O spisovateľovi:

Fiodor Michajlovič Dostojevskij bol ruský spisovateľ a mysliteľ, jeden zo zakladateľov moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

Dostojevskij pochádzal z chudobnej šľachty. Narodil sa 11. novembra 1821 v Moskve ako druhé dieťa zo siedmich Michajlovi a Márii Dostojevským. Jeho otec bol lekár. Dostojevskij už ako deväťročné dieťa dostal prvý epileptický záchvat. Smrť matky, ktorá umrela na tuberkulózu a jeho najväčšieho literárneho vzoru, Puškina, v jednom roku, mala negatívny vplyv na jeho zdravotný stav a dopad na jeho ďalšiu literárnu tvorbu. Presťahoval sa do Petrohradu, kde študoval stavebné inžinierstvo na Vysokej vojenskej technickej škole. V roku 1839 zavraždili pravdepodobne vlastní poddaní jeho otca.

Jeho prvý vážnejší literárny počin je spojený s prekladom diela Balzaca Eugénia Grandetova, ten však získal len malú, respektíve skoro žiadnu pozornosť. Dostojevskij po tom, čo opustil armádu, začal písať svoj literárny debut Chudobní ľudia. Po jeho uverejnení sa stal okamžite slávny, dobová kritika ho oslavovala ako génia. V tom istom roku píše diela Dvojník, ktorý bude neskôr základom pre výstavbu charakterov v jeho dielach, a dielo Netočka Nezvanovová.
V roku 1847 vstúpil do petraševovského krúžku, a keď v ich radoch predniesol kriminálne písmo literárneho kritika Belinského adresované Gogoľovi, bol zatknutý a uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Neskôr bol degradovaný a odsúdený spolu s ostatnými členmi krúžku na trest smrti. Až na popravisku ho omilostil cár Nikolaj I. a dostal štyri roky vyhnanstva na sibírsku katorgu, spojené s nútenými prácami, s nadväzujúcou vojenskou povinnosťou. Tu vo väzení v Omsku často trpel epileptickými záchvatmi (epilepsiu mal po celý život). Z väzenia bol prepustený v roku 1854 a nastúpil službu v sibírskom pluku. Nasledujúcich 5 rokov ako vojak (neskôr ako poručík) strávil s iným plukom na území Kazachstanu. Počas tohto času sa začal jeho vzťah s Máriou Dmitrijevnou Isajevovou, ktorá bola manželka jeho známeho. Vzali sa po smrti jej manžela.

V roku 1859 sa vracia do Petrohradu, kde vydáva spoločne so starším bratom, Michajlom, neúspešné časopisy Vremja a Epocha. Potom cestuje po Európe, kde po prvýkrát podľahne hráčskej vášni. Tu sa tiež stretáva aj s Apollinariou Suslovovou. Tá sa stane jeho vzorom pre "pyšné ženy" v jeho dielach.
Dostojevského nešťastný rok bol 1864, kedy mu umiera manželka na tuberkulózu a zakrátko na to jeho brat Michajl. Následne bol finančne ochromený podnikateľskými dlhmi, ktoré vznikli najmä v spojitosti s neúspešným vydávaním časopisov, rovnako i v súvislosti s finančnou podporou neschopného nevlastného syna z prvého manželstva a starostlivosťou o vdovu a deti po bratovi. Dostojevskij upadá do hlbokých depresií a prepadá čoraz viac hráčskej vášni.

Tieto dva tlaky, vymaniť sa spod dlhov veriteľov a uspokojenie hráčskej vášne, ho viedli k ďalšej ceste do Západnej Európy. Tu sa začína jeho vášnivý ľúbostný pomer s Apollinariou Suslovovou, ktorá však odmieta jeho ponuku na sobáš. Dostojevskému to zlomilo srdce, avšak zakrátko sa stretáva s mladou vtedy iba dvadsaťročnou stenografkou Annou Grigorievnou Snitkinovou. Krátko pred uzavretím manželstva jej nadiktuje novelu Hráč. Je zaujímavé, že Snitkinová sa ako vzor, na rozdiel od jeho dvoch predošlých silných vzťahov, nikdy neobjavila v jeho dielach, napriek tomu, že objetívne povedané bolo manželstvo s ňou šťastné a vyrovnané. Toto obdobie v jeho živote je však v rámci spisovateľskej kariéry všeobecne považované za obdobie, kedy vytvoril svoje najväčšie diela. Od roku 1873 do 1881 vydáva Spisovateľov denník, jedná sa o mesačník, v ktorom píše krátke príbehy, črty a články o dobových udalostiach. Tento mesačník mal enormný úspech.
U Dostjevského je rovnako známe, že ovplyvňoval a bol ovplyvnený ruským filozofom Vladimírom Sergejevičom Solovjovom.