Účasť, Velebný pán Madunič – zasvätená knižka J. Hollému. Prekladal najmä grécku a antickú literatúru (Sofokles, Aristoteles, Ovídius), poľskej poézie (J. Slovwacki, J. Tuwin). Knižný výber z prekladate. tvorby – Preklady. Vojtech Mihálik – Krájanie – zo zb. Tŕpky – námetom mnohých básní je ľudské utrpenie, predovšetkým ženy – názvom prebratý od Tajovského. Krájanie – používanie zmyslových slovies – skučal, rozbíjali sa, kričali, zaškrípel, vyletel – zvukový vnem. Vynikajúco zobrazil trápenie ženy, ktorej odchádza muž. Vnára sa do citov opustenej ženy. „Tak predsa odišiel, zostala sama v byte.“ – stále dúfala, že ostane, ale zisťuje, že to bol definitívny odchod. „Tá druhá má boky, vie ponúknuť pohár smiechu,…“ – dáva do kontrastu dve ženy. Tá, ktorá mu ponúkla telo a tá, ktorá mu ponúkla srdce. „Odišiel, v kúpelni neutrel penu z mydla a zabudol zhasiť lampu.“ – snáď posledná nádej alebo vyjadruje jeho neporiadnosť. „Na oknách praská prievan, slepá samota naráža odo stien, tesno je súmraku.“ –zrakovo a sluchovo vníma, že je sama. „Schytila srdce do oboch rúk, položila ho na stôl,…“ – začína prehodnocovať celý ich vzťah. „Skučalo, skučalo srdce, pod nožom triasol sa jeho nárek a z jeho neznámych hlbín padali fádne roky,…“ – bol to muž, ktorý nevnášal do vzťahu oživenie, vzťah bol fádny, rovnaký, jediné, čo ostalo boli: „nádeje skrvavené, zadreté triesky,…“ „…tisíce vydrhnutých dlážok, tisícky hrncov a túžob a krokov,…“ – snažila sa vždy zanechať čistotu, poriadok, aby sa vždy spolu dobre cítili a chcela aj čistotu vzťahu. „A žena krájala, krájala srdce mechanicky a dôkladne a stále bolo čo krájať a stále padalo haraburdie, spomienky, vášne a sľuby, rozbíjali sa kričali.“ – vylučovala zlé veci zo vzťahu, osamotenosť vníma znovu sluchovo. „Napokon predsa len zaškripel nôť až na samom dne srdca, zaškripel, vyletel z ruky.“ – koniec spomienkam. „a žene sa prvý raz podlomili kolená, prvý raz vybúšil plač. Tam na dne ležal malý čierny kameň, nezraniteľný, zabudnutý kameň, láska.“ – vyplakala sa, aby si uľavila. Úplne na dne srdca našla lásku, ktorú nosila. Našla na dne nezraniteľný kameň – lásku a stále ho však ľúbi.
V. Mihálik – Hosť zo zb. Neumriem na slame. Musíme poznať lásku medzi Sládkovičom (Braxatorisom) a Márínou Píšlovou. Kurzíva je predelené písmo Maríne a stojate písmo – autor sám básnik alebo náhodilý návštevník antikvariátu (obchodu). Zákazník chce kúpiť knihu od Sládkoviča. Zákazník si ho vážil – pán Braxatoris. Marína nepochopí, že hľadá knihu, ona si myslí, že hľadá osobu.