Erich Maria Remarque: Na Západe nič nové

Erich Maria Remarque: Na Západe nič nové

Erich Maria Remarque

E. M. Remarque, vlastným menom Erich Paul Remark, autor svetoznámeho románu Na západe nič nové (1928) sa narodil v severonemeckom mestečku Osnabrück 22. júna 1898 v rodine knihára Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Vyrastal spolu so svojimi sestrami Ernou (1900-1978) a Elfriedou (1903-1943). Jeho o dva roky starší brat Theodor umrel v roku 1901. Rodina Paula Remarka patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku (v Nemecku) skončil Erich v roku 1912, potom na želanie matky nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu. Jeho prvotina Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr vyšla v roku 1916, neskôr nasledovalo dielo Ich und Du (1918). Po vypuknutí 1. svetovej vojny však Remarque štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu.

Na západe však nemecké vojská narazili na tvrdý odpor a vojna sa premenila na tuhé zákopové boje o každý centimeter. Počiatočné úspechy vystriedali porážky a morálka unavených vojsk začala rýchlo klesať. Nemecko sa dostalo do nezávideniahodnej situácie; ekonomika krajiny vojnovou výpravou značne trpela. Chudoba a hlad si vyžiadali svoje obete aj na domácej pôde. Situáciu neupokojila ani boľševická revolúcia, ktorá vyradila Rusko z bojov svetovej vojny a umožnila presun nemeckých vojsk z východu na pomoc západnému frontu. Prichádzajúci vojaci však boli vyčerpaní, chýbali zálohy, materiál aj zásoby. Nová ofenzíva skončila tak rýchlo, ako začala. Nepokoje v Nemecku sa množili. Zlé životné podmienky obyvateľstva napokon vyústili v revolúciu. 10. septembra 1918 nemecký cisár Wilhelm II. (1859-1941) abdikoval a ušiel do exilu v Holandsku. K moci sa dostala sociálno-demokratická strana. Nasledovalo podpísanie prímeria so štátmi Dohody (11. november 1918) a koniec prvej svetovej vojny.

Kríza v Nemecku však pokračovala; hlad, chudoba, inflácia, štrajky a vzbury boli na dennom poriadku. Versaillská mierová zmluva (28. jún 1919), ktorá bola viac ponižujúcou kapituláciou než prímerím, krajinu iba definitívne zrazila na kolená. Novovzniknutá Weimarská republika musela vyplatiť vojnové reparácie v hodnote cca 40 miliárd amerických dolárov. Nemecko prišlo o všetky územia nadobudnuté vo vojne. Jeho armáda mala byť takmer úplne odzbrojená a vojsko sa muselo zredukovať na 100 000 mužov. Mnoho vojakov vracajúcich sa z frontu ostalo bez práce. Vojnové straty taktiež neboli malé - 6 903 596 vojakov, z čoho 1 703 083 bolo zabitých, zvyšok zranených alebo zajatých a nezvestných.

Remarque front opustil ešte 31. júla 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku. Z 309. poľnej nemocnice Sv. Jozefa v Thorhute bol preložený do nemocnice Sv. Vincenta v Duisburgu, kde si čas krátil písaním básní a autobiografického románu Kútik snov (1920). Remarquova matka zápasiaca s rakovinou 9. septembra 1917 zomrela. 6. marca 1918 zomrel aj jeho priateľ Fritz Hörstemeier, preto chýry o blížiacom sa konci vojny vnímal so zmiešanými pocitmi. Koncom októbra bol z nemocnice prepustený. Vrátil sa teda k svojej jednotke v Osnabrücku, no skôr, než bol prevelený naspäť na západ, Nemecko podpísalo prímerie. Začiatkom nového roku - odmenený Železným krížom prvej triedy - znova začal navštevovať seminár a dokončil školu, ktorú prerušila vojna. 5. januára bol nakoniec z armády prepustený, podobne ako väčšina jeho frontových kamarátov. Pri tej príležitosti sa zriekol všetkých svojich vojenských vyznamenaní.

Školu skončil 25. júna 1919. Od augusta toho istého roku pôsobil na rôznych základných školách v dedinkách v okolí Osnabrücku. Avšak kariéra, ktorú mu naplánovala nebohá matka mladého Ericha nelákala. Koncom novembra 1920 zavesil učiteľovanie na klinec a vrátil sa späť do rodného mesta. Tu sa mu podarilo nájsť si niekoľko rôznych zamestnaní. Pracoval napr. ako obchodník, predavač náhrobných kameňov, účtovník, organista, učiteľ klavíra... Od marca 1921 začal písať divadelné kritiky pre osnabrücké noviny. V apríli 1922, sa mu podarilo nájsť si prácu ako redaktor v magazíne Echo Continental v Hannoveri. Svoju prácu začal podpisovať pseudonymom, pod ktorým ho dnes pozná celý svet - Erich Maria Remarque. Popri novinárskej práci sa venoval písaniu svojho ďalšieho románu Gam (1923-24), v ktorom opisuje romanticko-dobrodružnú cestu mladej ženy po exotických krajinách.
Novovzniknutou Weimarskou republikou snažiacou sa nastoliť demokratický režim otriasali nepokoje a prevraty. O jeden z nich sa v roku 1923 pokúsil neznámy, ale ambiciózny líder národných socialistov Adolf Hitler. Hoci sa pokus o puč nevydaril, strana bola zakázaná a Hitler skončil vo väzení, extrémne pravicové zmýšľanie národa, spôsobené ponižujúcimi podmienkami z Versailles sa vybiť nepodarilo. Preto mohol Hitler po návrate z väzby bez problémov pokračovať tam, kde skončil. Jeho charizmatické prejavy sľubujúce Nemcom lepší život sa stretli s veľkou popularitou a čoskoro sa jeho NSDAP (Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) dostala do parlamentu.

Remarque si v čase, keď v Bavorsku upevňovali nacisti svoje mocenské postavenie pomocou armády pouličných bitkárov v hnedých košeliach (SA), užíval kozmopolitný život Berlína. Tu od roku 1925 pracoval ako redaktor v novinách Sport im Bild. Písal humorné články prevažne o automobilizme. V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou - tanečnicou a herečkou Ilze Jutta „Jeanne“ Zambonou, s ktorou sa zosobášil 14. októbra 1925. O päť rokov na to sa stihol aj prvýkrát rozviesť. S Ilze sa však oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej ľahšej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957.

V srdci Nemecka sa z Remarqua začal stávať úspešný spisovateľ; v novinách Sport im Bild uverejňoval svoj ďalší román Vábivé horizonty (1927), ktorý podobne ako väčšina jeho diel pred vydaním románu Na západe nič nové, nepatril k tomu lepšiemu, čo počas života napísal. Sám Remarque neskôr priznal, že je rád, že sa na všetky jeho skoršie diela zabudlo. Do sveta profesionálnych spisovateľov ho uviedol až spomínaný román Na západe nič nové (1928, 1929). Paradoxne ho však prvé oslovené vydavateľstvo - vydávajúce noviny Sport im Bild - odmietlo vydať. Majiteľ vydavateľstva Fisher Verlad si nebol istý, či majú ľudia záujem čítať o vojne, ktorá sa skončila pred desiatimi rokmi. Román napokon vyšiel na pokračovanie v konkurenčných novinách Vossische Zeitung, začo dostal jeho autor od Fishera okamžitú výpoveď.

Remarque v príbehu o mladom nemeckom vojakovi Paulovi Bäumerovi opísal realitu prvej svetovej vojny, ktorej sa sám ako vojak porazeného Nemecka zúčastnil. Okamžite po vydaní sa z neho stal bestseller, ktorý šokoval svet a z celkom bezvýznamného novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru (september 1929). Vďaka enormnému úspechu sa novinový román dočkal aj knižného vydania (1929) a v apríli 1930 aj filmového spracovania pod názvom All Quiet on the Western Front (réžia Lewis Milestone), ktoré dodnes patrí ku klenotom vojnovej kinematografie. Premiéru filmu v Berlíne však sprevádzali protesty nacistov vedené Josephom Goebbelsom - budúcim ministrom propagandy. 11. decembra 1930 bolo nakoniec premietanie zakázané.
O rok neskôr sa Remarque dočkal ďalšej nominácie na Nobelovu cenu, ale tentokrát za mier. Navrhli ho na ňu vojnový spravodajca profesor Sigismond Cybichowski a N. M. Butler.

V apríli vydal ďalšiu knihu z vojnového prostredia Cesta späť (1931), v ktorej opísal návrat vojakov z frontu a ich zložité začlenenie sa so spoločnosti. Situácia v Nemecku však už bola napätá a vydanie ďalšieho Remarquovho pacifizmom nasiaknutého románu mu existenciu v militantnom štáte nijako neuľahčovalo. Za peniaze z predaja kníh a filmu si kúpil prepychovú vilu Casa Monte Tabor v Porto Ronco na Lago Maggiore (Tessin, Švajčiarsko), kde sa v predtuche budúceho prenasledovania natrvalo usadil (1931) a neskôr poskytoval útočisko ostatným nemeckým emigrantom. Enormný úspech jeho diel z neho spravil bohatého muža. Okrem vily sa stal vlastníkom luxusnej Lancie, dožičil si vyberané jedlá a nápoje, bol štedrý k ženám. Zvlášť k mladej herečke Ruth Albu. Niekoľko desaťročí kupoval, zbieral a predával maľby, sochy, starožitnosti, orientálne koberce a iné umelecké predmety. V jeho zbierke sa nachádzali aj obrazy od Van Goga, Picassa alebo Degasa a Cézanna - dvoch jeho najobľúbenejších maliarov - rovnako aj práce od Renoira, Rubensa a mnohých ďalších.

Remarquove obavy z nacizmu sa ukázali ako opodstatnené; rok po jeho odchode z Nemecka vyhrali nacisti parlamentné voľby. Staručký prezident Hindenburg, hrdina svetovej vojny, vymenoval Hitlera novým kancelárom. Bol to začiatok konca Weimarskej republiky. Po Hindenburgovej smrti už Hitlerovi nič nebránilo naplno rozbehnúť svoju politiku, ktorej cieľom bolo pripraviť Nemecko na totálnu vojnu. Svoju vojnu na kultúrnom poli však neodkladal nový minister propagandy Joseph Goebbels. Už v marci 1933 sa nechal počuť, že je potrebné zjednotiť kultúru a politiku. Následne na to vznikla nová ustanovizeň - Ríšska kultúrna komora, do ktorej sa museli prihlásiť všetci nemeckí umelci, pokiaľ chceli aj naďalej pracovať. Goebbelsove úsilie dostať pod kontrolu kultúrny svet podporil aj hlavný ideológ NSDAP Alfred Rosenberg, ktorý zaviedol vytváranie tzv. čiernych listín, pálenie zakázaných kníh a odstraňovanie všetkého nevyhovujúceho z muzeálnych zbierok.
Pálenie kníh - nacistické orgie pri blčiacom ohni - neobišlo ani Remarquove romány Na západe nič nové (1929) a Cesta späť (1931). Propaganda bola dôsledná. V rámci štvania proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali aj do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o akomsi Židovi, Kramerovi, ktorý nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové (1929), ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte. S menom Erich Paul Kramer sa dokonca môžeme stretnúť aj v edičnej poznámke ku knihe Na západe nič nové (Slovenský spisovateľ, 2002). Faktom však ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj neskorší pseudonym s najväčšou pravdepodobnosťou prevzal od svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua.

Napriek tomu všetkému ho ešte v roku 1935 navštívili ľudia Hermanna Göringa a ponúkli mu návrat späť do Tretej ríše. Hitlerova propaganda potrebovala zvučné mená. Remarque však odmietol, podobne ako väčšina umelcov, ktorí sa rozhodli opustiť Nemecko. Svoje rozhodnutie potvrdil aj ďalším úspešným románom Traja kamaráti (1936), ktorého hlavnou ideou je síce priateľstvo a láska, no ani tu sa nedokáže ubrániť svojim pacifistickým myšlienkam iritujúcim nacizmus. 4. júla 1938 bol zbavený štátneho občianstva a dvere do nacistického Nemecka sa pred ním natrvalo zabuchli.

1. septembra 1939 Hitler vydal rozkaz zaútočiť na Poľsko. Británia a Francúzsko však nezostali ľahostajnými, ako to bolo v prípade obsadenia Československa. O dva dni neskôr vyhlásili Nemecku vojnu. Hitlerova totálna vojna sa začala, ale o čosi skôr, než plánoval. Napriek tomu žalo Nemecko jeden vojenský úspech za druhým a zakrátko nebolo v Európe bezpečného miesta. Remarque bol nútený opustiť aj neutrálne Švajčiarsko a v roku 1939 sa vydal na cestu do Ameriky. Z tohto obdobia pochádzajú romány z emigrantského prostredia Miluj blížneho svojho (1941) a Víťazný oblúk (1945), v ktorých opísal život na úteku cez Európu až do Spojených štátov. Jeho sestra Elfrieda sa však prenasledovaniu nevyhla. Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a jeho režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená sťatím v Berlíne. Nechala po sebe manžela a dve deti. Freisler vošiel neskôr do dejín, keď predsedal súdu so spiklencami, ktorí 20. júla 1944 spáchali neúspešný atentát na Hitlera. Remarque sa o sestrinej smrti dozvedel až po vojne. V jej rodnom meste je od roku 1968 po nej pomenovaná ulica Elfriede-Scholz-Strasse.

V Spojených štátoch sa Remarque spoznal s mnohými slávnymi osobnosťami z oblasti kultúry. Nezostalo len pri pracovných stretnutiach a autor románov o vojne prežil zopár vášnivých ľúbostných vzťahov s populárnymi hollywoodskymi herečkami Marlen Dietrich, Natasha Paley, Greta Garbo, Lupe Velez a napokon aj s Paulette Goddard - jeho poslednou manželkou. Zosobášili sa 25. februára 1958 v Brandforde (Connecticut, USA). Nové kontakty znamenali aj nové príležitosti sfilmovania jeho románov. Počas vojny spolupracoval Remarque v USA na rôznych filmových projektoch a v roku 1941 mal premiéru film So Ends Our Night (réžia John Cromwell) podľa románovej predlohy Miluj blížneho svojho (1941). Okrem filmu a písania sa venoval aj charitatívnej činnosti v spolupráci s European Film Found - organizáciou na podporu nemajetných emigrantov v USA a usporadúval výstavy svojej rozsiahlej zbierky obrazov. S blížiacim sa koncom vojny sa odhodlal k písaniu románu, ktorý neskôr vyšiel pod názvom Čas žitia a čas umierania (1954). Opísal v ňom zápas nemeckého vojaka, ktorý pochyboval o správnosti ideí, za ktoré nasadzoval život, na pozadí bojov druhej svetovej vojny. Hoci kniha vyšla až po vojne, ešte stále sa jednalo o citlivú tému.

Remarque musel román niekoľkokrát prepracovať; v Nemecku vyšiel v cenzurovanej podobe. Vojna sa v Európe skončila 8. mája 1945. Po úspešnom spojeneckom vylodení v Normandii (6. jún 1944) sa otvoril nový západný front. Od východu proti Nemecku viedla svoje ťaženie Červená armáda. Obkľúčenie sa zovrelo a z Berlína sa stal ohnivý kotol. V jeho útrobách, kdesi v bunkri pod Ríšskym kancelárstvom, nemecký vodca Adolf Hitler v agónii spísal svoju poslednú vôľu a 30. apríla 1945 spáchal samovraždu spolu s Evou Braunovou, dlhoročnou milenkou, ktorú si v predvečer svojej smrti vzal za ženu. O čosi neskôr ho nasledoval aj minister propagandy Joseph Goebbels, ktorý ešte pred tým, než sa s manželkou odpravil na druhý svet, otrávil svojich šesť detí. Skončila sa 12 ročná vláda „tisícročnej“ ríše. Svet si mohol znovu vydýchnuť a žiť v miery. Ako sa však ukázalo, koncom druhej svetovej vojny sa iba začala vojna ďalšia - studená. Európu si rozdelili najväčšie víťazné mocnosti USA a ZSSR. Synonymom ich vzájomnej nevraživosti sa stal Berlínsky múr, ktorý na dlhé desaťročia oddelil západ od východu.
Remarque vojnu prečkal v exile v USA, kde v roku 1947 spolu s jeho vtedajšou manželkou Ilze J. Zambonou získal štátne občianstvo. Do Európy sa vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka (zomrel v roku 1954 vo veku 95 rokov) v Nemecku. Tu sa dozvedel všetky podrobnosti týkajúce sa smrti jeho sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti ho viedli k napísaniu pôsobivého románu z prostredia koncentračného tábora Iskra života (1952). Do rodného Osnabrücku prvýkrát znovu prišiel až v roku 1952, takmer po dvadsiatich rokoch. V Nemecku sa nikdy viac neusadil; po zvyšok svojho života býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku. Venoval sa písaniu článkov a románov ako Čierny obelisk (1956), Nebo nepozná obľúbencov (1961) alebo Noc v Lisabone (1962). Okrem toho pracoval aj na divadelných hrách Die letzte Act, Die letzte Station, či Die Heimkehr des Enoch J. Jones a na filmových projektoch. V roku 1948 mal premiéru film Arch of Triumph (réžia Lewis Milestone) nakrútený podľa Remarquovho románu Víťazný oblúk (1945). V roku 1958 bol uvedený film A Time to Love and a Time to Die (réžia Douglas Sirk) - adaptácia románu Čas žitia, čas umierania (1954). V tomto filme Remarque stvárnil postavu učiteľa Pohlmanna. Pri filme sa Remarque ocitol ešte aj v roku 1962, kedy sa zúčastnil natáčania vojnového eposu o vylodení v Normandii The Longest Day ako scenárový poradca.

Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný, môže sa pochváliť Möserovou medailou, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Spolkovej republiky Nemecko najvyššie ocenenie za zásluhy tzv. Grosses Verdienstkreuz. Stal sa tiež čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku. Jeho zdravotný stav sa však s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Napokon zomrel 25. septembra 1970 na klinike vo švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

Na západe nič nové

„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú poznačila vojna, i keď unikla jej granátom.“
Lit druh: epika
Žáner: román
Téma: 1. sv. vojna a priateľstvo medzi vojakmi
Prostredie: francúzsko-nemecký front počas 1. svetovej vojny
Hlavná myšlienka: autor poukazuje na hrôzy vojny, zobrazuje presnú realitu, dokonale vykresľuje sitruácie, pocity a myšliemky postáv. Chce v románe poukázať na generáciu, ktorá bola zničená vojnou.

Postavy:

„Na čele ako vždy hladoši: malý Albert Kropp, ktorému to z nás najlepšie myslí a preto je iba slobodníkom; Müller, ktorý stále vláči so sebou učebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky; Leer, s dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov a dušuje sa, že podľa armádneho rozkazu musia povinne nosiť hodvábne košele a ak príde hosť od hajtmana vyššie, musia sa najprv vykúpať; a štvrtý ja, Paul Bäumer. Všetci štyria devätnásťroční, všetci štyria, čo z jednej triedy odišli do vojny.

Tesne za nami naši priatelia, Tjaden, chudý zámočník v našich rokoch, najväčší žráč v našej kompánii. K jedlu si sadá štíhly a vstáva tučný ako nacicaná ploštica; Haie Westhus, tiež devätnásťročný, kopáč rašeliny, ktorý môže pohodlne do ruky vziať komisár a spýtať: Uhádnite, čo držím v hrsti? Detering, sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu, a napokon Stanislaus Katczinsky, hlava našej skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má niečo zomlieť, kde možno prísť k jedlu, alebo kde sa dá poriadnu uliať.“ (str.5)

Paul Bäumer – 19-ročný chlapec, pochádzal z chudobnej rodiny (neskôr matka ochorela na rakovinu a otec tvrdo pracuje, aby mohol platiť liečenie). Na front odchádza s ostatnými spolužiakmi dobrovoľne, chce byť dobrým vlastencom. Postupne však spoznáva, akú hrôzu prináša vojna, začína mať strach zo smrti. Pri zabití prvého človeka mal výčitky svedomia, no neskôr zabíja, aby nebol zabitý. Zisťuje, že vojna je strašná. Je priateľský, citlivý, uľahčuje kamarátom posledné chvíle života a dokonca aj súcití so zajatcami. Po 2 rokoch vojny dostane dovolenku a prichádza domov, nevie si zvyknúť na normálny život. Vracia sa na front a desí sa budúcnosti. Nakoniec zomiera so spokojnou tvárou niekoľko týždňov pred koncom vojny.
Albert Kropp – najmúdrejší zo skupinky kamarátov, je slobodníkom. Kvoli zraneniu mu amputujú nohu.
Kantorek – triedny učiteľ, na hodinách telocviku vedie reči o vlastenectve, o povinnosti voči vlasti a pod vplyvom týchto rečí sa prihlási trieda na front. Nakoniec však musel ísť do vojny aj on a veliteľom mu je jeho bývalý žiak, ktorý sa mu odpláca za to, že u neho prepadol z telesnej. S triedou totiž nezaobchádzal veľmi dobre.
Himmelstoss - desiatnik, bol postrachom všetkých nováčikov, ktorých ponižoval a trápil. V civile to bol poštár, no jeho nová moc ho zmenila, zneužíval svoje postavenie a šikanoval vojakov. Po čase sa dostal na front, kde zo strachu simuloval raneného.

Kemmerich – jeden z Paulových priateľov, umiera ako prvý - rania ho do nohy, ktorú mu amputujú a do rána zomiera. Svoje čižmy predtým stihne podarovať Mullerovi.
Muller – chce si spraviť vojnovú maturitu. Počas vojny ho svetlica trafí do brucha a umiera.
Katczinsky - prezývaný Kat - hlava skupiny štyridsiatnik, akoby ich vodca, je prefíkaný, vždy vie predpovedať nejaký problém, vie dôjsť k jedlu. Mladých usmerňuje, je veľkou oporou.

Vojnu vykresľuje na základe vlastných skúseností vojnovej hrôzy očami mladého vojaka a zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách.

Dej:

Príbeh sa začína „in medias res“, keď vojak Paul Bäumer opisuje ich posledný pobyt na fronte.
Pred štrnástimi dňami jednotka zložená zo stopäťdesiatich vojakov musela ísť dopredu a kuchár dostal plnú dávku potravín pre celé mužstvo. V posledný deň však nečakane zaútočilo anglické delostrelectvo a tak sa vrátili len osemdesiati. Tak majú obyčajným omylom zvyšní vojaci veľa cigariet a jedla...
Celá chlapčenská dvadsaťčlenná trieda sa pod vplyvom učiteľa Kantorka dobrovoľne prihlásila na front. Učiteľ mal na chlapcov veľký vplyv svojimi vlasteneckými názormi, preto sa aj tí, čo neboli celkom presvedčení o vojne, nakoniec pobrali, veď predsa nebudú zbabelci a za vlasť sa treba pobiť. "...nikto však nemohol zostať stranou, lebo ku slovu "zbabelý" nemali v tomto čase ďaleko ani rodičia." Trieda bola rozdelená do niekoľkých cvičných jednotiek. Paul Bäumer, Müller, Kammerich a Kropp boli pridaní do deviateho družstva. Veliteľom tohoto družstva bol Himmelstoss, malý a zlý chlap, ktorý bol v civile poštár a teraz ako veliteľ družstva sa cítil veľmi dôležito. Dával chlapcom poriadne zabrať, všetkých nováčikov doslova týral.

Skupinka kamarátov na druhý deň odchádza na lúku. Hrajú karty, čítajú poštu, obdivujú krajinu, myslia na tých, čo padli na fronte..to všetko sediac na verejnej latríne. Paul nám chvíľu rozpráva, ako rýchlo si zvykli na drsný spôsob života. Neskôr sa poberú za Kemmerichom, ktorý leží v poľnom lazarete s priestrelom stehna. Nohu mu amputovali, no ešte o tom nevie. Kamaráti mu to najprv ani nepovedia, no dni má už i tak zrátané. Muller si od neho začne vymáhať čižmi, aby po smrti neprepadli nejakému sanitárovi. Kemmerich dostal horúčku a na druhý deň zomrel.

Na front prišli nováčikovia, neskôr prišiel aj Himmelstoss. Chlapci sa mu odplatili za všetko, čo si museli v prijímacom oddieli vytrpieť.
Družstvo sa dostalo na opevňovacie práce. Cestou Paul a Kat začujú gagot husí-už vedia, čo bude na večeru. Pri naťahovaní ostnatého drôtu začnú Francúzi strieľať. Paul sa ukrýva v kráteri po granáte na cintoríne, zakrýva sa mŕtvym telom, aby ho ochránilo od črepín. Zrazu k nemu príde Kat. Nepriateľ nasadzuje aj bojový plyn. "Plyn - plyyn - plyyyn! - povedz ďalej!" Po dlhom čase boj prestáva. Keď sa vrátia do barakov, zabíjajú vši (majú ich toľko, že ich hádžu rovno do ohňa) a myslia na to, že Himmelstoss je už s nimi na fronte. Chlapci rozvíjajú diskusiu, aké by to bolo, keby sa vojna skončila a nastal mier. Nevedia, akú budú mať budúcnosť. Pri debate sa zjaví Himmelstoss. Správa sa ako generál, no otvorené nepriateľstvo vojakov ho šokuje. "...Chceš vedieť, čo si? Si sviňa!To som ti chcel už dávno povedať." Najviac si dovoľuje Tajden, za čo mu Himmelstoss sľúbi väzenie, no on ujde ešte skôr ako príde nazad aj s rotmajstrom.

Ráno vojaci znovu odchádzajú na front. Keď uvidia vedľa seba naukladané novučičké rakvy, ktoré sú určené pre nich, začnú vtipkovať. Jedla je málo. Chlieb nemožno ubrániť od potkanov. Lopatkami ich surovo zabíjajú a oni sú také vyhladovené, že dokonca napadnú a zabijú psa. Angličania a Francúzi zatiaľ posilňujú svoju armádu. V úkryte musia naši vojaci čakať dlho, kým sa pustia do predu. Nejeden nováčik z toho celého zošalel. Niektorých sa podarilo zviazať a spacifikovať, no podaktorý vybiehajú von, kde ich nepriateľ rozstrieľa na kusy. „Nedbá na nič a mláti rukami okolo seba, pení sa mu z úst a slová nezmyselné slová, čo vyráža, napoly prehltáva. Je to záchvat úkrytového strachu, má pocit, že sa tu zadusí, a ovláda ho iba jediný pud: dostať sa von.“
Jednotku stiahnu do tyla, aby sa mohli doplniť straty. Treba viac ako sto nových mužov. Himmelstoss sa po akcii z prednej línie spriatelil s vojakmi.
Jedného dňa si idú Paul, Tjaden, Leer a Kropp zaplávať v kanáli za domami, v ktorých sú ubytovaní. Ako tak plávajú, uvidia na druhom brehu tri pekné mladé Francúzsky. Dohodnú sa s nimi, že večer za nimi prídu a donesú aj nejaké jedlo. Chlapci sú štyria, ale ženy sú len tri. Preto opijú Tjadena a traja odídu za ženami. Keď sa neskôr vracajú, stretnú vytriezveného Tjadena, ako nahý, iba v čižmách, nesie chlieb.

Paul dostáva dovolenku. Bolo to štrnásť dní a tri dni na cestu. Po príchode domov zisťuje, že jeho mama je chorá a on sa nezdržiava neustáleho plaču. Navarila mu jeho obľúbené placky. Vo svojej izbe začne prehrabávať svoje staré knihy a zošity. Rozmyšľa, aké to bolo pred vojnou. „Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní - myslím, že sme stratení. (str.67) Na druhý deň oznamuje pani Kemmerichovej, že jej syn je mŕtvy, pritom jej klame, že zomrel rýchlo a nič necítil. Potom prichádza za Paulom jeho otec. Matku, ktorá je v nemocnici s rakovinou, budú operovať. Z toho celého je nahnevaný, že vôbec na nejakú dovolenku šiel.
Paul dostal za úlohu stážiť ruských zajatcov. Tu sa ukazuje jeho povaha, citlivosť a súcit. Zamýšľa sa nad tým, že títo Rusi nie sú o nič horší ako oni sami, bojujú len za svoju vlasť. Pri pohľade na ich vyziabnuté telá mu ich dojde ľúto a rozdelí im cigarety. „Rozkaz by ich mohol zmeniť na našich priateľov. Na voľajakom stole podpíšu nejakí neznámi ľudia listinu a na dlhé roky sa stane naším najvyšším cieľom to, čím ináč opovrhuje celý svet a čo sa tresce najvyšším trestom..“ (str.103)

Vracia sa na front a zisťuje, že jeho skupina je nasadzovaná všade tam, kde je to nebezpečné, no jeho kamaráti ešte stále žijú. Nedopatrením sa dostane do krátera s francúzskym nepriateľom, ktorého zavraždí, ale keď vidí muky, ktoré mu spôsobil bodákom, pokúša sa mu v poslednej chvíli pomôcť. Premknú ho strašné myšlienky a pocity viny. No po niekoľkých hodinách sa prestane zaujímať o človeka, ktorého ako prvého na fronte zavraždil, ale zachraňuje si vlastný život. Na druhý deň dostanú ďalšiu službu, strážiť vysťahovanú dedninu. Opečú si tu dve prasiatka a najedia sa dosýtosti. Pri presuve do ďalšej dediny bol Albert ranený do kolena a spolu boli prevezení do poľného lazaretu. Tam mu po čase musia nohu amputovať. Paul rozpráva rôzne zážitky z nemocnice, spomína na najstaršieho pacienta a jeho ženu, na izbu smrti a na otravné modlitby mníšok.

Nové Nemecké zbrane neprichádzajú, staré sú už nepresné, vojakov je málo a doktori robia aj z mrzákov zdravých bojovníkov. Vojna pokračuje. Všetci sú fyzicky, ale hlavne psychicky vyčerpaní. V jeden deň Katzinskeho zrania - má rozmliaždenú holennú kosť. Podoprie ho a berie ho na stanovište sanitárov. Keď už sú tesne pred stanovišťom, Katzinskemu vletí do hlavy malá črepina. Paul si to však nevšimne, a odovzdá Kata sanitárom. Až vtedy mu jeden z nich povie, že Kat je mŕtvy. Paulovi priatelia po jednom zomierajú, až zostane ako jediný z jeho triedy. Trochu sa nahltal plynu a tak dostáva dva týždne voľno. Neustále verí, že bude prímerie a skončí sa vojna. Potom si však uvedomí, že už je neskoro, ak by sa vôbec vrátil, nevedel by sa zaradiť späť do spoločnosti. Predchádzajúca generácia by im nerozumela, pretože mala svoje povolanie a teraz sa vráti späť do života. Do takého istého života, ako pred vojnou. Ale táto mladá generácia sa nemá kam vrátiť. Vojna ho pripravila o život.
„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“….(str152)

Na západe nič nového (po nemecky Im Westen nichts Neues) je román Ericha Maria Remarqua z roku 1929.
Okamžite po vydaní sa z neho stal bestseller, ktorý šokoval svet a z celkom bezvýznamného novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru. Vďaka enormnému úspechu sa „novinový“ román dočkal aj knižného vydania a v apríli 1930 aj filmového spracovania pod názvom All Quiet on the Western Front (Lewis Milestone, réžia), ktoré dodnes patrí ku klenotom vojnovej kinematografie. Premiéru filmu v Berlíne však sprevádzali búrlivé protesty nacistov vedené Josephom Goebbelsom - budúcim ministrom propagandy. 11. decembra 1930 bolo nakoniec premietanie zakázané.

Môj názor na knihu: Výborná kniha! Naozaj, ja príliš neobľubujem vojnové motívy, pravdu-povediac,keď som sa dozvedela o čom kniha je, aj som zostala zaskočená. Ale bola som úplne prekvapená, môžem povedať že by som si tú knihu kľudne rada prečítala znova.