Lensky ho však vyzve na súboj, pretože je s Oľgou zasnúbený a majú sa brať. Onegin ho v tomto súboji zabije. Otrasený touto tragédiou putuje po Rusku, ale nenachádza kľud. Po návrate do Petrohradu stretáva Tatianu ako manželku kniežaťa. Tatiana je iná- neprístupná, chladná a ľahostajná. Eugen jej napíše list, v ktorom jej vyzná lásku, stretne sa s ňou, ale ona ho odmietne. Nešťastná láska Tatiany sa mení na nešťastnú lásku Eugena. Onegin tak stráca poslednú nádej, že nájde zmysel života. Autor vytvoril nový typ romantického hrdinu- typ zbytočného človeka, ktorý má všetky predpoklady byť šťastný a úspešný- je predstaviteľom šľachty, je bohatý, vzdelaný a príjemný spoločník, nevie však svoje schopnosti využiť, nenachádza nič, čo by ho zaujalo, a preto sa nudí, stráca zmysel života. Puškin napísal aj iné diela, napr.: Boris Godunov, Piková dáma, Medený jazdec, Poltava, Cigáni, Na Sibír alebo Kapitánova dcéra. Ďalším predstaviteľom je Michail Jurievič Lermontov. V básnickej poéme Démon vyslovuje základnú myšlienku celej svojej tvorby a svoje životnú filozofiu: zlo v celom svete sa rodí z bezmocnosti dobra, tento pomer spôsobuje tragický osud romantických hrdinov, ktorí sa snažia zmeniť svet. Démon symbolizujúci zlo, zavrhnutý Bohom pre vzburu, odsúdený k večnej samote bez lásky, zatúži po šťastí. Svoje prekliate srdce chce zlomiť láskou k pozemskej žene, princeznej Tamare. Spôsobí, že ona sama sa do neho zaľúbi, svojou láskou však Tamaru zabije a tak znova prehráva svoj odveký boj s Bohom. Démon nie je symbolom večného zla, nie je to satan, skôr hrdý duch, ktorý je nespokojný a nezrovnalosťami života, a preto zasieva zlo. Tragédia lásky spočíva v tom, že nie je možné prekročiť hranicu medzi čistou, ideálnou láskou a medzi zmyslami, ktoré sú jej hrobom. Napísal aj román Hrdina našej doby. Hlavný hrdina Pečorin cestuje po svete, cíti sa byť povznesený nad ostatnými. Keďže nenachádza zmysel života, stáva sa ,,puškinovským zbytočným človekom.“
Vo francúzskej literatúre presadzuje romantizmus básnik, prozaik a dramatik Victor Hugo. Vďaka svojej dráme Cromwell, ktorej predhovor sa stal manifestom romantickej školy, sa Hugo stal hlavou tejto školy. Jeho hra Hernani znamenala koniec klasicizmu a nástup romantizmu. Napísal filozofickú básnickú skladbu Legenda vekov, ktorá zachytáva smerovanie ľudstva z temnôt k svetlu a ideálom. Zamýšľa sa nad prekážkami na tejto ceste, vidí ich napríklad v šľachte a feudalizme.