi je iba povinnost. Nerobi to pre radost ani pozitok, ale pretoze musi.

"To nikto nerad robi, iba taki, co maju v hlave o koliesko menej. Ale nie som proti tomu ked treba. Ked ide o vec."

Nezamyslal sa nad smrtou, neboji sa zomriet. Takisto mu nerobi problem obetovat sa. Je si vedomy toho ze zomriet nechce, ale je so smrtou zmiereny. Preto navrhol Anselmovi pri vyhadzovani mosta toto:
"Vyhod most, ak by sli tanky! O mna nedbaj."

Zacal mat strach z umierania, keby to trvalo velmi dlho a bolelo. Pri tom vsetkom mal stastie, lebo kost na zlomenej nohe mu pretala nerv a on necitil bolest. V pokoji sa rozlucil so skupinou a Mariou. Vsugeroval si krasnu myslienku. Ak bude zit jeden z nich dvoch, Marie a Roberta, ten druhy bude stale s nim, zit v jeho vnutri. Ani v poslednej chvili neprestal mysliet na
boj a tesil sa z prichadzajuceho vojaka, ktoreho mohol trafit a tak ho zdrzat. Veril ze na tomto mieste zomieral pre nejake poslanie. Nievieme ci sa mu to podarilo. Robertov dobry priatel bol starec Anselmo, ktory ho priviedol do Pablovej supiny. Taktiez bojoval za republiku, ale nenavidi vojnu a zabijanie. Nevidi v zabijani zmysel, radsej by bol keby sa vo
vojne nemuselo zabijat.

"Len keby sme vyhrali tuto vojnu a nemuseli nikoho strielat."

Chvel sa a bal pri pomysleni, ze ma niekoho zabit. Bol velmi dobry clovek a ked ostal sam, co sa stavalo dost casto, zamyslal sa nad vojnou a zabijanim. Vzdy prisiel iba k zaveru, ze to nema zmysel. Napriklad pri pozorovani mosta videl straze ako sedeli vnutri v teple a boli uplne rovnaki ludia ako on. Rovnako potrebovali jedlo, teplo, dokonca zo zufalstva a zimy k nim
chcel prist, zaklopat na dvere ako priatel a chvilku sa ohriat. Neskor si uvedomil, ze by to predsa len bola hlupost. V niecom odlisni boli. A to v politickom nazore. Ten ich robil nepriatelmi. Velmi ho mrzelo, ze sa ludia navzajom vrazdia. Prirovnal ich k bohacom.

"Zabit ich, to ich nic nenauci. Clovek ich nemoze vyhubit, lebo z ich semena vzide cosi nove a v tom bude este vacsia nenavist. To by sa mali naucit vsetci nasi nepriatelia."

Podla neho vojna aj tak k nicomu nevedie, iba budi vacsiu nenavist medzi ludmi. To je iba horsie. O ludoch ktori zabijaju si myslel, ze kazdy casom zosurovie a prestane mat zabrany. Aj ked je vrazdenie vo vojne nevyhnutne, podla jeho svedomia je to aj tak velky hriech a vsetci budu musiet spravit nieco velmi velkeho, aby to odcinili.

"Myslim, ze kazdy, kto to robi, casom zosurovie, a myslim, ze aj ked treba zabit, je to velky hriech a ze potom budeme
musiet spravit nieco velmi velkeho, aby sme to odcinili."

Videl vsetky negativa a vysledky vojny. Hlavne osamelych ludi. Tvrdil, ze on osamely nie je. Ale osameli su vsetci vojaci a vdovy po vsetkych vojakoch a vsetci ti, co stratili rodiny alebo rodicov. Vedel ze on ma nieco, na co je velmi hrdy a nikto mu to nemoze vziat. Pracoval za republiku. Velmi po nej tuzil a kvoli republike porusil vsetky svoje zasady a zabil cloveka. Bolo mu to velmi neprijemne, sam tomu nechcel verit, ze to naozaj urobil. Bol to prenho taky isty clovek ako on. Vojna pripravila o zivot aj Anselma. Nezabili ho, ale pri vyhadzovani mosta ho zasiahol vybuch. Vojna zabila mnoho ludi. Mala velmi vela negativ. Ludia sa museli skryvat, boli osameli, vystraseni. Malokto ju prezil nepoznaceny. Pablova skupina stratila tiez troch clenov, ale nemohli sa zamyslat nad tym koho stratili ale dalej bojovat o prezitie a o republiku. Naucili sa brat smrt taku aka je a byt v strehu nepretrzite kazdy den. Aj nadalej verili svojmu snu v republiku a verili vo vyhru a v lepsi zivot.

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk