Motív lásky k domovu, rodnému kraju a človeku v tvorbe slovenských povojnových
básnikov


Roky 1945 – 1948 v slovenskej literatúre v poézii, próze i dramatickej tvorbe – možno charakterizovať ako 1 z najdramatickejších a najzložitejších časových úsekov. Viaceré poprední spisovatelia sa dostali do väzenie, boli na úteku alebo žili zastrašení v ústraní. Prvé povojnové roky – vyšli básnické diela, ktoré vznikli počas vojny, lebo nemohli vyjsť, lebo boli výrazne protifašisticky a protivojnovo zamerané. (J. Jesenský – Na zlobu dňa II., Čierne dni (obe 1945), F. Kráľa – Z noci do úsvitu (1945), J. Smreka – Studňa – 1945, L. Novomeského – Pašovanou ceruzkou (1948). Takáto tvorba však už pre ďalší literárny vývoj neprinášala nové podnety.
Nadrealisti – Povojnovú poéziu doslova opanovali nadrealisti. (Reisel, Brezina, Žáryho, Bunčák, Lenko). Nadrealisti prestali experimentovať, uskutočňovať riskantné cesty za objavmi a vracali sa nostalgicky na rodný „prípecok“, aby tu maskovali tienisté stránky tých rokov (A. Morenčin). Básnický nadrealizmus sa na Slovensku stal literárnohistorickým javom ukončeným r. 1945. Moderná katolícka tvorba- 1945-1948, katolícka moderna, vlastnila 2 tlačové orgány Nová práca, Verbum. Po vojne sa uviedli týmito zbierkami básní: J. Haranta V najkrajšej domovine, Pavol Gašparovič Hlbina – Mŕtve more, Mračná a Podobenstvá, J. Motulko – V mimózach vietor, Janko Silan – Piesne so Ždiaru, Úbohá duša na zemi, Karol Strmeň – Testament, S. Veigl – Kvety v troskách, Volanie z diaľky, Láska a smrť a Gašpar Zvonický – Mýtnik pred Madonou. V tvorbe rozvíjali vlastný program, ktorý nemienili podrobiť rekonštrukcii – preto 4 emigrovali – R. Dilong, K. Strmeň, M. Šprinc, G. Zvonický, J. Silan vnútorná emigrácia, J. Haranta – odmlčanie. Valentín Beniak, Ján Smrek, E. B. Lukáč, 1. z nich odsúdený a uväznený, Smrek s Lukáčom sa museli „odmlčať“, pretože ani po r. 1948 nechceli zmeniť svoju duchovnú orientáciu. Odsúdenie, uväznenie a vyhostenie z literárneho umeleckého života postihlo aj Laca Novomeského. Metóda socialistického realizmu – literatúra sa má prudko priblížiť ku skutočnosti, lenže o tom , čo je skutočnosť, rozhodovali ideologické koncepcie a predstavy. Literatúra nestvárňovala skutočnosť taký, aká bola, ale „skutočnosť falošných ideologických predstáv, skutočnosť viac želanú a naplánovanú ak reálne jestvujúcu.“

Ján Kostra – pochádzal z Turčianskej Štiavničky. Po maturite odchádza študovať architektúru do Prahy. R.