Akoby zámerne, vždy opustenému Raskoľnikovovi sa odrazu do života a ohromných starostí vpletajú i matka so sestrou Duňou. Duňa sa tu mala vydať za bohatého Petra Petroviča Lužina, no ešte načas pochopila, že jej voľba nebola správna a Lužin s ňou nemá práve najstatočnejšie úmysly. Vtom sa v živote matky a sestry javí Dimitrij Prokofjič Razumichin, takmer jediný Raskoľnikov kamarát z univerzity, skromný a vytrvalý mladík šľachetného srdca. Po celý čas stál pri svojom kamarátovi, aj keď ani sám dlho nevedel o jeho zločine. Onedlho ho Raskoľnikov požiadal, aby sa staral o Duňu a matku, čo s radosťou a láskou robil, keďže ich vlastný syn a brat s nimi celkom prestal komunikovať a uzavrel sa do seba. O Duňu sa začal zaujímať i Arkadij Ivanovič Svidrigajlov, šľachtic, u ktorého dakedy slúžila a ktorému sa už páčila i skorej. Teraz, po smrti jeho manželky, o ktorej sa hovorí, že ju zapríčinil on sám, sa znova snažil získať Dunino srdce, a keď sa mu to nepodarilo, spáchal samovraždu. Napokon sa Duňa vydáva za Razumichina, no pre matku sa to končí nešťastne, lebo i keď jej Raskoľnikov, ba ani sama Duňa nikdy nehovorili o vražde, ako každá matka, vedela toho o synovi viac, než si niekto mohol myslieť a svojim myšlienkam nakoniec celkom podľahla - umierala dopoly pomiatnutá.

Napokon sa tu javí ešte jedna zaujímavá rodina, rodina Marmeladovcov. So Semionom Zacharyčom Marmeladovom sa Raskoľnikov náhodile stretá v krčme a tento mu hneď vyrozpráva celý nešťastný osud svojej chudobnej rodiny. Bol to bývalý úradník, ktorý sa poddal alkoholu a aj napriek veľmi starostlivej a svedomitej manželke, celá rodina zostala chudobná, tri malé deti hladné, a najstaršia dcára Soňa sa pri všemožnej snahe dostať do rodiny nejaký peniaz začala poddávať nešľachetným činom, no v súkromí aj naďalej predsa zostala tichá a dobrá, ba aj obdivujúco veriaca dievčina. Marmeladov onedlho nešťastne umiera a pri jeho smrti sa aj napriek príznakom pobláznenia, v Raskoľnikovi javí humánnosť a dobrota, keď Marmeladovovej manželke Katerine Ivanovne daroval posledné peniaze. Ani táto však dlho po smrti manžela nevydržala a skonala. Našťastie, práve sa u nich našiel bohatý Svidrigajlov, ktorý sa postaral o budúcnosť detí, a Soňa zase zapadla do budúcnosti Raskoľnikova, aj keď si to on sám ešte dlho neuvedomil. Práve ju si zvolil za osobu, ktorej sa prvej zdôverí o svojom strašnom čine a práve ona pri ňom stála do samého konca, až si napokon celkom naplánovali spoločnú budúcnosť. Vo chvíli priznania však Raskoľnkov o svojej budúcnosti nevedel ešte vôbec nič a ani si netrúfal nad ňou sa zamýšľať.

O páchateľovi zločinu sa ľahko dovtípil aj Porfirij Petrovič, policajný vyšetrovateľ, ktorý však bol z časti na Raskoľnikovej strane a neudal ho, v čom sa Dostojevskij zastavuje i pri kritike vtedajšej, ba aj dnešnej spoločnosti. Napokon, po dlhom, často i pomiatnutom rozmýšľaní, sa Raskoľnikov predsa rozhodol, že sa prizná aj napriek tomu, že iní podozriví už boli zatknutí. „Áno, v tomto jedinom uznával svoju vinu: iba v tom, že pri ňom neobstál a že sa dobrovoľne priznal.“
Odsúdili ho na osem rokov nútených prác na Sibíri, a sem s ním odcestovala aj Soňa. Často ho navštevovala, no aj tu, na samom konci románu, keď by už malo byť všetko jasné, sa čitateľ na chvíľu dostáva do pomykova, keď ochorie najprv jeden, a potom aj druhý z nich. „Nahanbil sa však za oholenú hlavu a okovy: jeho hrdosť strašne zranili; zo zranenej hrdosti aj ochorel.“ Epilóg sa nakoniec predsa však končí šťastne. Raskoľnikov prišiel na myšlienku, že „Môže byť, že život má pred sebou, že jeho život nevyhasol zároveň so životom tej stareny.“ „Vskriesila ho láska, srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého.“ Sám dej románu sa veľmi nezaoberá citmi podobnými láske, zvlášť nie tými medzi mužom a ženou, no predsa práve táto v samom závere víťazí a po namáhavom premýšľaní o zločine a treste, čitateľ zatvára knihu spokojný a upokojený pozitívnym myslením hrdinov v ťažkej situácii.

Miesto a čas

Svojho hrdinu Dostojevskij vmiestnil do Petorhradu, veľmesta ruskej inteligencie, ale aj korupcie a najrozličnejšieho nepráva. Opisuje tu petrohradské ohromné námestia, parky, ulice, no zameriava sa zvlášť na tú najchudobnejšiu spoločnosť a priestory, ktoré sa ťažko dajú i nazvať príbytkami. Ľudia totiž žijú v podnájme, v tej najmenšej a najbiednejšej izbičke, iba s nevyhnutným náradím a množstvom potravy a šatstva. I napriek tomu však sami seba považujú za vyššie postavených a veria, že raz sa im bude žiť lepšie. Takmer všetci totiž predstavujú akoby vyšší stupeň-úradníkov, študentov. Snažia sa verne zachovávať maniere chvania sa vo vyššej spoločnosti, i keď sa na takýchto ľudí výhľadom ani zďaleka nepodobajú.
Román vyšiel roku 1866 a politické, spoločenské, i súkromné situácie, mnohé dialógy, monológy a opisy v diele sú prispôsobené práve tomuto obdobiu, takže môžu byť detailne a pravdivo reprodukované, na základe skúsenosti a povšimnutí samého autora.