Bolo hmlisté októbrové ráno. Ponáhľala som sa na zastávku. No, ponáhľala - doslova som bežala v domnienke, že meškám na autobus. Počula som zvuk pripomínajúci devastačné práce na stodole. Bol to iný dopravný spoj - našťastie :). Ten môj meškal asi desať minút. Nakoniec sa na zastávku s hrmotom prirútil autobus - no, neviem či to bol isto autobus  lebo nemal znaky žiadneho dopravného prostriedka, ale podľa polozobudeného výrazu uja v modrom, ktorý vykúkal cez ryhu stieračov v centimetrovom nánose špiny a podľa rozmerov telesa, ktoré mimochdom len tak- tak zabrzdilo, som usúdila, že to bol môj dopravný spoj.  

         Zaradila som sa do tej masy ľudí stojacej pred ním. Asi o desať minút som sa dostala ku vodičovi a povedala som: ,,Polovičný, prosím." Pám vodič sa na mňa pozrel cez hustú nakulmovanú sieť obočia a zaspatým, zafajčeným ale už od rána vržedným hlasom skrýkol: ,, Máš preukaz? " Keďže som nemala ešte pätnásť a ani preukaz podala som mu len provizórny. Pozrel sa na mňa vražedným pohľadom a povedal: ,, A toto ječo?!" Hlavou mi peletela myšlienka:,, No veď preukaz, nie?" Asi to pochopil lebo si zečel vyratúvať môj vek. Pomohla som mu, trošku. Urazene sa na mňa pozrel, ako keby som mu zjedla poslednú večeru a asi si myslel že či nevie rátať aj on sám. Keď sa ten päťminútový "priateľský" rozhovor skončil, sadla som ku milej staršej panej. Cetsa prebehla celkom v poriadku až na to, že spôsob topenie telo na telo v autobuse mi nie je veľmi sympatický.

Konečne sme dorazili. Vystupovala som ako posledná a keď som míňala pána vodiča povedala som:,, dovidenia" ale on sa ďalej tváril že nepočul a čakal na ďalších cestujúcich, ktorých by s radosťou obvinil z akejkoľvek chybičky. O desať minút sa "autobus" s rachotom pohol a ja som len dúfala, že po mňe niekto príde na aute.