Prejav bláznovstva v diele Fjodora Michajloviča Dostojevského
Pre svoju esej som si vybrala z Dostojevského hrdinov „idiota“ z rovnomenného románu Idiot. Myslím si, že aj napriek jeho nižšej obľúbenosti medzi čitateľmi v porovnaní s ostatnými literárnymi postavami sa na ňom vynikajúco dá vykresliť osamelosť a dezorientácia jedinca v spoločnosti.
Na začiatku knihy sa dozvedáme od samotného „idiota“, teda kniežaťa Leva Nikolajeviča Myškina, že prichádza zo Švajčiarska, kde sa liečil zo svojej psychickej choroby. Bol značne izolovaný od reality. Pohyboval sa len v spoločnosti lekárov a obyvateľov blízkej dediny. Spomedzi nich si obľúbil hlavne deti, a to je podľa mňa v celom príbehu rozhodujúce.
Deti mali na neho mimoriadny vplyv, ako sám hovorí – „ ...nejsem opravdu rád ve společnosti dospělých, lidí, velkých – to jsem už dávno zpozoroval, nejsem s nimi rád, poněvadž to s nimi neumím. Ať se mnou hovoří, jak chtí, ať jsou ke mně sebehodnější, přece jen bývá mi s nimi z jakéhosi duvodu ťěžko a jsem strašně rád, když mohu co nejdřív odejít ke kamarádum a mými kamarády bývali vždy děti, ne však proto, že jsem byl sám dítě, ale prostě proto, že mne to k dětem táhlo. [...]. Zastavoval jsem se a smál štěstím, hledě [...] na klučíky a holčičky běhající spolu, [...], a tu jsem zapomínal na všechen svuj stesk. Pak po celá ta tři léta jsem nemohl ani pochopit, jak a proč lidé teskní? Děti vyplňovaly celý muj život.“ [1]
Tu vyjadruje svoj vzťah k malým, ale aj k dospelým. Toto nepochopenie sveta veľkých sa s ním ťahá počas celého románu a ovplyvňuje jeho konanie, ktoré sa značne podobá konaniu nedospelého človeka. Jeho činy sú unáhlené, neuvážené, často nerozumné, ale veľmi citlivé a úprimné.
Častokrát sú výstupy kniežaťa mimoriadne teatrálne, čo jeho okoliu pripadá groteskné a vyslúži mu to aj jeho prezývku „idiot“. Ľudia okolo neho považujú jeho správanie sa za značne nenormálne. Niektorí sa smejú, iní dokonca hľadajú v jeho rečiach intrigy, výsmech alebo akýsi podtón. Toto je hlavný dôkaz nesúladu medzi „idiotom“ a okolím, keďže po autorovej dôkladnej analýze vnútra tohto hrdinu je jasné, že jeho konanie je absolútne úprimné a priateľské. Jeho okolie však nie je schopné niečo také prijať ako fakt. Osobne si myslím, že tu možno výborne sledovať vlastnosť väčšiny ľudí, ktorí súdia druhých podľa vlastného konania. Keďže postavy z románu Idiot sami žijú v pletkách, ohováraní a kalkuláciách, naivnosť Myškinových činov jednoducho nemôžu pochopiť. Na obranu týchto osôb však treba podotknúť, že knieža Myškin im skutočne svojim neuváženým konaním a rozprávaním častokrát veľmi skomplikoval osud, hoci nechtiac. Ako príklad uvediem situáciu, kedy knieža spomenie pred rodinou generála Jepančina fotku ženy, ktorú videl u neho v kancelárii, čím odhalí, že sa generál pokúša postaviť túto krásnu ženu do pozície svojej milenky.
Jednou z čŕt nevyzretej osobnosti a zárodkov bláznovstva je spôsob komunikácie „idiota“. Pri rozprávaní preskakuje z motívu na motív a vie sa mimoriadne, až nezdravo nadchnúť nad maličkosťami, ktoré iným pripadajú bežné. Toto vzbudzuje u okolia isté obavy, keďže pri rozprávaní pôsobí knieža veľmi horlivo, ako človek, ktorý chce povedať viac vecí naraz. Vediac o jeho psychickej labilnosti, jeho poslucháči skôr sledujú formu prejavu kniežaťa, ako obsah hovoreného. V skutočnosti je to tiež len prejav úprimného záujmu Myškina na dianí okolo seba. Mimoriadne sa to dá vybadať v prípade, kedy knieža hovorí o odsúdencovi na smrť, ktorého na poslednú chvíľu omilostia. Opisuje svoj postoj k takej udalosti a to, ako by sa on cítil v koži trestaného.
Treba podotknúť, že v tomto prípade Dostojevskij siahol po svojom vlastnom zážitku a opisuje tak prostredníctvom kniežaťa svoje dojmy z prežitej traumatickej situácie. „ ..., žil v nepochybném přesvědčení, že za několik minut náhle zemře. [...]. Vzpomínal si na vše neobyčejně jasně a říkal, že nikdy na nic z těch minut nezapomene.[...]. Nezbývalo více než pět minut života. [...]; zdálo se mu, že za těch pět minut přežije tolik let života, že teď jěště ani myslet nepotřebuje na poslední okamžik, [...]. Chtěl si představit, [...], jakže to vlastně je; teď existuje a žije, ale za tři minuty bude už něčím, [...] – a kým vlastně? Kde vlastně? Myslel, že to všechno rozřeší! [...]. Neznalost a odpor k tomu novému, co bude a okamžitě nastane, byl strašný;...“ [2]
