Oceľ a mäkkosť, jemnosť a tvrdosť. Kým Koreň je podaný v líniach, ako kresba, Eva je vypodobnená cez duševné vlastnosti. Spoločné medzi nimi je to, čo ich dvíha nad priemer a „ľahostajnosť“, čo z nich robí monumentálne postavy. Postup od pokory k vzbure je naznačený v prípade Štefana Ilčíka. Najprv sa podriadi rozhodnutiu svojej matky ísť na vojnu, trpezlivo sa podriaďuje aj nemilosrdnému vojenskému šikanovaniu, no nakoniec vybúši a vzbúri sa, zabije Rónu. Tento obraz je tým silnejší, že na začiatku bola u Štefana zdôrazňovaná jeho prítulnosť k matke, jeho jemnosť, predĺžená mladosť, čistota. Monumentalizácia hrdinov postupuje ďalej v osobe Ilčíčky. Predstavuje ženu veľkú a silnú. No dojem veľkosti vyplýva predovšetkým z jej vnútra, z duševných vlastností. Ilčíčka „žila životom plným skutočnosti. Ako taká odpovedala na rozličné nárazy priamo, takmer mimovoľne. Keď chcela chlieb. Musela ho násilím vynútiť zo zeme, keď chcela urobiť niečo, musela vyhrnúť rukávy a drieť do úmoru. Preto nevedela pochopiť ako je možné nepostaviť sa zlu, ako je možné mlčky znášať krivdu a čakať zadosťučinenie až na onom svete.“ Je vyobrazená ako človek činu. Majúc rozhodnúť o osude svojho syna, ktorý sa chce vyhnúť vojenskej povinnosti, poradí mu, aby šiel na vojnu. Tým sa chce vyhnúť niečomu neočakávanému, čo by jej synovi mohlo hroziť: osudovej zrážke. V snahe odvrátiť od neho zlo, privoláva ho naň. Ilčík ide na vojnu a z nenávisti k potlačovaniu človeka, zabíja. Jeho osud sa naplňuje. Privolala ho však matka, v dobrom úmysle. Postava Adam Hlavaja je konečným vyvrcholením tejto tendencie románu. Hlavaj sa zjavuje neočakávane, prekvapujúco. No nie je primitívnym pomstiteľom. Zľutuje sa nad notárom Okolickým- ľudskou ruinou. Postaví sa proti besneniu a rabovačkám v dedine-po skončení vojny. Je symbolom dediny a je i nad ňou, pretože má reprezentovať čosi závažnejšie. Jeho postava nie je len na stelesnenie vzbury proti vojne či notárovi, nie je len revolučnou postavou, je symbolom revolty človeka proti všetkému, čo ho utláča v mene najvyššej idey, v mene slobody. „A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: SLOBODU!“
Urban neidealizuje pomery na slovenskej dedine v rokoch prvej svetovej vojny; do obrazu vkladá krutosť, surovosť, alkoholizmus a rozprávanie uzatvára príznačnou scénou rabovania.