Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak

Útvar:
Sociálno - psychologický román

Kompozícia diela:
Dielo Jozef Mak sa skladá zo 75 nie veľmi dlhých kapitol, pričom každá z nich je označená príslušným čislom. V diele sú 4 dejové línie. Začína sa to celé ľúbostným vzťahom Jozefa a Maruše. Keď sa vráti Jozef domov a zistí, že Maruša sa vydala za jeho brata, zamiluje sa do July. Tieto dejové línie sa prelínajú s ďalšimi a to s budovaním železnice a dediny a s opismi prírody.
 
Motív inoväte v diele:
„Inovať je najnádhernejší závoj. Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kráľovských palácov. Ani príroda - panna si ho nedopraje hocikedy, sťa by sa i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda - panna rada sa parádi po celý rok, truhla so šatmi ako by nemala dna. Azda ani nemá dna naozaj a čo sa namyslí, to je hneď na vrchu. A parádnica namýšľa si každú chvíľu inšie a ináč. Kto ju pozoruje, ten všeličo vystriehne
od rána do večera a od večera do rána zasa mnoho. Do roka ešte viac a keby človek mohol žiť veky, dávno, dávno by nemal slov pre všetky zázraky večne nespokojnej parádnice."
Autor týmto opisuje aká je príroda úžasná, mnoho krát lepšia ako človek, a aké dobré by bolo žiť večne, aby si túto krásu prírody mohol človek vychutnávať.
 
Téma:
Autor v tomto románe predstavuje typ obyčajného človeka, ktorého osud je vopred daný. „Jozef Mak, „ človek - milión“ je tuctový muž, ktorý vo svojom živote nespraví nič prelomové, a ani sa nevzbúri proti svojmu osudu.

Čas:
Koniec 19. a zač. 20. st. Horehronská
 
Idea:
Je to sociálno – psychologický román, ktorý sa zameriava na poukázanie ťažkých pomerov vtedajšej doby, taktiež vykresľuje pocity a myšlienky hlavných postáv, ktoré bez vzbury znášajú svoj životný údel. Je to takisto aj fatalistický – osudový román, pretože ich životná cesta je vopred určená.

Postavy:

Jozef Mak:

- syn Evy Makovej a Gregora Biaľoša
- jeho priateľkou z detstva je iba vosková socha Panny Márie v kostole, ktorá mu svojou popukanou tvárou pripomína chorú matku (ako chlapec sa najprv sochy bojí → náboženstvo nie je z tohto sveta; ale potom ho socha priťahuje)
- bol vojakom v 1. svetovej vojne, stal sa záložníkom
- celý život má rád Marušu, aj keď sa ožení s Julou
- utrpenie je neoddeliteľnou súčasťou jeho života – všetko pozitívne, o čo sa usiluje, sa mu zrúti: príde nielen o dom, ale aj o lásku (Marušu), a napokon aj o dobrotivú Julu
- na konci je sám so svojím osudom nemanželského dieťaťa a vydedenca, ako bol na začiatku a musí začať odznova
- jeho utrpenie prispieva ku katarzii; k mravnej očiste, robí ho lepším, duchovnejším, schopným vnímať svoj osud z hľadísk, ktoré ho zďaleka presahujú

- tragická postava, borí sa so životom, a hoci prehráva, nevzdáva sa; trvá ďalej ako sila, ktorú nemožno zničiť
- raz príde do kostola a zrazu sa mu i samému zazdalo, akoby len teraz prišiel domov (nie chalupa je jeho skutočným domovom, ale prebývanie vo viere)
- jeho meno je symbolom jednoduchého slovenského človeka, ktorý prijíma beh dejín tak, ako prichádza a žije svoj poctivý život; je to činorodý, usilovný človek, človek milión (mak), ktorý prijíma svoj osud, koná v súlade so svojou povahou a znesie všetky životné útrapy: zradu milej i brata, matkinu aj ženinu smrť; ak vzdoruje, tak iba mlčky, bráni sa inštinktom, príležitostnými výbuchmi
- je pasívny, ale zároveň naplnený vnútornou silou – heroizmom, ktorý ho znovu a znovu postaví na nohy a pomáha mu prežiť
Eva Maková:

- Jožova matka, vdova po Jánovi Makovi
- chorá, slabá
- nedokáže sa ubrániť pred Meľošom po Haninej smrti, je ním znásilňovaná

Jano Mak:

- Jožov nevlastný brat, Evin a Janov syn
- mocný, pracuje ako rubár
- keď vidí škaredú Marušu, vezme si ju za ženu
- opíja sa, bije Marušu vždy, keď príde z práce

Hana Meľošová:

- Jožova krstná mama
- pomalá, ľahkomyseľná, neporiadna, nikdy si statočne neriadila dom
- rodila deti, ale sa o ne nestarala, lebo aj tak dobre rástli

Meľoš:

- Jožov krstný otec, Hanin muž
- stále sa opíja
- po Haninej smrti vraj nemôže spávať, lebo ho Hana budieva
- stále nadáva Eve, okrikuje ju
- má tri deti: Hana – stará sa o Meľoša, ale potom ide do služby, Juro – ujde do Ameriky, Maruša

Imro Harvan:

- cigán, pracuje pri ovciach, ale potom od baču ujde
- má ženu Terezu – stále ju bije
- chodieva aj za Rózou
- zarába si tak, že hráva na husliach na zábavách

Maruša Meľošová:

- Hanina dcéra
- zaľúbi sa do Joža, ale vydá sa za Jana (ľutuje to)
- s Janom má malú dcéru Hanu, ktorá vyzerá chorľavo
- po chorobe oškaredie, opíja sa
- jediná postava, ktorá bojuje proti osudu
- až po Jožovom návrate si uvedomuje, čo všetko stratila a ťažko sa s tým vyrovnáva
- najexpresionistickejšia postava diela

Gregor Biaľoš:

- Jožov otec
- na ľavom líci má jazvu – zasiahla ho kamenná troska
- je ženatý, má deti

Jula Petrisková:

- kalika, dobromyseľná
- má tri vydaté sestry, stará sa im o deti
- niekedy sa stará aj o Marušino dieťa – keď je Maruša opitá
- jej sestry sú proti jej svadbe s Jožom
- Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala toho súdu, pokladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali, a rozkazovali jej mnohí. Varovala všetky deti troch
sestier, zavše robila až za troch, ale tu bol súd, nuž všetci, i sama verila, že vykonala roboty iba za pol zdravej ruky.
Joťko Hiriačok:

- duševný mrzák, často zúrivý
- ženy sa ho boja, zdolajú ho len šiesti chlapi
- často ho naháňajú žandári
- v záchvate zúrivosti všetko rozbíja, raz vyvalil oblok aj so zárubom
- páči sa mu Jula

Obsah diela:
Jozef Mak sa narodil ako nemanželský syn Eve Makovej, vdove po Jánovi Makovi. Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.

Ráno navštívi Makov dom biela postava, čo v prachu nezanechávala stopy, nemala váhu, mohla vojsť do hociktorého dvorca a nemuseli sa otvárať ani vrátka, lebo postava nemala ani telo, iba ruky krvavé, prebodnuté dlane a oči rozumné a dobrotivé. Postava daruje Jožovi ukrižované ruky, lebo nič iné jej nezostalo. Potom navštívi Hanu Meľošovú a povie jej, že hoci sa u Makov narodil chlapec, nemá ešte misu v obloku. Ráno Hana prichystá misu s krúpami a vajciami (ale oštiepok a jablká nemá) a zanesie ju Makovke. Ponúkne sa za krstnú mamu a poradí jej,
aby dieťa pokrstili na Jozefa.

Jožov starší brat Jano ho nosieva na chrbte a často aj bije, ale Jožo ho má rád. Raz sa hrajú na Jánošíka s ďalšími chlapcami. Nik Jánošíkom nechce byť, a tak zoberú Joťka Hiriačka, duševného mrzáka, a dajú mu žeravý kameň na holé brucho. Jožovi sa to nepáči (Jano ho sklamal, že Jánošíkom má byť sprostý Hiriačok) a chce to prekaziť. Potom uteká, ale Hiriačok ho dobehne a zbije. Jožo sa skryje a čaká na Jana, ktorý ho má zbiť. Jano však Joža nezbije a Jožo ho preto prestane mať rád.

Jano pracuje ako rubár. Každý deň Jožovi vyčíta, že „žerie“ v jeho dome a za jeho peniaze. Jedného dňa vyprevadí Makovka Joža z domu a povie mu, že lepšie mu bude u Kubandu, ktorý pasie jalovice. Niekoľko rokov u neho Jožo pracuje. Raz v noci vidia, že dedina je v plameňoch. Jožo v dedine stretne matku, ktorá mu oznámi, že aj Janov dom zhorel. Jano si ďalší dom nechce stavať, a tak Makovka býva u Hany Meľošovej, ktorá si nový dom postavila. Jožo prespáva u nich v stajni. Hanina dcéra Maruša sa Jožovi zapáči.

Jedného dňa vyčíta Jožo Kubandovi, že má malú plácu a odíde od neho. Chce ísť stavať železnicu, ako jeho kamarát Imro, ale Maruša mu povie, že železnica sa ešte nestavia. Sľúbi mu, že nikomu nepovie, že je bez práce a večer ho čaká pri dome. V tú noc sa do seba Jožo a Maruša zaľúbia. Ráno ide Jožo pracovať k rubárom. Večer si chlapi rozprávajú rozprávky a donútia rozprávať aj Joža. Chlapom sa Jožove rozprávky veľmi páčia.

Jedného dňa si Jožo poraní členok, preto mu cesta do dediny trvá dlho. Ostatní sú už v krčme, okrem Biaľoša, ktorý išiel s Jožom. Jožo ide ku krstnej a počuje pohrebný spev. Myslí si, že mu umrela mama. Keď však vojde, vidí matku v poriadku. Umrela jeho krstná. Ráno začnú robiť Jožo s Meľošom truhlu. Pomáha im pri tom Hiriačok, ktorý Jožovi povie, že je šikovný a keby chcel, mohol by si postaviť aj chalupu. Jožovi nedá pokoj myšlienka na novú chalupu, ale nemá sa s tým komu zveriť.

Keď dávajú Hanu do truhly, zistia, že truhla je malá. Meľoš to dáva za vinu Jožovi. Jožo nič nepovie, aj keď dobre vie, že mieru bral Meľoš. Ráno vynesú truhlu do cintorína. Jožo sa rozhodne, že sa nevráti k Meľošovi a ide späť k rubárom. Matka mu povie, že u farára má odložené peniaze, ktoré jej on posielal. Poradí mu, že ak bude niečo potrebovať, má sa obrátiť na Gregora
Biaľoša. Jožo s boľavým členkom nemôže pracovať, a tak všetkým varí a rozpráva rozprávky. Po pár dňoch sa mu členok zahojí, ale stále varieva a rozpráva. Chalupu zatiaľ stavia len vo sne. Povie Biaľošovi, že chce stavať chalupu, aj keď vie, že Biaľoš mu nepomôže, lebo má dosť svojich starostí.

V nedeľu povie Jožo Maruši, že ide stavať chalupu. Maruša mu ušila košeľu a Jožo si ju hneď vyskúša. Večer príde do koliby Biaľoš. Ponúkne Jožovi fľašu a čerstvý kabáč, ale Jožo sa k nemu správa neprívetivo. Najviac ho naštve, keď mu Biaľoš povie, že Maruša mu bude súca žena. Ráno prídu ostatní chlapi a idú stínať. Biaľoša zabije padajúci strom. Jožo je v šoku. Pomáha odniesť mŕtveho do dediny a rozmýšľa, či bol Biaľoš jeho otec. Príde k matke a oznámi jej Biaľošovu smrť. Meľoš sa správa k Jožovi veľmi prívetivo, až sa to Jožovi nepáči. Ide von za matkou. Meľoš ponúkne Jožovi svoje krpce, lebo Jožovi sa už derú, ale Jožo ich odmietne. Vyhovorí sa, že pohľadá svoje staré. Hnevá sa, lebo Maruša nie je doma – išla na Prielazky sušiť seno. Maruša zistila, že jej otec ubližuje Eve, a tak mu začne rozkazovať a okrikovať ho. Meľoš sa chce brániť, ale niečo mu hovorí, nech je radšej ticho, lebo Maruša hľadá príležitosť povedať mu niečo tvrdé. Jožo stavia dom, míňajú sa mu peniaze, ale Maruša ho povzbudzuje. Jedného dňa richtár Jožovi pripomenie, že už má ísť na vojenčinu. Jožo je nešťastný, lebo ešte nemá dostavaný dom. Na vojne píše listy Maruši a matke. Pašuje tabak, nevie, že je to zakázané, ale nechytia ho, a tak si slušne zarobí.
O rok mu žiadny list nepríde a Jožo si je istý, že matka umrela. Nechce sa vrátiť domov, ale nakoniec ho vyhodia. V Brezne stretne Imra. Mesto sa zmenilo, Maruša sa vydala za Jana, stavia sa železnica. Jožo príde pred svoju chalupu a zistí, že tam býva Maruša s Janom. Maruša oškaredela, lebo prekonala chorobu, prvé dieťa s Janom jej umrelo, má druhé, stará sa o dom. Jožo sa od Jana dozvie, že matka bola tehotná a umrela aj s dieťaťom pred štyrmi rokmi. Jano prepustí Jožovi polovicu domu a pripomenie mu, že má ešte dlžobu na fare. Večer Maruša ustelie Jožovi za stolom, modlí sa a ide spať, až keď zaspí Jožo. Na druhý deň začne Maruša upratovať dom, lebo pred Turicami nestihla a na Veľkú noc ležala.

Jožo sa prihlási za rubára a ide s Janom do Hankovej stodoly. Zo stodoly je teraz krčma, jedni pijú, druhí jedia, niektorí spia. Jožo spozná Baniara, ktorý sa teraz volá pán Bánóci, oženil sa a zbohatol. Jano pije a pije, Jožo už chce, aby išli domov, ale Jano tvrdí, že musí po neho prísť Maruša, lebo je jeho žena. Jožo udrie Jana a vzápätí je Jožo dobitý. Jožo sa vráti domov a pýta sa
Maruši, či zabil Jana. Maruša mu povie, že Jana donesú chlapi, ako vždy, po polnoci, lebo je opitý.

Na ďalší deň ide Jano s Jožom do práce. Jožo ochráni srnča, ktoré chce Jano zabiť a postará sa oň. Jožo znenávidí Jana, lebo bíjava Marušu a odíde robiť k „červíkom“ (tí, čo pri Hrone rozkopávali zem). Tam vidí, ako sa pán Kádár dojednáva so staviteľom Hahnom, kto z nich bude tancovať s Elenou. Každý ponúka Imrovi veľa peňazí za to, aby im zahral, až sa suma vyšplhá na osem tisícok. Na ďalší deň ide Jožo domov. Uvidí Julu, ako sa stará o Marušinu dcéru a dom. Jožo sa od July dozvie, že Maruša je zas opitá. Ľudia hovoria, že Marušu chodí mora cicať, a preto Maruša slabne.

Jožovi sa nepáči, že Jula sa správa, ako keby bola slúžkou všetkých ľudí. Pod šopkou v ostružlinách nájde spiacu Marušu s otvorenými očami a zápachom od pálenky. Ide do domu a zaspí. Keď sa zobudí, skĺzne mu ruka na Julin bok. Jula padne na zem a Jožo s ňou. Jožo vstane a vonku stretne Julinu sestru. Povie jej, že Jula tam nie je. Vráti sa do chalupy a objíme Julu. Do izby vojde Maruša a Jula odíde za malou Hanou. Maruša povie Jožovi, že Jula mu bude dobrá žena. Jožo odíde do koliby k Hronu a rozhodne sa, že si Julu vezme.

V nasledujúcu nedeľu navštívi Joža Julina sestra. Myslí si, že si Jožo robí z July posmech, keď hovorí, že si ju vezme. Povie mu, že Jula je chudobná a u nich bývať nebudú. Jožo jej povie, že Julu chce, aj keď nemá žiadne veno. Maruša mu jeho úmysel s Julou ako jediná požehná. Jožo sa vyberie za Julou. Jula povie Jožovi, že jej sestry povedali, že má rád Marušu, ale Jule to
nevadí. Jula nechce bývať v dome, ktorý jej otec zanechal, je rada, že odíde od sestier. Jožo prisahá Jule, že u neho nikdy nebude psom a pomstí sa tým, ktorí jej budú ubližovať. Na svadbe Jožo pozerá na Marušu a vidí, že je jej zle.

Zachvel sa Jozef Mak v neznámej hrôze, všimol si ešte raz bubliniek v kútikoch úst, a vychýlila ho taká ľútosť, že sa naširoko poopálal a vstal. V slinách poznal, čo je. Polapil plnú skleničku a skoro surovo tisol ju do Marušinej hrsti. „Pi, Maruša! Veď nepiješ...!“ Maruša sa zľakla, ale bola dnes mocná, lebo chcela byť mocná. „Pi!“ „Nechaj ty mňa...“ „Pi!“ „Nie ti ja, Jožko...“ A stretli sa im oči. Marušine hovorili: „Sebe by som si hej, ale tebe hanbu robiť nebudem...“ Porozumel im Mak a zdivel, aby ľudia mohli povedať, že sa strhal na svojej svadbe na handru, trieskal, pokým bolo iba trochu vlády, a Jula v svadobnú noc musela ho opatrovať chorého, aby sa plnil osud, že stvorená je strážiť nad biedou iných.

Nasledovalo sedem ťažkých zím. Jožo nahotovil málo dreva, lebo nevedel, že sa bude ženiť. Jano chodí stále za ním a pýta peniaze. Jedného dňa Jula zistí, že šatôčka s ich peniazmi zmizla zo skrýše a povie to Jožovi. Ten sa nahnevá a so sekerou ide za Janom. Maruša mu však podá šatôčku a povie, že ju zazrela na zemi. Jožo je na Marušu nahnevaný, lebo vie, že kryje Jana. Jula ide neskôr za Jožom a prosí ho, aby ju zbil, lebo jej vinou takmer ublížil nevinnému Janovi. Jožo ju nezbije, ale povie jej, nech ide niečo kúpiť Janovi a Maruši. Jula sa rozplače (neplakala už od detstva). Večer si Jula pomyslí, že ju Jožo predsa len má rád, aj keď jej ľudia hovorili, že ju rád mať nikdy nebude.

Na druhú zimu povolajú Joža do Komárna. Tam spozná urečneného Ivana Pietra. Onedlho si Joža zavolajú páni a pýtajú sa ho na Pietra a Bánóciho. Jožo im povie, že rád počúva, čo Pietor hovorí, lebo hovorí len pravdu a prisvedčí, že Bánócimu naozaj povedal, že si zašpinil otcovské meno a hubu, lebo si oboje zmenil. Páni vedia aj to, že bez príčiny udrel svojho brata Jana. Zavrú ho za politizovanie na päť mesiacov. Keď sa Jožo vracia domov, na ceste stretne Julu s ich malým synom Jožkom. Jula mu vyšla naproti už jedenásty krát a konečne sa ho dočkala.
Mak chytil znenazdajky Julu za ramená. Prvý raz jej pozrel do očí a videl najsamprv, aká je Jula nesmierne čistá. Potom to, že pricloňuje trochu oči a viečka má biele, priezračné, i celú pleť takú jasnú, čistú, hladkú a bielu, a nevedel, iba tak cítil, že táto jasnota pochodí od troch vecí: od materstva, od únavy a od radosti. Hej, nepekná Jula bola takáto zázračne krásna.

Jula je presvedčená, že Joža zavreli neprávom a aj mu to povie. Pred dedinou stretnú Aduša, znamenitého hodinára a lekára, so svojou truhličkou, ktorú neopustí na dlhšie ako dvadsať minút. Jano leží už tretí mesiac, Maruša riadi dom a Hana vyrástla. Jožo ide na povalu pohľadať chlp z výžinku zo suchého miesta, ktorý vraj Janovi pomôže. Maruša ide na povalu tiež. Jožo sa neovládne a objíme Marušu. Na návštevu príde Joťko Hiriačok. Hneď však odchádza, aby dal napiť vody Meľošovi, ktorý oslepol. Maruša mu povie, že ona mu už bola dať vodu. Všetci sú prekvapení, lebo Maruša odvtedy, ako sa vydala, nevkročila do rodnej chalupy. O Meľoša sa starala jej sestra Hana, ale potom išla do služby.

Maruša požiada Joža, aby u Meľošov opravil válov. Jula je nešťastná, ale sa trochu upokojí, keď Jožo povie, že pôjde až o týždeň. V jednu nedeľu ide Jožo do kostola. Farárova reč sa mu veľmi páči. Po omši dobehne Julu a idú spolu domov. Povie jej, že si zoženie robotu a u Meľošov sa už ani neukáže. Jula je šťastná. V dedine budú stavať novú školu, ale ľuďom sa nepáči  maďarizácia. Niektorí sa podpisujú za starú školu na fare, niektorí za novú u Bánóciho.

Jedného dňa hodí zúrivý Hiriačok kameň a rozbije ním okno na Makovom dome. Jožo vyjde von pred Hiriačka. Maruša sa postaví pred Joža, pošepne niečo Hiriačkovi, ten skrotne a odíde. Na Makovom okne zostala Adušova truhlička, Aduš niekam zmizol. Železnica je už hotová, je málo roboty. Jožo sa vyberie pracovať do liptovských hôr. Raz, keď príde Jula domov, uvidí dvoch pánov, ako sa rozprávajú s Janom o tom, ktorí chlapi by mohli ísť do Ameriky. Jula je rada, že Jožo nie je doma. Keď farár zomrie, chlapi nemôžu nájsť papier s ich podpismi, čo mal byť na fare.

Začne sa stavať škola a chlapi ju podpália. Ďumbier však začne hasiť, aj keď nikto nechápe prečo, lebo ani on nechcel novú školu. Jedného dňa nájde Jula plnú chalupu chlapov. Jano im predal topole, vŕby i lipu, čo stáli pred domom. Jožo sa už vrátil z roboty a sedí za stolom. Jule sa nepáči, že je tam aj Maruša. Jožo kúpi prasce a postaví chliev. Potom ide k Meľošovi, kde sa Maruša už pred časom presťahovala. Meľoš je rád, že ho Jožo navštívil, lebo za ním chodieva len Joťko, keď sa skrýva pred žandármi a Maruša toho veľa nenavraví. Príde Maruša a hodí sa Jožovi okolo krku. Jožo chce Marušu udrieť, ale nespraví to a ujde z chalupy. Jula je k Jožovi neprívetivá.

Jedného dňa Adušova truhlička zmizne z Makovho okna a nikto nevie, kam sa podela. Jožo ide k Meľošovi opraviť podmostnice. Keď sa Jožo s Marušou objímu, uvidí ich Joťko. Maruša Joťkovi niečo pošepne a Joťko hneď odíde. Maruša povie Jožovi, že je jej jedno, čo budú hovoriť ľudia, ale ona je rozhodnutá ísť za ním.

Makovi ľahký mráz chodí po chrbte. Maruša mu pije oči, nemôže ich odtrhnúť, inde obrátiť. Mráz mu chodí preto, lebo nepoznal Marušu dodnes. Čo Maruša hovorí a ako to hovorí, to hovorí iná Maruša, a nie tá, ktorú poznal do včera. Hej toto je iná Maruša, trochu strašná Maruša. Keď jej ruky padnú do lona, nie je to od slabosti, iba falošný opak, práve vtedy stvrdne v Maruši nejaké
odhodlanie. Ani popolavá tvár nie skutočná, iba falošná zástera, keď najdivšie behá krv po žilách a keď Maruša stíska zuby. „Ak neprídeš, prídem ja. Vyber si, ako ti bude lepšie. Ja nemám otca, brata, nemám muža, nepoznám ja nikoho, a ak sa ty budeš odvracať, nuž ja ti nepoviem, čo sa stane. Teba som poznala prvého a ja si myslím, že som tebe sprisahaná, a nikomu inému na svete. Nazožierala som sa dosť. Ak chceš, zadusím Jana, keď si ku mne priľahne do postele, ale ty musíš prísť.“

Jano odišiel vraj do Ameriky, ale nie je to isté. Jožo sa bojí neísť k Maruši, lebo sa mu Maruša zdá ako diabol. Jula sa s Jožom veľmi nerozpráva, Jožo sa dozvie veci iba vtedy, keď sa Jula prihovára malému Jožkovi. Jula sa bojí Hiriačka, jeho smiech jej naháňa hrôzu. Jula sa rozhodne, že kľakne pred Jožom, aby už nechodil k Meľošovi, ale odkladá to. Navštívi Meľoša a opýta sa ho, či Jožo k nemu chodieva. Meľoš jej neodpovie a Jula si je teda istá, že Jožo tam chodí. Keď Jožko začne chodiť, Jula sa rozplače. Jula povie Jožovi, že sa pôjde poradiť k Maruši o zakáľačke. Jožo sa nahnevá a chce Julu udrieť, ale zahanbí sa a ide von. O dva týždne ju však naozaj zbije, lebo išla k Maruši. Jula prosí Joža, aby ju už nebil. Ak je mu na ťarchu, odíde aj s chlapcom. O pár dní sa Jožo Jule ospravedlní.

„Jula,“ začal raz ticho a ťažko, akoby každá myšlienka mala cent, „Jula, never ty, že bude mať Maruša odo mňa decko, never. Maruša je prekliata a nech je prekliata, lebo vymýšľa, aby ma nalákala, a neviem, či ju raz nepochytím za krk... Preklial som ja Meľošovie chalupu do gruntu, a nemysli si, že som opitý, a preklial som aj hodinu, keď ma mať prvý raz do Meľošov pritúlila.
Zakazoval som ti, aby si na mňa tak vyčítavo hľadela, ale ti už nezakazujem, Jula, len ty radšej hľaď...“
Jožo sa od Joťka dozvie, že Maruša mu sľúbila Julu, ak ona dostane Joža. Jožo stretne cestou Imrovu Terezu a dozvie sa, že Róza utiekla s Imrovými peniazmi. Jožo káže Jule, aby vykopla Marušu z domu. Maruša ide zvárať (prať) bielizeň. Jula ide navštíviť Maru Kláčovie. Maruša je opitá, načiahne sa hlboko do zvárky a vyčnieva von iba z polovice, ľavý lakeť trčí vysoko vo vzduchu, lebo sa ním opiera o zvárku. Keď sa Jula vracia od Kláčovky, stretne Evu Plevovie. Rozprávajú sa o zváraní, keď si Jula všimne, že Maruša je v rovnakej polohe vo zvárke, ako keď odchádzala a nehýbe sa. Maruša je po plecia ponorená vo vode – utopila sa. Jožo ju vytiahne zo zvárky a odnesie k Meľošovi.

Jožo pracuje pri rubároch. Jedného dňa k nim príde Agata Kuzmová a povie, že Jula je tehotná. Jožo je prekvapený, lebo to nevedel. Joťkovi Jula povie, že nikdy nebude jeho a on sa s tým zmieri. O pár dní Jožo vyčíta Jule, že mu nepovedala, v akom je stave. Jula mu povie, že to nepovedala nikomu, Agata to vysliedila. Jula by si priala dievča. Joža navštívi Baniar. Povie mu, že kúpil od Jana polovicu domu, lebo Jano mu nemal ako vyplatiť dlhy. Dom je napísaný na Jana a Jano ho chcel celý predať, ale Baniar nechcel Jožovu polovicu. Jožo je nahnevaný, ale Jula ho upokojuje. Baniar navrhne Jožovi, aby bol jeho kočišom a po čase bude celý dom Jožov. Jožo je proti. Baniar mu povie, že si to môže premyslieť.

Jožo stretne v meste Ďumbiera, ktorého už pustili z basy a Jana s Adušovou truhličkou. Od Jana sa dozvie, že Aduša v Ľupči pochovali a Jano si teraz zarába tak, ako predtým Aduš. Jožo sa rozhodne pracovať u Baniara. Jula sa stará aj o malú Hanu. V jeden utorok je veľmi zhovorčivá, Jožo vycíti, že mu odpustila a je tomu rád. Vo štvrtok podá Baniar Jožovi múku a cukor a povie mu, že sa Jule narodil syn. Jožo ide teda domov. Jula je celá biela, skoro priesvitná a slabá.

Nuž dohútal si múdry Jozef Mak, že sa ničomu v živote nepriučil, a patrí sa mu tu iba stáť, ticho, mlčky, lebo bolo by smiešne, keby hrubé ruky začali niečo vyčíňať, čomu sa nepriučili, a keby začal reč, ktorú si neprichystal. Nuž nech nevyčíňajú ruky nijaké nežnosti, keďže zhrubli iba na robotu, a nech sa túla po tvári vlhkosť, aká chce, vydrží, nezahynie, i keby bola vlhkosť veľmi
neobyčajná, ale veď mu pot na tvári sušilo i slnko i mráz, a pot je jediná vlaha, ktorá vie najhlbšie vpísať všelijaké vrásky na ľudskú tvár. Ba nech sa robí, čo chce, nech sa robí, ako chce, - nech len Jula nejako zvie, že i robotník má srdce, hoc ho ukazovať nemôže, ako by mohol ukazovať človek krehkejší alebo chlapec nevážny. Má v srdci i tepla dosť, i mäkkosti, má v srdci dosť lásky – a to nielen pre túto chvíľu – hoc sa láska ťažko rodila, ale tým je čistejšia a bezpečnejšia, usadlejšia, na ktorú možno prisahať.

Jula zomrie. Jožo si sadne do kúta, je nešťastný.
Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.