Jeho dedina však prechádza aj prudkým uvedomovacím procesom. „Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo i používali ho vo svojich rečiach, týkajúcihc sa minulosti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašného. ......................
A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde. Ráztoky-ako sa vravelo-ležali pánubohu za chrbtom, v najsevernejšej čiastke Slovenska; zvesti, ktoré sem prichodili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria. .......................
Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce.“
Už na začiatku sa tu objavuje stupňovanie významu. Ráztočania by vôbec neboli pochopili vojnu, keby žili možno v ešte odľahlejšej dedinke-a možno aj tam by si ich našla. No je isté, že vojna sa aj tu objavila v svojej plnej paráde. Názov prvej časti – Stratené ruky – vystihuje situáciu, v akej sa ocitli obyvatelia Ráztok: akoby stratili svoje ruky, boli proti krivdám bezmocní, stratené ruky-muži na vojne chýbali najmä na poliach, v domoch. Celý román je poznačený prítomnosťou motívu rúk a biča. Motívy rúk stratených, ktoré ľudia postupne opäť nachádzajú, nachádzajú ich v proteste proti vojne, proti všetkým tým neprávostiam, ktoré sa na nich páchali. Motív biča, ktorý najprv drží v rukách vojna, no po skončení opraty preberá jednoduchý ľud, aby bičom vykonal pomstu. Vojna, ktorá svojimi rukami schmatla všetko, čo sa dalo a do jej veľkých rúk sa toho naozaj vošlo veľa. Vojna, ktorá po sebe zanechávala len prázdne ruky ľudí a ich zbičované duše. Mala množstvo tvárí, a predsa bola stále tá istá. - „Tak Krista pochopila, prečo dedina súdi a nenávidí. Čo človek, to kus živého sklamania. Veru – vojna mala tisíce rúk a tisícimi rukami šarpala z nich radosti dní, obíjala zmysel ich jestvovania. Či nadarmo oni rodia v bolesti potomstvo? Či nadarmo oni sejú a žnú?“
Ľudia trpeli, žili ako žili, chrbáty mali stále ohnuté:
„Bože veľký! Veľký a nesmrteľný, zmiluj sa nad nami!
Bez konca, ako more, bolo to volanie, zmäknuté bezmedznou dôverou, zatopené vrúcnosťou ranených sŕdc. Chvel sa v ňom bezmocný, k stene pritisnutý človek, ktorý zablúdil vo svojom poznaní a východiska nevidel. Bezmocný, úbohý človek, žobrák pri ceste, ktorý zabudol, že má ruky. Zabudol. . .