Čas plynul a prišlo leto. Ľudia v hore oberali maliny a spievali, len okolo hájnikovej chalupy bolo ticho. Odrazu však k chalupe pribehli deti a Hanka ich ponúkla jedlom. Len čo deti odišli prišiel k chalupe Artuš. Koňa oviazal o javor a chcel ísť do chalupy, ale dvere boli zamknuté. Hanka bola skrytá v dome. Urazený pán vysadol na koňa, ktorý zlomil konár na javore a odišiel. Hanka opäť Miškovi nič nepovedala a keď sa pýtal na zlomený konár, vyhovorila sa na vietor. Na jeseň sa konala v hore poľovačka, na ktorej sa okrem iných zúčastnili Michal aj pán Artuš. Po nevydarenom love išli všetci na stanovisko, kde pili a zabávali sa. Potom si Artuš spomenul, že je Michala a tak mu začal blahoželať, ale všetko mu hovoril tak neúprimne, že ho nielenže strápnil pred ostatnými, ale mali aj ostrú výmenu názorov, pri čom dal Artuš Michalovi facku. Odrazu sa z kríkov vynoril jeleň a všetci sa pustili za ním. Len pán Artuš sa potajmä vybral do hájnikovej chalupy. Chcel Hanku znásilniť, tá sa však bránila a zabila ho zarážačom. Keď Michal videl, že sa Artuš niekam stratil, zdalo sa mu to podozrivé a hneď bežal za Hankou. Našiel ju ležať na prahu a v pitvore uvidel mŕtveho Artuša. Hanka mu musela prisahať, že o tom nikomu nepovie.

Onedlho prišli aj ostatný poľovníci a Michal sa priznal k vražde Artuša. Chceli ho zviazať a odviezť, on sa však na druhý deň išiel sám udať. Uväznili ho a Hanka odišla bývať ku rodičom. Jej matka bola čoraz slabšia až onedlho zomrela. Otec to dával za vinu Hanke, a ešte jej aj vynadal čo to má za muža. Tak odišla v zime z domu. Začala sa potulovať po svete a onedlho sa pomiatla. V posledný deň súdu Michal ešte stále tvrdil, že je vinný, ale na súd prišla Hanka a povedala pravdu. Michal bol oslobodený a spolu s ňou sa vrátil do chalupy.
Jednej tmavej noci po búrke kráčal Michal popri rieke, ktorá kvôli búrke zaliala most. Okolo išiel kočiar a on začal pískať, kričať, aby zastavil a nespadol do rieky. V koči bol starý pán Villáni s manželkou. Michal sa im predstavil a poprosil o odpustenie, ktoré aj dostal. Snažil sa pomôcť aj pomätenej Hanke, nič však nepomáhalo. Napokon jej pomätenie pominulo, keď sa im narodilo dieťa. Dali mu meno Janíček...

Forma: Hájnikova žena bola už od svojho zrodu koncipovaná nie ako básnický referát o jednotlivej udalosti, ale ako umelecky zovšeobecňujúci, typický obraz slovenského života. Na mnohých miestach sa stáva, že básnik sa stáva priamou súčasťou zobrazenia základného dejového konfliktu. Prevláda statický opis.

Vlastný názor: Myslím si, že dielo ,,Hájnikova žena“ bolo veľmi náročné na čítanie pre dnešného tzv. novodobého (moderného), mladého čitateľa. Myslím, že keby nebolo napísane formou básne, bolo by všetko jednoduchšie... Zle sa mi sústreďovalo na dej, teda sa mi veľa krát stalo, že myslím na večeru a nie nad tým, prečo sa Hanka pomiatla. Možno o to autorovi išlo, aby sa čitateľ nad tým aj trochu zamyslel a možno to bolo aj tým, že toto dielo bolo napísané v období realizmu. Keby som mala zhodnotiť dej, tak ten sa mi páčil. Nemala som problém predstaviť celú scenériu deja, ktorá sa mi tiež celkom páčila...

Názor kritiky:
,,Keby nie nič iného: dokázal – on, básnik – zamiešať sa do remesla prozaikom a stvoriť z ľudového života veci, že s nimi nikto – ani z prozaikov! – nemôže súperiť: rad živých a životných postáv, individualizovaných aj rečou, vykreslených s nevídanou charakterotvornou a typotvornou silou.“ (A. Matuška, Nové profili,41)

Úryvok z diela:
(Takto sa začína celý príbeh)
Pozdravujem vás lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho okrnul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete nás,
vy vzkriesite, vy zostavíte
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť, kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada
bez dotazu, kto on? Čo hľadá?
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka ...