Prínosom Živého biča do slovenskej románovej tvorby bolo práve to, že zobrazil dedinu nie ako uzavretý celok, ale ukázal ju v pohybe celého veľkého vonkajšieho sveta. Dielo predstavuje UNANIMISTICKÝ román (lat. una anima = jedna duša). Postavy Živého biča dýchajú jedným dychom, sú akoby jednou epickou osobou. V tomto zmysle je toto dielo románom Ráztočanov, Ráztok a cez ne slovenského kolektívu vôbec. V Živom biči niet zmienky o národnostnom boji, ale je tu ľudský boj za slobodu. Motív kolektívnej revolty je vrcholným výrazom všeobecnej tendencie románu k expresívnej monumentalizácii. „Ale vtedy asi, po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej uniforme, odstávajúcej od predšasne zoschnutého tela. Bol nahnutý k zemi, a ako šiel, vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky. Tvárou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila sa až na brade, súc silne nasiaknutá farbou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudolo hneď na ňu. Tak, ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany, čo vznikla pod úderom biča; tvár pod ňou akosi sa vypäla, stuhla i dostala zvláštny, neobyčajne slávnostný výraz pamätnej tabule, pevne pribitej dvojicou hnedých očú na hlave.“ – Postup, ktorý tu autor využil, je postupom monumentalizácie. Monumentálnosť Ondreja Koreňa je dosiahnutá systémom kontrastov. Jediným svedkom o vojne a o jej neľudskostiach a útrapách je človek, ktorý o nej nemôže hovoriť, pretože je nemý. Vojna-bič zanechala stopu na jeho ústach. Uťatá ruka, symbol vojny, sa vryje do vedomia, pretože „svieži, ihravý“ vetrík nadnáša len prázdny rukáv. Vetrík-mŕtva vec, je živou skutočnosťou a ruka, časť živého tela, je odseknutá. Tvár Ondreja Koreňa, nemého človeka, je veľavravná, pretože je zvláštnym spôsobom napätá, chce o čomsi vypovedať. A vrchol metafory: tvár nemého je pripodobnená k pamätnej tabuli, pribitej klincami očí. Tvár – pomník. Systém monumentalizácie preniká aj do iných obrazov, napríklad do portrétu Evy Hlavajovej – je ubitá a svojím osudom i skrúšená žena, ale mení sa v okamihu stretnutia so zvodcom Okolickým. – „Nie, to už nebola plachá Evička s očami srny a telom pokorným ako páperie. Dnes sa jej oči nezakolísali. Keď vošla dnu, pod nežnou kožou mladej ženy hýbali sa akési dosiaľ nezbadané oceľové svaly, ktoré jej krok robili rozhodným a tvári dávali pevný odhodlaný výzor.“ – Metaforické prirovnanie „telo pokorné ako páperie“ sa dostáva do protikladu s výrazom „oceľové svaly“.