Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Zločin a trest

O spisovateľovi:

Fiodor Michajlovič Dostojevskij bol ruský spisovateľ a mysliteľ, jeden zo zakladateľov moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

Dostojevskij pochádzal z chudobnej šľachty. Narodil sa 11. novembra 1821 v Moskve ako druhé dieťa zo siedmich Michajlovi a Márii Dostojevským. Jeho otec bol lekár. Dostojevskij už ako deväťročné dieťa dostal prvý epileptický záchvat. Smrť matky, ktorá umrela na tuberkulózu a jeho najväčšieho literárneho vzoru, Puškina, v jednom roku, mala negatívny vplyv na jeho zdravotný stav a dopad na jeho ďalšiu literárnu tvorbu. Presťahoval sa do Petrohradu, kde študoval stavebné inžinierstvo na Vysokej vojenskej technickej škole. V roku 1839 zavraždili pravdepodobne vlastní poddaní jeho otca.

Jeho prvý vážnejší literárny počin je spojený s prekladom diela Balzaca Eugénia Grandetova, ten však získal len malú, respektíve skoro žiadnu pozornosť. Dostojevskij po tom, čo opustil armádu, začal písať svoj literárny debut Chudobní ľudia. Po jeho uverejnení sa stal okamžite slávny, dobová kritika ho oslavovala ako génia. V tom istom roku píše diela Dvojník, ktorý bude neskôr základom pre výstavbu charakterov v jeho dielach, a dielo Netočka Nezvanovová.
V roku 1847 vstúpil do petraševovského krúžku, a keď v ich radoch predniesol kriminálne písmo literárneho kritika Belinského adresované Gogoľovi, bol zatknutý a uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Neskôr bol degradovaný a odsúdený spolu s ostatnými členmi krúžku na trest smrti. Až na popravisku ho omilostil cár Nikolaj I. a dostal štyri roky vyhnanstva na sibírsku katorgu, spojené s nútenými prácami, s nadväzujúcou vojenskou povinnosťou. Tu vo väzení v Omsku často trpel epileptickými záchvatmi (epilepsiu mal po celý život). Z väzenia bol prepustený v roku 1854 a nastúpil službu v sibírskom pluku. Nasledujúcich 5 rokov ako vojak (neskôr ako poručík) strávil s iným plukom na území Kazachstanu. Počas tohto času sa začal jeho vzťah s Máriou Dmitrijevnou Isajevovou, ktorá bola manželka jeho známeho. Vzali sa po smrti jej manžela.

V roku 1859 sa vracia do Petrohradu, kde vydáva spoločne so starším bratom, Michajlom, neúspešné časopisy Vremja a Epocha. Potom cestuje po Európe, kde po prvýkrát podľahne hráčskej vášni. Tu sa tiež stretáva aj s Apollinariou Suslovovou. Tá sa stane jeho vzorom pre "pyšné ženy" v jeho dielach.
Dostojevského nešťastný rok bol 1864, kedy mu umiera manželka na tuberkulózu a zakrátko na to jeho brat Michajl. Následne bol finančne ochromený podnikateľskými dlhmi, ktoré vznikli najmä v spojitosti s neúspešným vydávaním časopisov, rovnako i v súvislosti s finančnou podporou neschopného nevlastného syna z prvého manželstva a starostlivosťou o vdovu a deti po bratovi. Dostojevskij upadá do hlbokých depresií a prepadá čoraz viac hráčskej vášni.

Tieto dva tlaky, vymaniť sa spod dlhov veriteľov a uspokojenie hráčskej vášne, ho viedli k ďalšej ceste do Západnej Európy. Tu sa začína jeho vášnivý ľúbostný pomer s Apollinariou Suslovovou, ktorá však odmieta jeho ponuku na sobáš. Dostojevskému to zlomilo srdce, avšak zakrátko sa stretáva s mladou vtedy iba dvadsaťročnou stenografkou Annou Grigorievnou Snitkinovou. Krátko pred uzavretím manželstva jej nadiktuje novelu Hráč. Je zaujímavé, že Snitkinová sa ako vzor, na rozdiel od jeho dvoch predošlých silných vzťahov, nikdy neobjavila v jeho dielach, napriek tomu, že objetívne povedané bolo manželstvo s ňou šťastné a vyrovnané. Toto obdobie v jeho živote je však v rámci spisovateľskej kariéry všeobecne považované za obdobie, kedy vytvoril svoje najväčšie diela. Od roku 1873 do 1881 vydáva Spisovateľov denník, jedná sa o mesačník, v ktorom píše krátke príbehy, črty a články o dobových udalostiach. Tento mesačník mal enormný úspech.
U Dostjevského je rovnako známe, že ovplyvňoval a bol ovplyvnený ruským filozofom Vladimírom Sergejevičom Solovjovom.

V roku 1877 mal ústrednú oslavnú reč na pohrebe svojho veľkého priateľa, básnika Nekrasova a krátko predtým než zomrel, mal svoj slávny prejav o Puškinovi pri príležitosti odhalenia Puškinovko pamätníka v Moskve. Od tejto udalosti bol s nadšením prijatý v celom Rusku ako jeden z najväčších spisovateľov a oslavovaný ako prorok, takmer až mystik.
V roku 1866 vychádza jeho prvý veľký román, ktorým sa Dostojevskij stáva časťou svetovej literatúry: Zločin a trest. V tom istom roku vychádza jeho román Hráč napísaný za 26 dní, jeho priznanie sa k hráčskej vášni.
Krátko po tom, ako sa druhýkrát oženil, musí ujsť pre vysoké dlžoby do zahraničia. V roku 1868 stráca zasa všetko na hráčskom stole. Žije dlhší čas v Baden-Badene v Nemecku a až neskoršie sa vracia do Ruska. Potom vychádza i jeho druhé veľké dielo, Idiot, tragikomický príbeh kniežaťa Myškina, ktorý zlyháva v petrohradskej spoločnosti napriek svojmu dobru, úprimnosti a čestnosti.
Na konci svojho života žil pokojne. Napísal dve posledné veľké diela, Diablom posadnutí a Bratia Karamazovci.
Keď Dostojevskij 9. februára 1881 zomrel na krvácanie pľúc, zúčastnilo sa na jeho pohrebe okolo 60 000 ľudí.

Petrohradský študent, či už len bývalý študent, a na začiatku deja opustený chudobný mladík Rodion Romanovič Raskoľnikov, ktorý stvárňuje úlohu hlavnej postavy románu, je skutočne povšimnutiahodný, ale reálne celkom možný typ človeka. Dostojevskij v skutočnosti ani neopisuje samého Raskoľnikova, viac sa zameriava na ľudské postoje a psychológiu osobnosti v jednej určitej situácii. Do hlavnej dejovej nite sa však postupne vpletajú i vedľajšie postavy a ich osudy, čo román činí napínavejším a zaujímavejším. Na začiatku románu sa Raskoľnikov predstavuje ako nezhovorčivý, zádumčivý, pochmúrny a tajuplný. Počas čítania románu sa čitateľ s ním vždy lepšie zoznamuje, vždy sú tu nové pokusy o jeho pochopenie, no onedlho sa znovu myšlienky samého hrdinu menia.
Kým bol ešte študentom práva, Raskoľnikov svoj postoj vyjadril v článku, v ktorom sa zmieňuje o zločine a práve k zločinu. Mieni totiž, že sa ľudia delia do dvoch základných skupín. Tí obyčajní žijú akoby z príkazov iných a musia sa riadiť zákonom, no druhý typ tvoria výnimoční, ambiciózni ľudia, ktorí v prípade potreby smú dokonca i krv prelivať-veď čo znamená jeden život, ak po jeho odstránení toho dokážu pre ľudstvo omnoho viac.

Po čase študent zostáva celkom bez peňazí a je prinútený zastaviť štúdiá, no sebadôvera v ňom rastie a mylné presvedčenie, že i on patrí k tým výnimočným, ho neopúšťa, ba ešte len silnie. Veď potreboval iba tritisíc rubľov na začiatok vlastnej kariéry. Dlho rozmýšľal a do detailov plánoval, niekedy v dumaní trávil celé dni, ba ani na hlad si nepomyslel. Prišiel totiž na myšlienku, že vraždou bohatej stareny Aľony Ivanovny, večne dávajúcej zálohy študentom, by sa dalo všetko vyriešiť. „Tak som sa rozhodol, že keď získam starenine peniaze, použijem ich na prvé časy, nebudem trápiť matku a zabezpečím si štúdium i prvé kroky po skončení univerzity - a že to urobím všetko s veľkým rozmachom, radikálne, aby som si celkom zabezpečil aj budúcu kariéru a vykročil po novej, nezávislej ceste...“ Napokon sa to odhodlal urobiť. „Ja... som zatúžil odvžáiť sa, a zabil som... chcel som sa iba odvážiť, to je celá tá príčina!“.

Keďže i sám starenu párkrát navštívil z dôvodu záloh, bez problémov sa k nej dostal, zabil ju sekerou, no načakane sa stretol zoči-voči s Lizavetou, stareninou sestrou a tak sa nezmohol na nič iné, len zabiť aj ju. Čo - to si z ich majetku i zobral, no v tej chvíli už nebol schopný urobiť všetko podľa plánu a ako hádam každý človek, chcel sa z miesta činu čo skorej dostať na slobodu. Ani presne nevedel, čo ukradol, pretože to ihneď skryl pod ohromný kameň a ani sám si nebol istý, či sa po korisť niekedy vôbec vráti. A len čo zavraždil, jeho trest sa začal. „Mal pocit, ako keby práve v tej chvíli nožnicami odstrihol seba od všetkých a všetkého.“ A čitateľovi sa hneď nastoľuje myšlienka: je vôbec nejaký človek schopný len tak zabiť a ísť ďalej? Dokáže zdravý človek žiť ďalej bez stáleho prenasledovania vlastných výčitiek svedomia? A čo sa vôbec stáva v hlave podobného zločinca? Aj Raskoľnikov „Zacigánil bezchybne, no svoju ľudskú povahu už premôcť nevedel.“ Hneď po spáchaní zločinu vážne ochorel a aj keď sa časom vyliečil, jeho myšlienky ešte dlho neboli celkom prijateľné normálnemu svetu. Často hlboko a dlho premýšľal, blúdil ulicami Petrohradu, ba často sa i budil niekde na ulici a ani sám nevedel, ako sa tam dostal. Preľakol sa každého styku s políciou, no o chvíľu už znovu viedol vnútorný monológ o tom, či by nebolo lepšie priznať sa. V jednej chvíli to považoval za svoju povinnosť, v inej sa už zasa vôbec necítil ani vinným.

Akoby zámerne, vždy opustenému Raskoľnikovovi sa odrazu do života a ohromných starostí vpletajú i matka so sestrou Duňou. Duňa sa tu mala vydať za bohatého Petra Petroviča Lužina, no ešte načas pochopila, že jej voľba nebola správna a Lužin s ňou nemá práve najstatočnejšie úmysly. Vtom sa v živote matky a sestry javí Dimitrij Prokofjič Razumichin, takmer jediný Raskoľnikov kamarát z univerzity, skromný a vytrvalý mladík šľachetného srdca. Po celý čas stál pri svojom kamarátovi, aj keď ani sám dlho nevedel o jeho zločine. Onedlho ho Raskoľnikov požiadal, aby sa staral o Duňu a matku, čo s radosťou a láskou robil, keďže ich vlastný syn a brat s nimi celkom prestal komunikovať a uzavrel sa do seba. O Duňu sa začal zaujímať i Arkadij Ivanovič Svidrigajlov, šľachtic, u ktorého dakedy slúžila a ktorému sa už páčila i skorej. Teraz, po smrti jeho manželky, o ktorej sa hovorí, že ju zapríčinil on sám, sa znova snažil získať Dunino srdce, a keď sa mu to nepodarilo, spáchal samovraždu. Napokon sa Duňa vydáva za Razumichina, no pre matku sa to končí nešťastne, lebo i keď jej Raskoľnikov, ba ani sama Duňa nikdy nehovorili o vražde, ako každá matka, vedela toho o synovi viac, než si niekto mohol myslieť a svojim myšlienkam nakoniec celkom podľahla - umierala dopoly pomiatnutá.

Napokon sa tu javí ešte jedna zaujímavá rodina, rodina Marmeladovcov. So Semionom Zacharyčom Marmeladovom sa Raskoľnikov náhodile stretá v krčme a tento mu hneď vyrozpráva celý nešťastný osud svojej chudobnej rodiny. Bol to bývalý úradník, ktorý sa poddal alkoholu a aj napriek veľmi starostlivej a svedomitej manželke, celá rodina zostala chudobná, tri malé deti hladné, a najstaršia dcára Soňa sa pri všemožnej snahe dostať do rodiny nejaký peniaz začala poddávať nešľachetným činom, no v súkromí aj naďalej predsa zostala tichá a dobrá, ba aj obdivujúco veriaca dievčina. Marmeladov onedlho nešťastne umiera a pri jeho smrti sa aj napriek príznakom pobláznenia, v Raskoľnikovi javí humánnosť a dobrota, keď Marmeladovovej manželke Katerine Ivanovne daroval posledné peniaze. Ani táto však dlho po smrti manžela nevydržala a skonala. Našťastie, práve sa u nich našiel bohatý Svidrigajlov, ktorý sa postaral o budúcnosť detí, a Soňa zase zapadla do budúcnosti Raskoľnikova, aj keď si to on sám ešte dlho neuvedomil. Práve ju si zvolil za osobu, ktorej sa prvej zdôverí o svojom strašnom čine a práve ona pri ňom stála do samého konca, až si napokon celkom naplánovali spoločnú budúcnosť. Vo chvíli priznania však Raskoľnkov o svojej budúcnosti nevedel ešte vôbec nič a ani si netrúfal nad ňou sa zamýšľať.

O páchateľovi zločinu sa ľahko dovtípil aj Porfirij Petrovič, policajný vyšetrovateľ, ktorý však bol z časti na Raskoľnikovej strane a neudal ho, v čom sa Dostojevskij zastavuje i pri kritike vtedajšej, ba aj dnešnej spoločnosti. Napokon, po dlhom, často i pomiatnutom rozmýšľaní, sa Raskoľnikov predsa rozhodol, že sa prizná aj napriek tomu, že iní podozriví už boli zatknutí. „Áno, v tomto jedinom uznával svoju vinu: iba v tom, že pri ňom neobstál a že sa dobrovoľne priznal.“
Odsúdili ho na osem rokov nútených prác na Sibíri, a sem s ním odcestovala aj Soňa. Často ho navštevovala, no aj tu, na samom konci románu, keď by už malo byť všetko jasné, sa čitateľ na chvíľu dostáva do pomykova, keď ochorie najprv jeden, a potom aj druhý z nich. „Nahanbil sa však za oholenú hlavu a okovy: jeho hrdosť strašne zranili; zo zranenej hrdosti aj ochorel.“ Epilóg sa nakoniec predsa však končí šťastne. Raskoľnikov prišiel na myšlienku, že „Môže byť, že život má pred sebou, že jeho život nevyhasol zároveň so životom tej stareny.“ „Vskriesila ho láska, srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého.“ Sám dej románu sa veľmi nezaoberá citmi podobnými láske, zvlášť nie tými medzi mužom a ženou, no predsa práve táto v samom závere víťazí a po namáhavom premýšľaní o zločine a treste, čitateľ zatvára knihu spokojný a upokojený pozitívnym myslením hrdinov v ťažkej situácii.

Miesto a čas

Svojho hrdinu Dostojevskij vmiestnil do Petorhradu, veľmesta ruskej inteligencie, ale aj korupcie a najrozličnejšieho nepráva. Opisuje tu petrohradské ohromné námestia, parky, ulice, no zameriava sa zvlášť na tú najchudobnejšiu spoločnosť a priestory, ktoré sa ťažko dajú i nazvať príbytkami. Ľudia totiž žijú v podnájme, v tej najmenšej a najbiednejšej izbičke, iba s nevyhnutným náradím a množstvom potravy a šatstva. I napriek tomu však sami seba považujú za vyššie postavených a veria, že raz sa im bude žiť lepšie. Takmer všetci totiž predstavujú akoby vyšší stupeň-úradníkov, študentov. Snažia sa verne zachovávať maniere chvania sa vo vyššej spoločnosti, i keď sa na takýchto ľudí výhľadom ani zďaleka nepodobajú.
Román vyšiel roku 1866 a politické, spoločenské, i súkromné situácie, mnohé dialógy, monológy a opisy v diele sú prispôsobené práve tomuto obdobiu, takže môžu byť detailne a pravdivo reprodukované, na základe skúsenosti a povšimnutí samého autora.

Hlavní hrdinovia

Rodion Romanovič Raskoľnikov je hlavným hrdinom románu, jeho osudom sa pretkáva základná dejová niť. Dvadsaťtriročný študent pôvodom z ruskej dediny, niekedy študujúci v Petrohrade, no štúdiá musel z finančných dôvodov opustiť. „Bol veľmi pekný, mal nádherné tmavé oči, gaštanové vlasy, bol skôr vyššej postavy, štíhly a urastený.“ „Býva nedôverčivý a hypochondrický. Je veľkodušný a dobrý. Svoje city nerád prezrádza a radšej bude krutý, než by si mal pred vami otvoriť srdce. Napokon, dakedy sa vôbec neprejavuje ako hypochonder, ale je jednoducho chladný a až neľudsky bezcitný, naozaj, ako keby sa v ňom ustavične striedali dve protirečivé povahy. Dakedy je úžasne nezhovorčivý! Dakedy mu všetci zavadzajú, nikdy nemá čas, hoci leží a nič nerobí. Nie je ironický, no nie zato, že by nemal dosť duchaplnosti, ale akoby nemal na podobné hlúposti čas. Nikdy nevypočuje do konca, čo mu vravia. Nikdy sa nezaujíma o to, o čo sa v danej chvíli zaujímajú všetci. Seba cení úžasne vysoko a zdá sa, že na to má isté právo.“
Prejavuje sa v ňom náznak ohromnej inteligencie, no túto používa skôr v nečestnom zámere. Je zádumčivý, možno časťou až čudák. Potrebuje sebe dokázať, že je schopný urobiť čokoľvek, ba aj vraždiť. „Bol ochotný vymeniť svoje jestvovanie za ideu, za nádej, ba i za fantáziu. Prosté jestvovanie bolo pre neho odjakživa málo, on vždy chcel viac.“ Napred premýšľa o následkoch svojich činov, skúma svoju osobnosť a ani sa nesnaží byť podobný ostatným. „Je chmúrny, zamosúrený, povýšený a hrdý.“ Po svojom trestnom čine sa ešte viac uzaviera do vnútorných monológov, svoje myšlienky vyjadruje len veľmi zriedkavo, všetky problémy dusí v sebe, považuje seba za podliaka a často sa zamýšľa práve nad zmyslom tohto slova. „Tak sa do seba pohrúžil a od všetkých izoloval, že sa bál hocakého stetnutia.“ Často sa bezcieľne potuluje po ulici, nič nevníma. Záverom sa v ňom však predsa javí i niečo celkom prirodzené a ľudské-láska k Soni ho ťahá vpred a konečne mu dáva nádej, že jedného dňa bude šťastný a oplatí sa dúfať v lepšiu budúcnosť.

Puľcheria Alexandrovna Raskoľniková, matka hlavného hrdinu. Predstavuje nižšiu, nevzdelanú a časťou až naivnú ruskú dedinskú spoločnosť. Syna a dcéru miluje hádam viac ako vlastný život, na ich šťastí jej záleží oveľa viac než na vlastnom a verí im, čokoľvek by jej povedali. Snaží sa svojím deťom byť oporou v každej situácii, každý ich smútok ju hlboko raní. „Puľcheria Alexandrovna bola citlivá, avšak nie prehnane, plachá a ústupčivá, ale len po určitú hranicu: mohla pred kadečím ustúpiť, s kadečím mohla súhlasiť, dokonca aj s tým, čo sa nezhodovalo s jej presvedčením, ale za nijakých okolností ju nič na svete nemohlo prinútiť, aby prekročila určité hranice čestnosti, zásad a najvnútornejšieho presvedčenia.“ Je prostou, niekedy až prehnane starostlivou matkou, vyžaruje dobrotu a čestnosť. „Hoci Puľcheria Alexandrovna mala už štyridsaťtri rokov, na jej tvári ešte vždy ostávali stopy voľakedajšej krásy a navyše vyzerala oveľa mladšia, čo sa bezmála vždy stáva ženám, ktoré si až do staroby zachovajú jasnozrivosť ducha, sviežosť dojmov a čistý plameň srdca.“ „Vlasy jej už začínali šedivieť a rednúť, okolo očí sa jej už dávno zjavili malé lúčovité vrásočky, líca jej vpadli a schudli od starostí a trápenia, ale tá tvár bola jednako krásna.“

Avdotia Romanovna - Duňa, Rakoľnikovova sestra, ktorá prichádza do Petrohradu so zámerom vydať sa za bohatého Lužina. Nerobí to z lásky, ani z túžby za bohatstvom, lež iba pre dobro a blahobyt matky a brata, ktorých nesmierne miluje. Je ostražitá, múdra a pomerne vzdelaná, nedá sa oklamať prostými sľubmi. V minulosti ponížená nepravdivými dedinskými klebetami, no presvedčená v svoju čestnosť. Nekoná z náruživosti a vopred zvažuje dôsledky svojich činov, čím sa v skutočnosti dosť podobá bratovi. Nakoniec sa vydáva za Razumichina, ktorí jej neponúka blahobyt, no získava úprimné šťastie a pekný život. Je ideálom čistoty, krásy a harmónie. „Avdotia Romanovna bola neobyčajne pekná-vysoká, pekne stavaná, pevná, sebavedomá, a to sa prejavovalo i v každom jej prejave, pričom však jej pohybom neuberalo nič z ľahkosti a gracióznosti. V tvári sa podobala bratovi, o nej sa však dalo povedať, že je krásavica. Vlasy mala gaštanové, trochu svetlejšie než jej brat; oči takmer čierne, iskrivé, hrdé, a zároveň, v niektorých chvíľkach, neobyčajne dobré. Bola bledá, nie však chorobne; tvár jej žiarila sviežosťou a zdravím. Ústa mala trochu malé, spodná pera, kyprá a jasnočervená, bola málinko vystrčená dopredu, rovnako ako brada-to bola jediná nepravidelnosť na jej nádhernej tvári, ktorá jej však pridávala veľmi charakteristické a napokon aj čosi povýšenecké. Výraz jej tváre bol vždy skôr vážny a zádumčivý než veselý; ale pritom ako jej tvári pristal úsmev, ako jej pristal smiech, veselý, mladý, úprimný!“

Dimitrij Prokofjič Razumichin, Raskoľnikovov dobrácky kamarát z univerzity. Je v podobnom finančnom položení, no snaží sa to zlepšiť, prekladá knihy a plánuje sa v tom ešte zveľadiť, založiť podnik. Je priateľský, dobrosrdečný a stojí pri kamarátovi dokonca aj keď ho on sám od seba odháňa. Stará sa aj o jeho zdravie. Pri stretnutí s Duňou a jej matkou, ho tieto hneď zaujmú, stará sa o nich namiesto Raskoľnikova, informuje ich o synovi a bratovi, no ani on sa nemôže ubrániť Duninej očarujúcej kráse a od začiatku sa zvláštne teší keždému stretnutiu s ňou. Nakoniec získava jej srdce a ožení sa s ňou, no ani vo chvíľach takéhoto šťastia nezabúda na kamaráta a pravidelne mu posiela listy na Sibír. V románe predstavuje symbol rozumu a zdravého rozmýšľania v každej situácii.

Semion Zacharyč Marmeladov, celkom náhodný a krátkodobý kamarát Raskoľnikova. „Mal už vyše päťdesiat, bol strednej postavy a dobre stavaný, prešedivený a dosť plešivý, tvár mal od ustavičného pitia opuchnutú a žltú, ba až zelenú, a z úzkych štrbiniek pod opuchnutými viečkami mu svietili maličké, no živé červenkasté očká.“ Bývalý úradník skazený alkoholizmom, proti čomu sám nedokáže bojovať, i keď si uvedomuje svoju chybu. Ľutuje svoju chudobnú rodinu, no predsa im nedokáže zaobstarať ani najzákladnejšie životné potreby. Jeho rodina predstavuje symbol nevýslovnej biedy, utrpenia, poníženia. Onedlho tragicky a nečakane umiera, čím nevedome ničí celú svoju rodinu.

Katerina Ivanovna, Marmeladovova manželka, starostlivá matka bez finančných prostriedkov. „Bola to strašne vychudnutá žena, tenká, pomerne vysoká a driečna, ešte vždy s nádhernými gaštanovými vlasmi, a líca jej naozaj horeli červenými fľakmi.“ Pre svoje tri malé deti sa snaží urobiť všetko čo sa dá, i keď je sama vážne chorá. Snaží sa zachovať aspoň nejaký peniaz, no pri takom manželovi, akého mala, to bolo nemožné. Po jeho smrti upadá do depresií, nedokáže už zdravo rozmýšľať a onedlho aj ona umiera.

Sofia Semionovna - Soňa, najstaršia Marmeladovova dcéra z minulého manželstva. Je obrazom večnej obety a nenásytného súcitu, robí čo len môže za lepší život otca, jeho manželky a detí, aj za cenu potupy a hanby. I keď v spoločnosti potupená a nečistá, v duši presdtavuje nekonečnú dobrotu, krotkosť a silnú vieru v Boha. Pri Raskoľnikovi stojí počas toho najťažšieho obdobia a on verí, že sa na ňu môže spoľahnúť. Nakoniec sa mu i sama poddáva a plánujú si spoločnú, šťastnú budúcnosť. Fyzicky nie je krásavicou, no jej vnútorná krása je ohromná.

Peter Petrovič Lužin je románovým reprezentantom egoizmu a nenásytnosti. Chcel si vziať Duňu a nič za to nedať, i keď peniaze vždy mal. Jeho egoizmus ho však nakoniec zrádza a zostáva sám.

Arkadij Ivanovič Svidrigajlov, ďalší Dunin nápadník, je stelesnením zla a ľudskej skazenosti. Zaujímal sa o ňu, keď u nich slúžila a teraz, keď je jeho manželka mŕtva, za čo ľudia tiež upodozrievajú jeho samého, sa vracia do Petrohradu a odvažuje sa uchádzať o Duninu ruku len pár dní po smrti manželky. Keď ju nezíska, nepremyslene si berie život.

Peofirij Petrovič, predstaviteľ zákona v tom najširšom slova zmysle. Je vynaliezavý a dôvtipný, rýchlo pochpí Raskoľnikovovu vinu. Zaujíma ho ľudská psychológia a snaží sa vnútorne utýrať a zničiť vinníka namiesto toho, aby ho hneď lapil. Pre závažné známosti sa snažil Raskoľnikova priviesť na čo lepšiu cestu, aby jeho nevyhnutný trest bol miernejší. Psychycky ho však často týra, no navonok sa k nemu správa ako kamarát a podporovateľ jeho myšlienok.

Hlavná myšlienka

Dosotjevskij sa zaoberá ľudskou psychológiou a rozmýšľaním vo veľmi špecifickej situácii, v prípade naplánovanej vraždy. Z jeho názorov sa dá celkom jasne uzavrieť, že spáchať neľudský čin, čin proti zákonu, viere a základným ľudským princípom, nie je nikdy možné chladnokrvne, celkom bezcitne a bez výčitiek svedomia. Je to v ľudskej povahe a nik sa proti tomu nemôže postaviť. Ľudia majú niekedy potrebu dokázať svoje presvedčenia, ubezpečiť sami seba, že niečo dokážu, no nakoniec sa v nich predsa prejavuje ľudská slabosť a všeobecné charakteristiky obyčajného človeka.

Kompozícia, zloženie, jazyk a štýl diela

Dej sa odohráva v šiastich pohlaviach, ktoré sú ešte podelené na niekoľko menších častí. Román sa končí epilógom, na konci ktorého sa sám autor ešte viac približuje čitateľovi a akoby všetko ešte celkom nezakončil, naznačuje, že všetkému nenastal koniec, akoby chcel zabrániť zabudnutiu na románové postavy a naznačiť ich ďalšie osudy: „Tu sa však už začína nový príbeh, príbeh postupnej obrody človeka, jeho postupného prerodu, postupného prechodu z jedného sveta do druhého, poznávania novej, doteraz celkom neznámej skutočnosti. To by sa mohlo stať témou nového románu, lebo ten náš sa skončil.“ V celom príbehu vládne zvláštne napätie, čitateľ nikdy nevie, čo sa môže stať už na nasledovnej strane, v nasledovnej časti. Dej je plný záhadných situácií, zvlášť pohlavia sa zväčša končia pútavo a nečakane, nikdy sa nevie, kto sa vynorí spoza dverí.

Spisovným jazykom, bez veľmi komplikovaných slov, Dostojevskij predsa dokázal vytvoriť obraz o postavách pomocou ich hovoru. Dialógy sú tu však menej dôležité, i keď ich je hodne, lebo tie najpravdivejšie myšlienky sa väčšinou rozvíjajú iba vo vnútri, v monológoch hrdinov, ktoré sa niekedy ponášajú až na dialógy, na debatovanie dvoch strán jedného človeka: „-A čo ak sa mýlim, -zvolal zrazu mimovoľne, -čo ak človek ako taký, ako rod ľudský, v skutočnosti nie je podliak? Všetko ostatné sú potom iba predsudky, prehnaný strach, potom nejestvujú nijaké zábrany a tak to aj má byť!...“
Spisovateľ sa nezastavuje pri nedôležitých faktoch a menách, ktoré by možno nepotrebne zaujali u čitateľa pozornosť, preto často časti mesta nazýza iba iniciálmi: S-ká ulička, K-ov most, K-ov bulvár.

Citáty

„Človek má všeličo v rukách a všetko mu prekĺzne pomedzi prsty iba zato, že je zbabelý...“
„Ak chceme dakoho dobre poznať, treba k nemu pristupovať pomaly a opatrne, aby sme neupadli do omylu a či predpojatosti, ktorej sa neskôr veľmi ťažko zbavujeme a veľmi ťažko ju naprávame.“
„Veď keby sme každého merali jedným metrom a po všetkých stránkach-či takto veľa ľudí zostane dobrých?“
„Človek sa zahanbí a vráti k ľuďom!“
„Silu, silu potrebuje človek: bez sily nič nezmôžeš; a silu zase len silou nadobudneš.“
„Klamstvo je jediné privilégium človeka medzi všetkými živočíchmi. Cez lož k pravde! Preto som človek, že klamem.“
„Každý prípad, bez výnimky, napríklad aj zločin, len čo sa naozaj stane, hneď sa mení na celkom zvláštny prípad, prosím; a zavše i na taký, čo sa v ničom, naozaj v ničom neponáša na tie predchádzajúce, prosím.“
„Všetko závisí od toho, v akých podmienkach a v akom prostredí človek žije. Prostredie je všetko, a človek sám ničím. „
„Na svete nie je nič ťažšie než úprimnosť a nič ľahšie než lichotenie. Ak je v úprimnosti čo len náznak falošnej nôty, tak hneď nastáva disonancia a po nej-škandál. Lenže ak je v zaliečaní až do poslednej bodky všetko falošné, aj vtedy je príjemné a prináša potešenie, hoci aj povrchové, ale jednako potešenie. A nech by lichôtka bola akokoľvek neúprimná, určite sa zdá aspoň spolovice pravdivá.“