Obzvlášť zaujímavý mi pripadá absolútny altruizmus kniežaťa. V románe vykoná veľa skutkov, bez ohľadu na svoj vlastný osud a na dopad na jeho existenciu. Táto vlastnosť sa mimoriadne odzrkadlí na záver knihy, kde sa Myškin vzdáva milovanej ženy a chce si vziať si inú len preto, aby ju zachránil pred jej nešťastným osudom, čo sa mu aj tak nepodarí. Ako sa sám o tejto udalosti vyjadril – „Šťěstí? Ó ne! Jednoduše se jen žením; ona chce; a co na tom, že se žením; já...No, to je přec docela jedno! Ona by docela jistě umřela.“ [3]

Táto nezdarená svadba nakoniec definitívne navráti dušu „idiota“ bláznovstvu. Na konci je knieža skutočne pomätený, nezvládnuc tak život v skutočnej realite, plnej nepochopenia, lží a otrasov.

Napriek všetkému, čo som opísala by som na záver chcela pozitívne ohodnotiť prístup niektorých postáv knihy k hlavnému hrdinovi, ktoré po určitom čase pobadali pozitívne stránky povahy „idiota“, teda sklon ku filozofii, mimoriadne vyvinutý intelekt a láskavý prístup a načas ho prijali medzi seba. Prostredníctvom týchto osôb dáva aj čitateľovi autor vedieť o všetkých stránkach povahy kniežaťa, čo vedie k lepšiemu pochopeniu knihy a veľmi intenzívnemu čitateľskému zážitku.
Pre svoju esej som vybrala len tie črty románu Idiot, ktoré ma zaujali zo všetkého najviac a považovala som ich za najsilnejšie momenty knihy. Za účelom vytvoriť skutočnú súvislú analýzu „idiotovej“ osobnosti by totiž mohla byť napísaná kniha minimálne rovnako hrubá, ako je román samotný. Ale tento román som si vybrala aj napriek značnej náročnosti zhrnutia hlavnej idey preto, lebo z prečítaných Dostojevského románov vo mne zanechal najhlbšiu odozvu a som rada, že som sa takejto ušľachtilej téme mohla vo svojej práci venovať.