MO - Romantická revolta

ROMANTICKÁ REVOLTA PROTI NECITLIVEJ SPOLOČNOSTI VO SVETOVEJ ROMANTICKEJ LITERATÚRE

Romantizmus vznikol vo Francúzsku roku 1789, keď ľudia bojovali za dôstojnejší život vo Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcii. Tento boj sa niesol v znamení troch hesiel: Liberté, Egalité, Fraternité – Sloboda, Rovnosť, Bratstvo. Ich uskutočnenie prinieslo pád feudalizmu a nástup kapitalizmu, ktorý bol založený na moci peňazí a ovládol celú spoločnosť. Človek, ktorý sa narodil do takejto spoločnosti, začal pociťovať odcudzenosť k svetu, ocital sa bez istôt, v situáciách, ktoré boli rozumovo nepochopiteľné a neriešiteľné. Človek sa nemôže spoliehať na rozum, len na city, preto sa ustupuje od racionalizmu a prechádza sa k novej filozofii – idealizmu. Tento smer vyzdvihuje význam ducha a myšlienky, ktoré sú v živote človeka prvotné, druhotné sa samotné bytie a hmota. Jeho zakladateľom je nemecký filozof Hegel. Zároveň vzniká aj iracionalizmus ako opak racionalizmu, ktorý vyzdvihuje význam viery a inštinktu, popiera rozumové, logické a vedecké poznanie. Romantická literatúra odráža postavenie obyčajného človeka, jeho neistoty, obavy, túžbu po lepšom živote, ale zároveň aj nemožnosť naplnenia tejto túžby. Nenapodobňuje klasické antické vzory, krásu hľadá úplne niekde inde. Ideálom prestáva byť pravidelnosť a upnuté pravidlá, nahradzuje ich originalita a prirodzenosť. Literatúra ruší stavovské rozdiely medzi ľuďmi. Romantizmu predchádzalo krátke obdobie- preromantizmus. Majú mnohé spoločné črty, ale základný rozdiel je v hrdinovi; preromantický hrdina je pasívny, romantický je aktívny. Romantický hrdina je charakteristický konfliktom, žije v rozpore so súčasnou spoločnosťou, svoju nespokojnosť vyjadruje vzburou, revoltou. Cíti sa výnimočný, svoje zámery nemôže uskutočniť kvôli rozporu s okolím. Je to výnimočná osobnosť, silný individualista, ktorý žije v izolácii osamotený, nepochopený a nešťastný. Jeho život je sprevádzaný láskou, či už láskou k žene alebo vysnenému ideálu, vždy je to však láska nešťastná. Romantický hrdina je najčastejšie autoštylizáciou básnika, ktorý do svojej literárnej postavy vkladá niekedy aj prvky titanizmu- hrdina koná ako titan, podujíma sa na nadľudské úlohy.
Základným znakom romantizmu je historizmus – ťažisko literatúry je v histórii, človek je nespokojný so súčasnosťou, preto spisovatelia hľadajú inšpiráciu v minulosti, ktorá sa im stala vzorom. Ďalším znakom je nový typ romantického hrdinu, individualizmus, titanizmus a autorov subjektivizmus.

Dôležitú úlohu zohráva aj fantázia autora, ktorá slúži ako protest proti skutočnosti. Narúšajú sa hranice medzi literárnymi druhmi a žánrami- je možný ich synkretizmus. Autori používajú ľudovú reč, vychádzajú z ľudovej slovesnosti. Typickým znakom romantizmu je harmónia kontrastov, základný kontrast je rozpor medzi snom a skutočnosťou; uplatňujú sa však aj iné, napr.: krása a ohyzdnosť alebo zločinnosť a mravné hodnoty. Rozvíja sa predovšetkým lyrika, ktorá umožňuje vyjadrenie citov a myšlienok autora. Vzniká nový typ verša, tzv. sylabický (slabičný), ktorý je prevzatý z ľudových piesní a má rovnaký počet slabík v každom verši. Preromantizmus sa opieral o sentimentalizmus – filozofický a literárny smer, ktorý vyzdvihuje city a citové zážitky. Spisovatelia nemeckej preromantickej literatúry boli združení v hnutí Sturm und Drang, ktoré bolo zamerané proti neslobode a útlaku, proti nadvláde rozumu nad citom, láskou a vášňou. Prívrženci tohto hnutia odmietali klasicistické postupy; filozofom tohto hnutia bol Johann Gottried Herder, ktorý vyzdvihoval význam ľudovej slovesnosti. Typickým predstaviteľom je Johann Wolfgang Goethe, ktorý sa narodil vo Frankfurte v bohatej rodine. Študoval právo a bol aj aktívnym politikom. Jeho tvorba je veľmi rozsiahla s rôznorodá, písal poéziu, prózu i drámu. Bol ovplyvnený Herderovou filozofiou- inšpiráciu hľadal v ľudovej slovesnosti. Do literatúry vstúpil ódou Prométeus, v ktorej vyjadruje kritizoval spoločnosť. Napísal aj baladu Kráľ tmy, báseň Ružička na stráni alebo To božské. Ideou tejto básne je autorovo prianie si, aby človek bol dobrý, šľachetný a nápomocný, lebo len to ho odlíši od všetkých ostatných tvorov- on rozlišuje, volí a súdi – to je to božské. Z epiky je najznámejší román písaný formou listov Utrpenie mladého Werthera. Sú tu výrazné autobiografické črty, autor ho písal ,,krvou vlastného srdca“, pretože ho písal v dobe, keď bol zaľúbený do ženy svojho priateľa- Charlotty Buffovej. Celým dielom preniká kritika spoločnosti vyjadrená mladým Wertherom. Chce byť slobodným človekom, ale spoločnosť mu to nedovoľuje- tvrdí, že tento svet je nespravodlivý a nakoniec spácha samovraždu, pretože len tak sa dokáže oslobodiť a zároveň vyjadriť protest proti spoločnosti. Je to typický preromantický hrdina, ktorý nedokáže čeliť svojim problémom, podlieha im a východisko vidí v samovražde. Autor v tomto hrdinovi zobrazil problémy svojej doby. Najznámejším dramatickým dielom je veršovaná dráma inšpirovaná antickým ideálom slobody Faust.

Autor sa inšpiroval legendou o nemeckom alchymistovi Faustovi, ktorý chce spoznať šťastie- upíše svoju dušu diablovi Mefistofelovi, ktorý mu na oplátku sľúbi, že mu navráti mladosť a ukáže radosť. Faust sa zaľúbi do Margaréty a myslí si, že zmyslom života je láska. Ona však zomiera a zisťuje, že láska je pominuteľná. Mefistofeles mu uspokojuje všetky túžby a priania, ale Faust stále nenachádza to, po čom túži jeho srdce, preto sa vracia späť k svojmu panovníkovi, ktorý mu daruje zem, na ktorej Faust buduje raj. Vyjadruje túžbu po slobode: ,,žiť v zemi voľnej s voľným národom.“ Faust postupne prežíva vysnívané šťastie, ktoré vyjadruje myšlienkou: ,,Si taká krásna, stojže, stoj!“ Keď to počuje Mefistofeles prichádza si po Faustovu dušu. Zachráni ho však vyššia moc, ktorá zošle anjelov. Tí ho vezú do neba, pretože Faust našiel šťastie v tvorivej, zmysluplnej práci a nie v uspokojovaní svojich potrieb: ,,Zaslúži len ten slobodu si s žitím, kto denne o ňu bojuje.“ Dielo je vyjadrením odvekých túžob človeka o hľadaní zmyslu života. V pohľade na človeku je Goethe už realistický, napriek tomu, že v diele prevláda fantastickosť, mýtickosť a symbolickosť. Ďalším predstaviteľom nemeckej preromantickej literatúry je Friedrich Schiller. Je považovaný za vynikajúceho básnika, písal lyrické básne, balady a ódy. Napísal ódu Na radosť, ktorá je vyjadrením humanistických nádejí 19.storočia: ,,celé ľudstvo pobratá sa; v priateľstve žiť s priateľom.“ Túto ódu spieva zbor v IX. symfónii Beethovena. Schiller je známy ako autor divadelných hier, ktorých základným motívom je túžba po slobode; autor v nich odsudzuje tyraniu. Napísal drámu Panna Orleánska, Mária Stuartová, Úklady a láska, Viliam Tell alebo zakázanú hru Zbojníci. Pri písaní tejto hry mu bola vzorom rozprávka o dvoch bratoch, ktorí sa hádali o peniaze. Autor chcel poukázať na rozdiely medzi šľachtou, ktorú predstavuje Franz, a meštiactvom, ktoré predstavuje Karl. Franz zosmiešni Karla pred otcom, a tak Karl prichádza o dedičstvo, dôveru aj snúbenicu. Ten sa potom vzbúri proti nim aj proti celej spoločnosti a odchádza ku zbojníkom, ktorí bojujú proti šľachte a cirkvi. Karl pochopí, že existujú dvaja bohovia- boh cirkvi = boh bohatých a boh chudobných = boh lásky a porozumenia. Hra Viliam Tell čerpá zo švajčiarskych dejín zo 14. storočia, kedy panovali Habsburgovci. Je o národnom hrdinovi Viliamovi Tellovi, ktorý miluje slobodu, a preto sa odmieta pokloniť klobúku na palici, ktorý tu ako symbol nadvlády Nemcov nad Švajčiarmi vystavil miestodržiteľ Gessler. Prinúti Tella zostreliť jablko z hlavy svojho syna, aby nešiel do väzenia.

Príkaz splní, pretože je výborný strelec, ale namiesto slobody ho uvrhnú do väzenia. Tell z neho ujde, zabije Gesslera a jeho výstrel sa stane výzvou na národné povstanie; ľud vyhnal tyranov a vydobyl si slobodu. Hra mala burcovať nemecký národ do boja proti Napoleonovi, za občianske slobody a za práva utláčaných a biednych. Typickým nemeckým romantickým básnikom je Heinrich Heine. Preslávil sa zbierkou lyrických básní Kniha piesní- básne sú inšpirované ľudovou poéziou, boli zhudobnené a znárodneli. Napísal aj báseň Sliezski tkáči alebo dielo Zimná rozprávka- v obidvoch vyjadruje kritiku spoločnosti. V anglickej literatúre rozvíjal romantizmus črtu búrliváctva, individualizmu, ktorý prerastá až do titanizmu a boja za národnú slobodu. Predstaviteľom je lord George Gordon Byron, ktorý sa po celý život usiloval o zmenu vo vzťahu človeka k človeku, o to, aby sa každý mohol slobodne rozvíjať. Bol hlásateľom nového romantizmu. Hoci anglickú spoločnosť odsudzoval, svoju vlasť vrelo miloval. Vo svojich básnických dielach pripisoval ľudu významnú úlohu v spoločenskom vývine. Takýmto dielom je Childe- Haroldova púť. V tomto autobiografickom básnickom denníku autor líči svoje dojmy z krásneho Portugalska, vojnou spustošeného Španielska, divokej prírody, udatného albánskeho národa a nakoniec z Grécka a Parnasu. Básnik hlboko prežíval účasť na osudoch porobeného Grécka. Svedectvom básnikovho úporného zápasu o vlastný svetonázor sú tragédie Manfred a Kain, v ktorých tkvie jeho pesimizmus, ale i titanstvo. Manfred a Kain symbolizujú človeka, ktorého príroda odsúdila k hriechu a smrti a ktorý sa práve preto búri proti každej slabosti a strachu. Nebojí sa zatratenia, keďže počíta zo zánikom, a preto chce žiť celkom slobodne. Napísal aj ďalšie diela, napr.: básnickú skladbu Don Juan, ktorá je ostrým výsmechom anglickej spoločnosti alebo Chillonský väzeň, ktorého základnou ideou je idea slobody.
Ďalším básnikom je Percy Bysshe Shelley. S Byronom ho spájal odpor voči spoločenským predsudkom, pokrytectvu, náboženskej tyranii a sociálnej nespravodlivosti. Veril v moc lásky, ktorá môže človeka zmeniť. Napísal veršovanú drámu Odpútaný Prométeus- hrdinom je titan, predstavujúci ľudskosť; je pripútaný ku skale, ale nepoddáva sa. Nebojí sa výhražiek boha Jupitera. Keď ho oslobodí Herkules, nastáva vláda lásky a porozumenia. Hra vyznieva ako proroctvo o páde tyranov.

Romantizmus v ruskej literatúre sa rozvíjal v cárskom nevoľníckom Rusku, ktoré neumožňovalo žiť ľuďom slobodne.
Predstaviteľom je Alexander Sergejevič Puškin, ktorý, aj keď pochádzal zo šľachtickej rodiny, sympatizoval s odporcami cára. Jeho tvorba je rozsiahla, napísal okolo 800 básní, v ktorých sa vyjadruje k rôznym témam ako je láska, príroda, priateľstvo alebo sloboda; vyjadruje svoje osobné pocity. Takýmto dielom je aj báseň Dedina. Autor v nej vyjadruje radosť z toho, že sa nachádza na dedine. Je založená na kontraste života na dedine :,,útulok pokoja; tu oslobodiac sa z okov zhonu s dušou už slobodnou.“ Sú tu idylické obrazy prostredia, svedectvá dostatku a práce. Táto báseň je však aj kritickým obrazom ruskej spoločnosti, z ktorej autor uteká :,,rád vymenil som ten dvor nerestí, chorú tôňu, nezávidieť už viac, nie, lotrom či hlupákom jagavú špinu peny.“
,,jagavá špina peny“- metafora; nie je všetko zlato, čo sa blyští. Autor ňou chcel vyjadriť, že aj keď sa ruská spoločnosť zdá dokonalá, v jej vnútri je morálna špina. Napísal aj báseň Exegi monumentum; autor v nej predpovedá svoju slávu a nesmrteľnosť, je sebavedomý, pretože:,, dobré city som prebúdzal lýrou v stých.“ ,,Dlho budem ľudskému milý rodu; chýr o mne preletí celú Rus.“
Jeho najznámejším dielom je veršovaný román Eugen Onegin, ktorý podáva široký obraz ruskej spoločnosti na začiatku 19. storočia. Autor používa 14-vešovú strofu, tzv. oneginovskú. Hlavný hrdina je príslušník najvyššej vrstvy, pôžitkár Eugen. Eugen je veľmi vzdelaný človek, dokonale ovláda francúzštinu, tanec a spoločenské spôsoby. Jeho deň spočíva v tom, že ráno dlho spí, potom si vyberá z množstva pozvánok a večer sa ide niekam zabaviť. Po čase ho však takýto život omrzí, nudí sa, a preto odchádza na vidiek k ujcovi. Po jeho smrti zdedí majetok a pozemky, teší sa, že nachádza šťastie, po dvoch dňoch sa však znova začína nudiť. Na dedine sa stretne s neúspešným básnikom Lenskym, ktorý ho zoznámi s rodinou Larinovcov. Tí majú dve dcéry- Oľgu a Tatianu. Eugen sa zamiluje do Oľgy, ktorá je krásna, milá, spoločenská a veselá. Jej pravým opakom je Tatiana, ktorá je tichá, smutná, plachá, zádumčivá a nespoločenská. Zaľúbi sa však do Onegina. Veľmi sa touto láskou trápi a rozhodne sa mu napísať list, v ktorom mu vyzná lásku. Jej city sú úprimné, naozajstné a nefalšované. Uvedomuje si však, že prekračuje hranice, pretože v tej dobe nebolo možné, aby žena písala mužovi list. Po prečítaní Eugen Tatianu odmietne a obhajuje sa slovami:,, Mne cudzia je však prostá radosť, šťastie, ja nezrodil sa preň. Láska, tá rozplynie sa v dym, zvyknem si a hneď odľúbim.“ Tatiana je veľmi nešťastná a chradne. Eugen hľadá nejaké rozptýlenie- začne dvoriť Oľge.

Lensky ho však vyzve na súboj, pretože je s Oľgou zasnúbený a majú sa brať. Onegin ho v tomto súboji zabije. Otrasený touto tragédiou putuje po Rusku, ale nenachádza kľud. Po návrate do Petrohradu stretáva Tatianu ako manželku kniežaťa. Tatiana je iná- neprístupná, chladná a ľahostajná. Eugen jej napíše list, v ktorom jej vyzná lásku, stretne sa s ňou, ale ona ho odmietne. Nešťastná láska Tatiany sa mení na nešťastnú lásku Eugena. Onegin tak stráca poslednú nádej, že nájde zmysel života. Autor vytvoril nový typ romantického hrdinu- typ zbytočného človeka, ktorý má všetky predpoklady byť šťastný a úspešný- je predstaviteľom šľachty, je bohatý, vzdelaný a príjemný spoločník, nevie však svoje schopnosti využiť, nenachádza nič, čo by ho zaujalo, a preto sa nudí, stráca zmysel života. Puškin napísal aj iné diela, napr.: Boris Godunov, Piková dáma, Medený jazdec, Poltava, Cigáni, Na Sibír alebo Kapitánova dcéra. Ďalším predstaviteľom je Michail Jurievič Lermontov. V básnickej poéme Démon vyslovuje základnú myšlienku celej svojej tvorby a svoje životnú filozofiu: zlo v celom svete sa rodí z bezmocnosti dobra, tento pomer spôsobuje tragický osud romantických hrdinov, ktorí sa snažia zmeniť svet. Démon symbolizujúci zlo, zavrhnutý Bohom pre vzburu, odsúdený k večnej samote bez lásky, zatúži po šťastí. Svoje prekliate srdce chce zlomiť láskou k pozemskej žene, princeznej Tamare. Spôsobí, že ona sama sa do neho zaľúbi, svojou láskou však Tamaru zabije a tak znova prehráva svoj odveký boj s Bohom. Démon nie je symbolom večného zla, nie je to satan, skôr hrdý duch, ktorý je nespokojný a nezrovnalosťami života, a preto zasieva zlo. Tragédia lásky spočíva v tom, že nie je možné prekročiť hranicu medzi čistou, ideálnou láskou a medzi zmyslami, ktoré sú jej hrobom. Napísal aj román Hrdina našej doby. Hlavný hrdina Pečorin cestuje po svete, cíti sa byť povznesený nad ostatnými. Keďže nenachádza zmysel života, stáva sa ,,puškinovským zbytočným človekom.“
Vo francúzskej literatúre presadzuje romantizmus básnik, prozaik a dramatik Victor Hugo. Vďaka svojej dráme Cromwell, ktorej predhovor sa stal manifestom romantickej školy, sa Hugo stal hlavou tejto školy. Jeho hra Hernani znamenala koniec klasicizmu a nástup romantizmu. Napísal filozofickú básnickú skladbu Legenda vekov, ktorá zachytáva smerovanie ľudstva z temnôt k svetlu a ideálom. Zamýšľa sa nad prekážkami na tejto ceste, vidí ich napríklad v šľachte a feudalizme.

Známy je aj román Bedári, v ktorom si autor všíma tri problémy storočia: chradnutie dieťaťa v tme, poníženie človeka v proletariáte a úpadok hladujúcej ženy.
Najznámejším dielom sa stal historický a zároveň spoločenský román Chrám Matky Božej v Paríži. Vyznačuje sa množstvom dejových línií a opisov. Podáva komplexný obraz všetkých spoločenských vrstiev 15. storočia. Je to obraz biedneho ľudu a jeho hrdinstva a zároveň obraz aristokracie a jej zákernosti. Hlavnou myšlienkou tohto diela je túžba po živote podľa vlastných predstáv, keďže to ľuďom nie je dovolené, búria sa. Román zobrazuje zápas jednotlivca s predsudkami a náboženskými dogmami. Hlavnými postavami sú Esmeralda, Quasimodo, Frollo, Phoebus a Gringoire. Esmeralda je z najnižšej spoločenskej vrstvy- je cigánka. Je krásna, milá, nie je kontrastnou postavou, ale slúži ako kontrast k Frollovi a Phoebovi. Je zaľúbená do Phoeba, kapitána lukostrelcov, no jej láska sa nemôže naplniť- nemôže žiť podľa svojich predstáv. Stelesňuje dobrotu, pretože sa nebála podať vodu Quasimodovi, ktorého bičovali na pranieri a ktorý ju v noci prenasledoval: ,,Mlčky pristúpila k odsúdencovi, ktorý sa márne zvíjal, aby jej unikol, odviazala od pása čutoru a priložila ju k úbožiakovým vyprahnutým ústam.“
Quasimodo je kontrastná postava:,, Skôr celá jeho osoba je úškľabkom, obrovská hlava, na ktorej sa ježili ryšavé vlasy, medzi plecami obrovský hrb, stehná a nohy čudne pokrútené, maličké ľavé oko prekryté ryšavou obrvou.“ Aj keď bol ohyzdný, jeho srdce bolo dobré a vedelo odplácať dobrotu iných k nemu. Ľudia ho však ponižovali a zosmiešňovali:,, Tá hnusná opica, je to čert!“ Miloval Esmeraldu, záležalo mu na jej šťastí, nežiadal od nej lásku- bol nesebecký a zachránil ju. Nemohol žiť podľa svojich predstáv, pretože ním spoločnosť opovrhovala. Frollo, arcidiakon, sa ho ujal a vychovával ho a za to mu bol Quasimodo nesmierne vďačný:,, A predsa bol jeden ľudský tvor, ktorého Quasimodo vylučoval zo svojej nenávisti: bol to Claude Frollo. Keď naňho deti pokrikovali, často našiel útočište pri Claudových nohách.“
Arcidiakon Frollo je predstaviteľom aristokracie, je sebecký, skúpy, je ovládaný hriešnou túžbou po Esmeralde, ktorá sa mení na posadnutosť a neskôr na nenávisť, kvôli ktorej Esmeraldu vyhlási za čarodejnicu. Je kňazom, ale je nositeľom zlých vlastností- v tom spočíva kontrast. Quasimodo ho nakoniec zabije, keď zisťuje, že on je príčinou Esmeraldinho nešťastia- zhodí ho z chrámu. Ďalšou kontrastnou postavou je Phoebus, ktorý predstavuje šľachtu. Navonok je pekný, ale jeho srdce je škaredé- nie je schopný úprimného citu, Esmeraldu, ktorá ho miluje, len využije. Jeho život sprevádza pokrytectvo, predsudky, sebeckosť, povrchnosť a povýšenectvo.

Osud Esmeraldy mu je ľahostajný. Ožení sa so svojou sesternicou, kvôli tomu, že to od neho očakáva spoločnosť- je potrestaný a odsúdený na život bez lásky. Inteligenciu predstavuje Gringoire, neúspešný básnik, ktorý žije v najnižšej spoločenskej vrstve. Aby ho neobesili, tak si ho Esmeralda na štyri roky vezme. Nenalieha na ňu, vie, že ho nemiluje. Chcel ju zachrániť, ale spojil sa s nesprávnym človekom- Frollom. Ten vydá Esmeraldu na smrť a obesia ju. ,,Jedna z kostier bola kostra ženy. Druhá kostra, ktorá prvú pevne objímala, bola kostra muža, ktorý sem prišiel umrieť. Keď ho chceli odtrhnúť od kostry, ktorú objímal, rozpadol sa na prach.“
Romantizmus v poľskej literatúre rozvíjal Adam Mickiewitz. Bol vodcom boja za národnú slobodu, bol vyhnaný do Ruska, kde aj tvoril. Napísal národný epos Pán Tadeáš, ktorý je situovaný do doby Napoleonovho ťaženia do Poľska. Ústredným dejom je príbeh lásky príslušníkov dvoch nepriateľských rodov, ktorý skončí šťastným zmierením. Ďalším jeho eposom je historický epos Konrad Wallenrod, ktorého základnou ideou je zodpovednosť, ktorú preberá silný jednotlivec, za osudy vlasti. Mal veľký vplyv na štúrovcov, zaujala ich Óda na mladosť; je to báseň, v ktorej autor vyjadruje túžbu po slobode, lepšom živote a rajskom svete, túto túžbu spája s mladými ľuďmi. Romantizmus v maďarskej literatúre rozvíjal Sándor Petöfi; jeho matka bola Slovenka. Je typickým romantickým autorom- zomrel v boji za slobodu; je autorom revolučných básní, napr.: Obeste kráľov; písal však aj lyrické básne o ženách a láske. Napísal veršovanú rozprávku Víťaz Janko alebo epickú skladbu Apoštol, ktorá je plná dramatického napätia, autor vyjadruje nenávisť k tyranii a predvída premeny spoločnosti.
Napísal báseň Z jednej myšlienky hrôzu mám; autor v nej vyjadruje hrôzu z toho, že by mal znudene čakať na smrť ,,v duchnách“, nechce zomrieť neslobodne:,, pomaly uvädať jak kvietok ľúby; Bože, nie takú daj mi smrť!“ Chce zomrieť v boji za slobodu:,, nech strom som, cez ktorý blesk šľahne rázne.“.