Predstavitelia prechodnej generácie
Štefan Krčméry (1892 - 1955) bol všestrannou a neobyčajne aktívnou osobnosťou v slovenskej literatúre. Narodil sa v Mošovciach, po štúdiách v Banskej Bystrici a Bratislave sa snažil získať ešte väčší prehľad v Paríži, Ženeve a Prahe. Neskôr pôsobil ako tajomník Matice slovenskej v Martine, v rokoch 1922 - 1932 redigoval Slovenské pohľady. V literárnom živote bol činný ako básnik, ideológ, učiteľ, organizátor, literárny vedec a prekladateľ, jeho básnickej tvorbe prináleží významné miesto v slovenskej poézii. Z verejného života ho predčasne vyradila choroba.
Vydal 3 základné zbierky: Keď sa sloboda rodila (1920), Herbarium (1929) a Piesne a balady (1930), Slovo čisté. Ich obsah nevznikal postupne, ale spravidla v dlhšom časovom rozpätí (napr. zbierka Herbárium vznikala súbežne s 1. zbierkou, ale jej žánrovo-druhová podoba je odlišná). V 1. zbierke zhrnul básnik prevažne občiansku lyriku z „prevratných čias“, naopak, v 2. zbierke sa už vyrovnáva s vnútornými pocitmi a problémami (osobná lyrika). Prevažne racionálny obsah Krčméryho občianskej lyriky bol umocňovaný všeobecne známou symbolikou a rétorickými štylistickými postupmi (vo svojej dobe tak plnil spoločenské poslanie).
Keď sa sloboda rodila
Je to svojrázny básnický dokument o dobe a osobnosti autora. V básni Návšteva u Hviezdoslava (1917) vyslovil predtuchu nových čias, vyjadril tiež neochvejnú vieru v príchod slobody a veľkú úctu k Hviezdoslavovi. Videl v ňom stelesnenie najvyšších umeleckých a etických hodnôt. Okrem toho bola zdrojom jeho inšpirácie aj filozofia - zvlášť naňho zapôsobil francúzsky filozof Henri Bergson, ktorý hlásal idealistické učenie o životnom eláne a tvorivom vývoji. Básnik v zbierke uplatňoval realistickú umeleckú metódu, ktorú vypracoval ešte Hviezdoslav a Vajanský.
Herbarium
V tejto zbierke zobrazil svoj rozorvaný životný pocit a mučivé vnútorné sebaanalýzy. Využíva tu podnety zo slovenskej moderny a európskeho symbolizmu. Účinok zbierky sa však oslabil jej oneskoreným vydaním.
Piesne a balady
Zbierka, v ktorej autor prešiel k harmonickejšiemu videniu a chápaniu sveta. Priniesol myšlienkovo vyzreté a tvarovo kultivované svedectvo o dobe a nástojčivých otázkach národného bytia, ale tiež svojské výpovede o prírode a o zmysle romantického ideálu.
Štefan Krčméry - básnik
DANA KRŠÁKOVÁ, Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava
Štefan Krčméry (1892 - 1955) býva v literárnohistorických syntézach označovaný ako medzigeneračný autor, resp. ako autor tzv. prechodnej generácie, ktorá udržiavala kontinuitu medzi literárnou i spoločenskou (národnou) situáciou pred a po 1. svetovej vojne. V oblasti poetiky išlo u neho o využívanie podnetov predchádzajúcich typov poetiky (realista s modernistickým školením), v ideovej oblasti o príklon k tradicionalizmu, s dôrazom na tradíciu, národnú svojbytnosť a špecifickosť. Jeho knižná prvotina Keď sa sloboda rodila (1920) bola aktuálnou reakciou na spoločenskú situáciu 1. svetovej vojny a vznik Československej republiky. Išlo o typ vlasteneckej poézie, navyše v duchu pretrvávajúceho obrazu slovenského básnika ako predstaviteľa národa. Krčméry ňou vysunul do popredia objektívnu polohu svojej básnickej tvorby a národný princíp, no tým v podstate narušil linearitu svojho autorského portrétu.
Časovo staršie básne intímneho ladenia (z rokov 1911 - 1921), s uplatnením širokého motivického registra modernistickej náladovosti, vydal až v roku 1929 v zbierke Herbarium. Treťou knihou Piesne a balady (1930) sa opätovne vrátil k tradičnejšej poetike a k objektívnemu typu poézie, s príklonom k epickej látke. Posledná zbierka Pozdrav odmlčaného básnika (1944) už neznamenala výraznejší posun, skôr opakovanie inde naznačených či využitých postupov, aj s prvkami sociálnej citlivosti. Poézia Štefana Krčméryho nemá jednotnú líniu, je rozbiehavá, ako boli široké a rozbiehavé aktivity a záujmy jej tvorcu. Autorom naozaj pôsobivej poézie bol Krčméry vtedy, keď dal prednosť osobnej, intímnej výpovedi pred realistickým dokumentom, didaktizujúcou baladou či sociálnym pátosom. V tomto zmysle je vrcholom jeho básnického diela zbierka Herbarium.
Štefan Krčméry
26.12.1892 Mošovce - 17.2.1955 v Pezinok
Narodil sa v Mošovciach Básnik, prozaik, literárny kritik, historik, teoretik, estetik, prekladateľ, organizátor literárneho, kultúrneho a osvetového života. Patrí medzi základné osobnosti slovenskej literatúry 20. storočia. Narodil sa v rodine evanjelického farára, syna štúrovca - A. H. Krčméryho. Po absolvovaní ľudovej školy v Jasenovej (1899-1903) študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (1903-07) a na ev. lýceu v Bratislave (1907-11). V Bratislave vyštudoval aj teológiu (1911-15). Ako kaplán pôsobil v Krajnom (1915-16) a v Bratislave, 1918 povolanie opustil a stal sa redaktorom - Národných novín v Martine a od 1919 aj tajomníkom obnovenej Matice slovenskej. V rokoch 1920-21 bol s manželkou na rodnom študijnom pobyte v Paríži. Navštívil aj Provensálsko, kde našiel blízkosť so slovenskými jazykovo-kultúrnymi úsiliami. Po návrate vyvíjal veľkú aktivitu ako tajomník Matice slovenskej, redigoval obnovené Slovenské pohľady (1922-32) s programom "kontinuity medzi včerajším a zajtrajším dňom", Knižnicu Slovenských pohľadov a začas aj časopisy Slovenský ochotník, Naše divadlo a i. V roku 1930 bol na trojmesačnom študijnom pobyte na Filozofickej fakulte UK v Prahe, obhájil tu dizertačnú prácu Príspevok k dejinám básnickej školy Štúrovej, stal sa doktorom filozofie. V jeseni 1931 sa uňho zjavili duševné problémy, ktoré v nasledujúcom roku prerástli do psychickej choroby. Koncom roku 1932 prestal redigovať Slovenské pohľady a 1933 sa definitívne vzdal miesta tajomníka Matice slovenskej. V literárnej práci však neustal. Žil na rozličných miestach, od 1949 až do smrti sa trvalo liečil v Pezinku.
Spočiatku písal básne po maďarsky, od 1911 však aj po slovensky, nakoniec slovenské verše prevládli. V časopisoch začal publikovať od 1913. Debutoval zbierkou vlasteneckej lyriky Keď sa sloboda rodila (1920), v ktorej zhrnul básne z rokov 1917-19, bezprostredne reagujúce na prevratné udalosti v dejinách slovenského národa. Národné oslobodenie chápe ako prekonanie otroctva a kladie si otázku, či dlhou chorobou poznačený národ môže "pochopiť, uvítať veliké časy". Odrádza od pomsty. Knihu charakterizujú rétorické postupy, čo súvisí s určením väčšiny básní na verejnú recitáciu. Výrazovo je v znamení oživenia hviezdoslavovského parnasizmu a slovenského romantizmu, resp. ľudovej poézie. Eufonickosť, široký daktylský verš niektorých básní a daktoré symboly však Krčméryho spájajú s úsiliami Slovenskej moderny.
Druhá, hodnotovo najvýraznejšia K. zbierka Herbárium (1929) je výberom z jeho lyriky približne z obdobia 1911-21. Znamená posun od objektívnej tematiky k subjektívnej, od kolektívneho lyrického subjektu k individuálnemu. Orientuje sa na vyjadrenie rozporného duševného rozpoloženia subjektu, rovnako ako poetiku a je pokračovaním úsilí Slovenskej moderny, súčasne však súvisí s romantikou poézie. Problémový okruh vyznačuje nevysvetliteľný smútok, zlý psychicky stav jednotlivca a jeho premáhanie. Obrazná výstavba stojí na protikladných symboloch tmy a svetla. Medzi konkretizáciami symbolu tmy má významné miesto symbolický uzavretý priestor tmavých hôr, pričom Krčméry tematizuje pocit akéhosi neodvratného, bezvýchodiskového osudového smerovania subjektu. Riešenie základnej polarity je zviazané s obnovou náboženskej viery.
V zbierke Piesne a balady (1930) nachádzame pozoruhodnú imaginatívne a rytmicky uvoľnenú ľúbostnú lyriku. V jasenovskom kostolíku i pôsobivé básne baladického a epického rázu s historickým námetom. K vrcholom jeho tvorby patrí skladba Slovo čisté (1932), v ktorej sa básnik vykúpil z krízového vzťahu k žene a k okoliu. Zbierka Pozdrav odmlčaného básnika (1944) napriek cenným jednotlivostiam je priveľmi rozbiehavá a menej koncentrovaná. Próza Oslobodenie (1932), uverejnená pod pseudonymom Ján Jesom. Biografická próza Zimná legenda (1957, vznikla 1933) vyšli pod názvom Ty a Ja s podtitulom Libesbrífy (1972). Obraz Krčméryho prozaickej tvorby poskytuje výber Román bez konca (1977). Cenné sú jeho knihy koncipované s popularizačným zámerom Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti (1920) a ľudia a knihy (1928), publikácia Zo slovenskej hymnológie (1936) a iné. Impozantný je jeho pokus o syntetické spracovanie Dejín slovenskej literatúry, ktorý v podstate zavŕšil 1933. Dielo však vychádzalo iba po častiach. Ako vplyvný exponovaný kritik v 20. rokoch, keď redigoval Slovenské pohľady, zdôrazňoval spojitosť s domácou literárnou tradíciou.
