Jeho próza neprichádza s mravným ponaučením a odsúdením, ale s úsilím preniknúť do súhry síl v človeku i mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud tak, akoby bol iby pasívnou súčasťou prírody, hoci sa im vzpiera aktivitou i citom. Syntézou Urbanových novelistických postupov ja novela Za vyšným mlynom, ktorá sa neskoršie stala podkladom opery E. Suchoňa Krútňava. Druhá knižka Urbanových noviel Z tichého frontu vznikla ako výber z novelistickej tvorby rokov 1927-30. Svoj prvý román Živý bič písal Urban v jeseni 1926 a na jar 1927 a koncom toho istého roku aj vyšiel. Jeho témou je prvá svetová vojna nie na frontoch, ale ako ju prežíva horniacka dedina Ráztoky. Román Hmly na úsvite postavami a čiastočne i problémami voľne nadväzuje na Živý bič. V zornom poli však už nie sú len hornooravské Ráztoky a dedinskí ľudia, ale aj slovenské malomesto s fabrikou, s dravo sa prebúdzajúcimi podnikateľmi, a je tu aj Praha s veľkou politikou, no i silným robotníckym hnutím. Román V osídlach predstavuje ďalšie pokračovanie tejto trilógie. Takmer po dvadsaťročnej prestávke Urban voľne nadviazal na trilógiu románom Zhasnuté svetlá a po ňom i jeho pokračovaním Kto seje vietor. V prvom sa sústredil na krátke obdobie od všeobecnej mobilizácie v jeseni 1938 do marca 1939, v druhom na udalosti 40. rokov až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Ideovo-tematickou silou a presvedčivosťou sa však tieto romány už nevyrovnali Živému biču. Je v nich dosť povrchného zobrazovania ľudí i udalostí a miestami aj schematizmu. Sila jeho epického talentu sa znova prejavila v jeho memoárovej próze Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna. Zachytil v nich svoje detstvo od najranejších čias po odchod na ružomberské gymnázium. 4. CHARAKTERISTIKA POSTÁV


Adam Hlavaj
Hlavný hrdina románu. Predstavuje dedinu ako celok. Bojuje na fronte vo vojne, keď si však uvedomí, že vojna vôbec nemá zmysel, uteká z frontu-stáva sa z neho dezertér. Skrýva sa v lese či u príbuzných, ale potom povedie ľud proti „vrchnosti“ v dedine. Je veľmi prudkej a prhkej povahy, a preto by najradšej zabil Okolického, keď sa dozvedel, že on zneuctil jeho ženu, ale nakoniec sa nad ním zľutuje. V závere románu podpáli dedinskú krčmu ako určité oslobodzzujúce gesto od všetkého, čo ľudí v Ráztokách ťažilo. Ilčíčka
Autor ju zobrazil ako silnú ženu, matku, ktorá nadovšetko miluje svojho syna, no aj napriek tomu, že vie, že vojna je nebezpečná a krutá a jej Števko by v nej mohol zomrieť, odhovára ho od úteku do hôr, kde by sa vyhol povinnosti narukovať, len aby v očiach druhých nebol jej syn zbehom.