Sadol do priekopy ako Jeremiáš, volajúci kohosi z vesmíru, kohosi nepodliehajúceho zákonom zeme, kohosi vzdialeného špiny a hriechu, kohosi, kto nepoznal čas, ani ľudskej horkosti v ňom.
A ruky, ako v tej priekope sedel, mocné ľudské ruky,plné svalov, plné krvi, ležali vedľa neho zabudnuté. Stratené ľudské ruky. . .“
Postupne si ľudia začali uvedomovať svoje postavenie, svoju úlohu vo svete, aj keď nie príliš veľkú, každý mal svoje dôležité postavenie. Uvedomovali si, že sú ľudia a nie dobytok či kusy nábytku, že si s nimi nemôže nikto robiť to, čo sa mu zachce. Držali spolu a aj autor všetkých ľudí vyjadril v jednom ľude, ktorý mal svoju silu – „Vidiac chmúrny, mĺkvy ľud v huniach, s krpcami na nohách, ako sedel nehybný,neživý, Buscányimu a Barnovi začalo byť odrazu úzko. Nepochopiteľný, ukrutný vo svojom mlčaní ako hora, naozaj vzbudzoval strach. Jeho duša bola tajomná, nepreniknuteľná, sťaby zamurovaná strašnou stenou. Ústami k nej nedalo sa preniknúť.“
Ľudia len potrebovali mať po ruke niekoho, kto by ich viedol, kto by im ukázal cestu, ktorú aj sami poznali, len v tme nevedomosti ju nevedeli rozoznať. Tým niekým bol Adam Hlavaj, ktorý vstúpil do ich svedomia, vyburcoval v nich oheň spravodlivosti, Adam, ktorý ako prvý objavil svoje stratené ruky:
„Kto trpí zlo a nestavia sa mu na odpor, napomáha ho, a kto sa nebráni, keď je napadnutý, nezaslúži, len aby zhynul. Myslíte, že my sme bojovali za seba alebo za vás tu? Kdeže! Čože je komu po vás alebo po vašej zemi? Zeme je dosť. My sme bojovali za vlasť, za to obrovské jarmo, ktorým nás zovrela svorka trubcov, aby mohla bezstarostne žiť z našich mozoľov. Tomu, čo vám tu kážu a v čo veríte, tam neverí nik. Vaša viera sú sväté okovy na vašich rukách, je zákonom nazvaná lož, ktorou vás zapriahajú do jarma svojich záujmov.“
Takéto posilnenie dedinčania potrebovali, toto posilnenie a ešte spontánnosť, z ktorej v tomto diele často vypukol živelný odpor. A tak mohli dedinčania nájsť to najdôležitejšie:
„Pokrytí špinou a zdrapmi stavali sa skutočnosti zoči-voči. Bola drsná, tvrdá, ale neklamala aspoň, nevháňala ich do slepých uličiek. Všetko v nej bolo jasné ako deň. S ňou sa rodila i nová viera, viera v skutočnosť, ktorá nepodliehala zubom času, ale vracala ľudí sebe: vracala im človečenstvo, stratené ruky, aby mohli znova žiť smelým životom človeka.“
A hoci vojna prinášala len samé zápory, predsa mala len jeden jediný klad – práve v nej si vojaci uvedomili, čo sú – že sú ľudia a podľa toho majú žiť, uvedomili si, že bojujú nie pre seba, ale pre niečo, čo ani neexistuje:
„Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky, začali cítiť svoju osobitnosť, svoje ja a prestávali sa spoliehať na nadprirodzené sily.