Ľudovít Štúr
1815-1856
Narodil sa 29. 10. 1815 v Uhrovci pri Topoľčanoch v rodine chudobného učiteľa. Základné vzdelanie získal v rodisku. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Rábe a od jesene 1829 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Tu rok predtým bol založený študentský literárny krúžok Česko-slovanská spoločnosť, ktorého cieľom bola vlastenecká výchova v materinskom jazyku. Mladý Štúr bol jeho horlivým predstaviteľom a ako obdivovateľ Kollára a Šafárika vydal prvý básnický almanach krúžku. V apríli 1836 na Devínskom hrade zaviazal mládež slávnostným sľubom k vernosti národu a Slovanstvu.
V tom čase už bol podpredsedom slovenského krúžku a prednášal na lýceu dejiny slovanstva a ruskú literatúru ako zástupca profesora Palkoviča. Po dvojročnom štúdiu na univerzite v Halle (1840) pokračoval v písaní spisov, v ktorých poukazoval na zlú situáciu Slovákov (Starý i nový vek Slovákov, Bratislava 1841, Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov, Lipsko 1843). Na lýceu pôsobil do roku 1843, keď ho obvinili z panslavizmu a vlastizrady.
Ako politik a novinár chápal silu hospodárskeho vývinu, ktorý krajinu tlačil na cestu kapitalizmu, a v novinových článkoch sa usiloval, aby Slovensko v tomto rozvoji výrobných síl nezaostávalo. Trápilo ho, že odborníci v slovenských manufaktúrach boli zväčša cudzinci, že drobní výrobcovia zaostávajú vo výrobnosti za cudzinou. A že niet odborníkov-Slovákov v priemysle, poľnohospodárstve a obchode. Preto v novinách pranieroval škodlivú jednostrannosť slovenskej mládeže pri voľbe povolania. Korene slovenskej biedy videl vo feudálnej ústave. A proti nej bojoval v spolku Tatrín (1844) a najmä v Slovenských národných novinách s literárnou prílohou Orol tatranský. Ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen (1847-48) presadzoval zrušenie poddanstva, postavil sa na stranu revolúcie 1848. Viedenská vláda, ktorá sľubovala plnenie požiadaviek utlačovaných slovanských národov v Uhorsku, však svoje sľuby nesplnila, po porážke revolúcie predstaviteľov štúrovského hnutia prenasledovali a Štúr bol až po smrti pod policajným dozorom. Udalosti, ktoré predchádzali tomuto roku, zapísali Ľudovíta Štúra do dejín modernej slovenskej jazykovedy. Už v roku 1843 navštívil Štúr s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom básnika Hollého a po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka.
Dovtedy totiž katolíci písali bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala latinčina, nemčina a maďarčina. Bol to čin, ktorý vychádzal z potrieb národného hnutia a ktorý Štúr odôvodnil v spise Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (Bratislava 1846). V tom istom roku ho doplnil aj gramatikou Náuka reči slovenskej. A tak vypracoval pevné základy reči, ktorú chápal ako prostriedok na uskutočnenie „túžob, myšlienok a ideí“ národného hnutia.
Súčasne tak vytvoril základné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry ako osobitného národného prejavu, esteticky rovnoprávneho so slovesnými celkami iných národov. Už v Prednáškach o slovenskej poézií na začiatku štyridsiatich rokov stanovil základné princípy novej tvorby. Tie potom prepracoval v diele O národních písních a pověstech plemen slovanských (Praha 1853), ktoré vyniklo vo vtedajšej slovenskej folkloristike a estetike. V tom čase už žil pod policajným dozorom v Modre, staral sa o sedem sirôt po nebohom bratovi a pracoval na nových dielach. Od roku 1853 pripravoval dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo po jeho smrti v Rusku (Moskva 1867, Petrohrad 1909) a v Bratislave (1931). Zomrel 12.1.1856 v Modre na následky zranenia na poľovačke. Akoby sa naplnili slová, ktoré raz povedal J.M.Hurbanovi: „To je pekná smrť, keď hrdina padá v mladom veku, prv než svet môže vidieť jeho mdlobu.. .“ S ním vytvoril „buričské Hurbanovo vojsko“ z dobrovoľníkov, ktoré bolo prvým slovenským národným vojskom.
SAV udeľuje za zásluhy v spoločenských vedách plaketu Ľudovíta Štúra.
Štúrovci
- hlavný prúd slovenského národného hnutia v pol. 19. st., nazvaný podľa najvýznamnejšej osobnosti – Ľ.Štúra. Formoval sa v 30. rokoch najmä na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobila Spoločnosť česko-slovanská a spolok Vzájomnosť. Jeho prívrženci odmietali feudalizmus, absolutizmus, stavovské privilégiá, maďarizáciu, vyznávali moderné politické idey, ako ústavnosť, zastupiteľstvo, rovnosť národov, romantizmus, slovanskú vzájomnosť, obdivovali ľudovú kultúru a neprivilegované vrstvy. V 40. rokoch uprednostnili trpezlivú každodennú prácu a osvetu pred radikálnymi postojmi. Propagovali moderné podnikanie, význam vzdelania, zakladali nedeľné školy, knižnice, spolky miernosti, vyzývali pestovať národné umenie. Postupnými zmenami chceli zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať pocit ľudskej dôstojnosti a sebavedomie neprivilegovaných vrstiev, vzbudzovať ich záujem o veci verejné, a tak klásť základy občianskej spoločnosti. Zároveň tým posilňovali národnú spolupatričnosť a hrdosť.
Zdola – emancipáciou ľudových vrstiev, a nie politickými rozhodnutiami vytvárali moderný slovenský národ. Postupne opúšťali tradičnú predstavu evanjelikov o československej kmeňovej jednote a stotožnili sa s ideou slovenskej národnej svojbytnosti. Výsledkom bol nový spisovný jazyk – štúrovčina (11. - 16. 7. 1843 sa v Hlbokom dohodli Štúr, Hurban a Hodža na základných pravidlách nového spisovného jazyka a rozhodli sa napísať jeho gramatiku- Štúr: Nárečia slovenskuo alebo potreba ..., Náuka reči slovenskej), názorové zblíženie s bernolákovcami a celkové posilnenie národnej jednoty. Založením Tatrína (26. - 28 . 1844 v Liptovskom Mikuláši) a Slovenských národných novín vyvolali nevídanú verejnú výmenu názorov. Zároveň sa pripravovali na vstup do veľkej politiky. Iniciovali slovenský prestolný prosbopis (adresovaný kráľovi Ferdinandovi V., reagoval na silnejúcu maďarizáciu, môžeme ho považovať za prvé reprezentatívne politické vystúpenie Slovákov, 5. 6. 1842 ho odovzdali vo Viedni) a dotvárali politický program. Podobne ako maďarské reformné hnutie požadovali zrušenie poddanstva, šľachtických privilégií a súdov, zaistenie občianskej rovnosti, na rozdiel od neho žiadali zastaviť maďarizáciu, uznať Slovákov za národ, uplatniť slovenčinu v nižšom školstve, úradoch a v cirkvi. Za revolúcie 1848/1849 iniciovali všetky významné slovenské politické aktivity, v 60. rokoch tvorili jadro starej školy.
Slovenskje národňje noviny
Prvé slovenské politické noviny. Neoficiálne boli orgánom slovenského národného hnutia, vyjadrovali najmä názory štúrovcov. Vydával ich v Bratislave aj s literárnou prílohou Orol tatranský od 1. 8. 1845 Ľ.Štúr. Vychádzali v štúrovskej spisovnej slovenčine dvakrát do týždňa. Na ich stránkach sa sformoval slovenský politický program najmä zásluhou Štúra (v článkoch Kde leží naša bieda, Naše nádeje k nastávajúcemu snemu), ktorý v duchu ľudskej dôstojnosti a národnej spravodlivosti požadoval spoločenské reformy. Zanikli pod nátlakom košutovskej moci 9. 6. 1848.
