Ľudovít Štúr
1815-1856
Narodil sa 29. 10. 1815 v Uhrovci pri Topoľčanoch v rodine chudobného učiteľa. Základné vzdelanie získal v rodisku. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Rábe a od jesene 1829 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Tu rok predtým bol založený študentský literárny krúžok Česko-slovanská spoločnosť, ktorého cieľom bola vlastenecká výchova v materinskom jazyku. Mladý Štúr bol jeho horlivým predstaviteľom a ako obdivovateľ Kollára a Šafárika vydal prvý básnický almanach krúžku. V apríli 1836 na Devínskom hrade zaviazal mládež slávnostným sľubom k vernosti národu a Slovanstvu.
V tom čase už bol podpredsedom slovenského krúžku a prednášal na lýceu dejiny slovanstva a ruskú literatúru ako zástupca profesora Palkoviča. Po dvojročnom štúdiu na univerzite v Halle (1840) pokračoval v písaní spisov, v ktorých poukazoval na zlú situáciu Slovákov (Starý i nový vek Slovákov, Bratislava 1841, Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov, Lipsko 1843). Na lýceu pôsobil do roku 1843, keď ho obvinili z panslavizmu a vlastizrady.
Ako politik a novinár chápal silu hospodárskeho vývinu, ktorý krajinu tlačil na cestu kapitalizmu, a v novinových článkoch sa usiloval, aby Slovensko v tomto rozvoji výrobných síl nezaostávalo. Trápilo ho, že odborníci v slovenských manufaktúrach boli zväčša cudzinci, že drobní výrobcovia zaostávajú vo výrobnosti za cudzinou. A že niet odborníkov-Slovákov v priemysle, poľnohospodárstve a obchode. Preto v novinách pranieroval škodlivú jednostrannosť slovenskej mládeže pri voľbe povolania. Korene slovenskej biedy videl vo feudálnej ústave. A proti nej bojoval v spolku Tatrín (1844) a najmä v Slovenských národných novinách s literárnou prílohou Orol tatranský. Ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen (1847-48) presadzoval zrušenie poddanstva, postavil sa na stranu revolúcie 1848. Viedenská vláda, ktorá sľubovala plnenie požiadaviek utlačovaných slovanských národov v Uhorsku, však svoje sľuby nesplnila, po porážke revolúcie predstaviteľov štúrovského hnutia prenasledovali a Štúr bol až po smrti pod policajným dozorom. Udalosti, ktoré predchádzali tomuto roku, zapísali Ľudovíta Štúra do dejín modernej slovenskej jazykovedy. Už v roku 1843 navštívil Štúr s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom básnika Hollého a po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka.
Dovtedy totiž katolíci písali bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala latinčina, nemčina a maďarčina. Bol to čin, ktorý vychádzal z potrieb národného hnutia a ktorý Štúr odôvodnil v spise Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (Bratislava 1846). V tom istom roku ho doplnil aj gramatikou Náuka reči slovenskej. A tak vypracoval pevné základy reči, ktorú chápal ako prostriedok na uskutočnenie „túžob, myšlienok a ideí“ národného hnutia.
Súčasne tak vytvoril základné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry ako osobitného národného prejavu, esteticky rovnoprávneho so slovesnými celkami iných národov. Už v Prednáškach o slovenskej poézií na začiatku štyridsiatich rokov stanovil základné princípy novej tvorby. Tie potom prepracoval v diele O národních písních a pověstech plemen slovanských (Praha 1853), ktoré vyniklo vo vtedajšej slovenskej folkloristike a estetike. V tom čase už žil pod policajným dozorom v Modre, staral sa o sedem sirôt po nebohom bratovi a pracoval na nových dielach. Od roku 1853 pripravoval dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo po jeho smrti v Rusku (Moskva 1867, Petrohrad 1909) a v Bratislave (1931). Zomrel 12.1.1856 v Modre na následky zranenia na poľovačke. Akoby sa naplnili slová, ktoré raz povedal J.M.Hurbanovi: „To je pekná smrť, keď hrdina padá v mladom veku, prv než svet môže vidieť jeho mdlobu.. .“ S ním vytvoril „buričské Hurbanovo vojsko“ z dobrovoľníkov, ktoré bolo prvým slovenským národným vojskom.
SAV udeľuje za zásluhy v spoločenských vedách plaketu Ľudovíta Štúra.
