Trópy a figúry (alegória a epifora)

TRÓPY A FIGÚRY

Alegória
Je pre ňu príznačná zámerná nedopovedanosť (z gréc. allégorein- hovoriť inak), po slovensky inotaj. Podobne ako ilúzia môže byť prostriedkom jazykovo- štylistickej a tematickej výstavby literárneho diela. Treba ju chápať ako spôsob nepriameho pomenovania takých obsahov, ktoré z určitých dôvodov nemajú alebo nemôžu byť vyjadrené priamo. Zvlášnosti alegórie sú v tom, že v nej paralelne existujú dva významy, doslovný a prenesený. Najpríznačnejšie je to pre bájku, v ktorej zvieratá v alegorizovanej podobe predstavujú určité ľudské vlastnosti. V tomto prípade, keď pomocou konkrétneho vyjadruje abstraktné, má mnoho spoločného so symbolom.

Alegória sa niekedy chápe aj ako istý typ rozvitej metafory. Takto možno vysvetliť alegorické významy v Bottovej básni Báj na Dunaji, v ktoraj „húska biela s červenými ústy“ je nepriame pomenovanie novej štúrovskej spisovnej slovenčiny a „junák orol mladý“ je Ľudovít Štúr. Romantici vôbec, a najmä Ján Botto, alegoricky predstavovali Slovensko ako zakliatu krajinu, ktorú má odkliať smelý šuhaj. V tomto sa prejavuje priama nadväznosť na alegóriu z ľudovej slovesnosti. Alegorické vyjadrovanie je zvlášť príznačné pre biblické texty (Teória literatúry, 102 s.)


Epifora
(gréc. dodatok) je so zreteľom na opakovanie slov a slovných skupín opakom anafory: opakovanie je na konci veršov alebo viet. Z hľadiska výrazovej funkčnosti je podobná anafore (zvýrazňovaním významovo dôležitých slov, pátosom výrazu, ako prostiedok eufonickej a rytmickej výstavby). Koncová pozícia epifory vo veršoch ustanovuje osobitný druh rýmu, tzv. epiforický alebo identický rým. Vyskytuje sa zriedkavejšie od anafory. Stretávame sa s ňou v poézii:

...nech kto jak chce o nich húta,
na každom je krv prischnutá,
môjho srdca krv prischnutá...!
Ivan Krasko: Kritikovi

Ale ju možno stetnúť aj v próze:
Na nižšom konci dediny mal Jano kamarátov... Boli bosí- ako on, otrhaní- ako on, zašpinený- ako on. Všetci chudobní ako kostolné myši.

Fraňo Kráľ: Jano
(Teória literatúry, 87-88 s.)
Alegória
(z gréc. allegorein- inakšie hovoriť, hovoriť obrazne): inotaj, druh metafory uplatnený v celom texte. Príbeh vyjadruje skutočný, úplne alebo čiastočne utajovaný dej, ktorý umeleckému dielu dáva abstraktný zmysel, čiže svojou podstatou tvorí druhý plán textu. Alegória je druh nepriameho pomenovania, prostredníctvom nej sa vyjadruje obsah, myšlienky a predstavy, ktoré sa z istých zväčša politických dôvodov nesmú priamo vysloviť. V deji sa personifikujú veci a zvieratá, prípadne predstavy alebo všeobecné pojmy: Spravodlivosť, Láska, Pýcha, Sila a pod. Tým sa alegória približuje k symbolu, nemožno ich však ľubovoľne zamieňať. Alegória je iba odraz reality a vyznačuje sa apriórnosťou a interpretačnou dotvorenosťou, kým symbol je interpretačne nevyčerpateľný a vyniká dynamickosťou, náznakovosťou, otvorenosťou.

Najjednoduchšou alegóriou je bájka, predovšetkým zvieracia, v ktorej zvieratá vystupujú ako v rozprávke. Takú podobu majú bájky La Fontaina a Krylova v svetovej a J. Záborského v slovenskej literatúre. Bájka nepriamo vyslovuje isté ponaučenie alebo všeobecnú múdrosť.

Alegórie vznikali v obdobiach útlaku, keď básnik nemohol daný spoločenský stav pomenovať pravým menom. V období Bachovho absolutizmu ju využíval J. Botto na vyjadrenie istých ideí a kritických postojov, napr. Slovensko u neho figuruje ako zakliata krajina, ktorú treba zbaviť kliatby a podľa jeho predstáv iba silný slovanský štát, t. j. Rusko, môže pomôsť slovenskému národu. Ruský národ sa personifikuje ako Velikán (Znamä) alebo Zlatá panna:

Napnite zraky, vy neviňatá,
ta, odtiaľ slnko vychodí:
odtiaľ prísť musí tá panna Zlatá
a s ňou deň slávy, slobody!
J. Botto: Povesť bez konca

Aj ďalšie básne tohto autora sú alegóriou, napr. Báj na Dunaji (v nej „húska biela s červenými ústy“ predstavuje mladú slovenčinu a „junák, orol mladý“ Ľ. Štúra), Sen Babylonov, Na brehu Rimavy, ale aj básnická skladba Smrť Jánošíkova majú alegorický ráz. Niekedy sa v texte rozlišuje čistá alegória s úplne utajeným obsahom od zmiešanej alegórie, kde sa nejako vysvetľuje alebo signalizuje zmysel preneseného významu.
(Poetický slovník, 96-97 s.)


Epifora
(z gréc. nanášanie): opakovacia štylistická figúra, opak anafory: V básni sa opakujú slová na konci veršov, čo sa využívalo hlavne v stredovekej lyrike na ozvláštnenie básní a niekedy sa budoval rým iba na tomto princípe. Keďže moderná poézia často využíva opakovacie figúry, výskyt epifory nie je zriedkavosťou ani v avangarde a v súčasnej poézii. Môže sa prostredníctvom nej vytvárať kontrast v básni:
Zore moje, zore, nesvitajte hore,
nesvitajte hore.
kým si ja položím moju partu hore,
moju partu hore.
Zore moje, zore, nesvitajte hore,
nesvitajte hore.
Vstalo dievča hore (ľudová pieseň)

Podobne ako anafora, aj epifora sa môže vyskytnúť v prozaických textoch. Na konci viet sa obyčajne opakuje slovo, na ktoré autor kladie zvýšený dôraz. Možno uviesť príklad z novšej prózy:

Takže: hotovo.
Kto to povedal: hotovo?
Ja som tu od toho, aby som povedal: hotovo!
Až ja poviem: hotovo, potom bude: hotovo.
Hotovo!!!
D. Dušek: Piesok

Táto časť tvorí záver jednej poviedky a v nej obsiahnuté výpovede sú paródiou na autoritatívny postoj učiteľa, vystupujúceho v predchádzajúcej kapitolke.
(Poetický slovník, 117 s.)

Moje definície:

Alegória
V deji vyjadruje utajený význam a zmysel, väčšinou niečo, čo nechceme, aby bolo vypovedané.

Epifora
Opakovanie slov na konsi veršov alebo viet, opak anafory. Vyskytuje sa zriedkavejšie ako anafora.


báseň: Žena so sladkým úsmevom

1. Vyzeráš síce nevinne,
2. ale si čarodejnicou.
3. Prestieraš siete svoje ulicou,
4. i kadekoľvek chodíš.

5. Z kútov úst svojich,
6. osídel oceľových,
7. vypúšťaš do bieleho snehu
8. zrnká ako granátové skvosty,
9. by zobali ich mužskí,
10. hladní čierni drozdi,
11. a potom bez výkriku
12. zamotali sa v tvojom lyku.
13. Niektorý z nás,
14. hľadiac na teba, pomyslí si:
15. Ona má úsmev Mony Lisy.

16. Mnohí nemáme srdcia mdlé
17. a myslíme si: Divné,
18. Evina táto dcéra
19. sedí tu pred nami,
20. akoby nevedela
21. o vábnej svojej hrivne.

22. Avšak ty o nej vieš
23. a predvádzaš ňou svoje čary.
24. Ach, keby sme my slúžili
25. strašnému božstvu Ísis,
26. teba by sme mu v obeť dali!


1., 2.- klame svojim výzorom
3.- metafora
5.- inverzia
6.- oceľ= sila, pevnosť, nedobytnosť
7.- biela farba= nevinnosť
8.- prirovnanie
10.- epiteton, drozd= vták, ktorý žije v kŕdli, na potravu sa vrhnú všetci spoločne
12.- epiteton, opantala si mužov
15.- prirovnáva ju k michelangelovej bohyni
16.- obalamutený jej krásou
18.- Eva= prvá žena, symbol ženskosti, krásy a plodnosti
19., 20., 21- predstava, že by mohla byť nevinná a úprimná
22., 23.- je však falošná a intrigánska
25. Ísis- boh falošnosti

- sklon k voľnému veršu