Vzhľadom na to sa slohové formácie spravidla nevyhranili do „čistej“ podoby a nestihli sa plne realizovať a práve aj preto zasiahli svojou zložkou široký okruh tvorby. Možno to dobre sledovať na osude takých tendencií, ako bol lyrizmus alebo expresionizmus, ktoré majú v medzivojnovej próze svoju smerovú (lyrizovaná próza či naturizmus, expresionizmus dvadsiatych rokov), ale aj širšiu, univerzálnejšiu platnosť. Lyrizácia napríklad prenikla do viacerých smerových variantov od expresionizmu cez impresionizmus a poetizmus až po lyrizovanú prózu, kde sa realizovala najplnšie.
Proces lyrizácie slovenskej prózy prebiehal po etapách. Tido J. Gašpar a niektorí ďalší prozaici „lyrizovali“ jazykom, Jozef Cíger-Hronský a Milo Urban využili v tomto zmysle postavu-prienik do jej vnútra, kým naturisti – Ľ. Ondrejov, D. Chrobák, M. Figuli, F. Švantner uplatnili lyrizmus vo všetkých zložkách epickej prozaickej štruktúry.
Expresionizmus vyjadroval pocity živelného odporu voči kríze buržoáznej spoločnosti a západnej civilizácie, ktoré privodili tragédiu prvej svetovej vojny, tak sa prijímal v Nemecku aj v Čechách a na Slovensku. V istej etape vývinu v dvadsiatych rokoch zasiahol tvorbu širokého, ideovo i tvárne rôznorodého okruhu autorov – J. Hrušovského, T. J. Gašpara, G. Vámoša, I. Horvátha, Š. Letza, J. C. Hronského, M. Urbana, P. Jilemnického a iných. U Hrušovského išlo pritom o priamy kontakt s nemeckou literatúrou expresionizmu, u ostatných autorov skôr o typologické analógie, pričom k expresionistickej poetike dospeli títo spisovatelia spontánne.
Charakteristickým znakom expresionizmu je aj v slovenskej literatúre voluntarizmus – zdôrazňovanie, preceňovanie významu vôle, vôľových prvkov;uplatňovanie individuálnej vôle i proti objektívnym okolnostiam a podmienkam – pri stvárňovaní skutočnosti, smerujúci k deformácii prestavovaného sveta, deformácii, ktorá podáva správu o podstatnej črte reality. Estetickým ideálom prestala byť proporčnosť, klasická miera v zachytení skutočnosti. Expresionizmus staval na ponore do vnútra človeka, vykoľajeného a rozvráteného vojnou a všeobecnou krízou. Aj preto sa orientoval na zvláštne príbehy zvláštnych postáv. Z výrazových vlastností tam dominuje dramatickosť, drastickosť a kontrast (napríklad medzi krásnym a škaredým, dobrým a zlým).
V slovenských podmienkach sa v expresionizme oceňoval jeho deštrukčný buričský prvok, neraz sa zameriavajúci proti rozporným črtám či podstate buržoáznej spoločnosti. Chýbal v ňom však skladobný moment. Preto býval expresionizmus zvyčajne len čiastkovým prvkom epickej štruktúry.