Expresionizmus v slovenskej literatúre a Živý bič od Mila Urbana

ÚVOD

Každý nám stále hovorí, aby sme sa vzdelávali, učili, aby sme čítali knihy-vraj budeme mať lepšiu vyjadrovaciu schopnosť a prehľad či rozhľad vo svete. Bez problémov by sa mohol k známym či neznámym výrokom pridať ešte jeden:“ Čím viac kníh prečítaš, toľkokrát ti vzrastie šanca stať sa človekom s veľkým Č.“
Čítať knihu však nie je veľká vec. Dôležité je vedieť ju pochopiť, alebo sa aspoň snažiť pochopiť podľa vlastných zmyslov a možností, čo danými literami chcel autor vyjadriť, pretože si myslím, že nikto, ani nejaký literárny kritik, presne nezistí, o čo tomu autorovi vlastne išlo – to sa však vzťahuje najmä na poéziu a lyrické časti prózy, pretože dej prozaického diela-ak nejaký má-pochopí každý. Často na myšlienky autora a v pravej podstate na jeho tvorbu vplýva doba, v ktorej žije a najmä literárny smer, do ktorého sa autor zaradil.
Tému seminárnej práce zo slovenského jazyka a literatúry som si vybrala z tém, ktoré nám nadiktovala naša učiteľka slovenčiny. Zdala sa mi pomerne ľahká, ale vtedy som dosť nevedela, o čo v podstate ide. Knihu od Mila Urbana Živý bič ako ukážku diela expresionizmu som si vybrala aj na základe toho, že naša pani učiteľka ju spomínala v súvislosti s touto témou ako prvú-a asi najdôležitejšiu zbierku-tohto obdobia. V 3. ročníku som sa neveľmi zaujímala o dielo Živý bič, ale keďže som si už tak vybrala, musela som na tom pracovať. Výsledky mojej práce sú zobrazené na nasledujúcich stranách.












1. EXPRESIONIZMUS


Literárny smer, ktorý sa vyvinul na začiatku 2O.storočia. V umeleckom diele, výpovedi zdôrazňuje subjektívnu, výrazovú stránku a usiluje sa o stupňovanie výrazu (umeleckou nadsádzkou).
V literatúre je často považovaný za revoltu proti realizmu a naturalizmu usilujúc sa poukázať na psychickú alebo duševnú skutočnosť viac ako na vonkajšie udalosti, ktoré na seba nadväzujú v logickom poradí.
Vo svetovej literatúre sa tento termín spája s dielami F. Kafku a J. Joycea.
Hoci tento smer, toto hnutie trvalo krátku časovú dobu v porovnaní s inými (napr. romantizmus), dalo podnet pre voľnú formu písania a produkcie v divadle.




1.1. Expresionizmus v slovenskej literatúre

Expresionizmus sa v slovenskej literatúre vyvíjal v období medzi dvoma svetovými vojnami. Vývin medzivojnovej prózy charakterizuje prelínanie viacerých smerových tendencií.

Vzhľadom na to sa slohové formácie spravidla nevyhranili do „čistej“ podoby a nestihli sa plne realizovať a práve aj preto zasiahli svojou zložkou široký okruh tvorby. Možno to dobre sledovať na osude takých tendencií, ako bol lyrizmus alebo expresionizmus, ktoré majú v medzivojnovej próze svoju smerovú (lyrizovaná próza či naturizmus, expresionizmus dvadsiatych rokov), ale aj širšiu, univerzálnejšiu platnosť. Lyrizácia napríklad prenikla do viacerých smerových variantov od expresionizmu cez impresionizmus a poetizmus až po lyrizovanú prózu, kde sa realizovala najplnšie.
Proces lyrizácie slovenskej prózy prebiehal po etapách. Tido J. Gašpar a niektorí ďalší prozaici „lyrizovali“ jazykom, Jozef Cíger-Hronský a Milo Urban využili v tomto zmysle postavu-prienik do jej vnútra, kým naturisti – Ľ. Ondrejov, D. Chrobák, M. Figuli, F. Švantner uplatnili lyrizmus vo všetkých zložkách epickej prozaickej štruktúry.
Expresionizmus vyjadroval pocity živelného odporu voči kríze buržoáznej spoločnosti a západnej civilizácie, ktoré privodili tragédiu prvej svetovej vojny, tak sa prijímal v Nemecku aj v Čechách a na Slovensku. V istej etape vývinu v dvadsiatych rokoch zasiahol tvorbu širokého, ideovo i tvárne rôznorodého okruhu autorov – J. Hrušovského, T. J. Gašpara, G. Vámoša, I. Horvátha, Š. Letza, J. C. Hronského, M. Urbana, P. Jilemnického a iných. U Hrušovského išlo pritom o priamy kontakt s nemeckou literatúrou expresionizmu, u ostatných autorov skôr o typologické analógie, pričom k expresionistickej poetike dospeli títo spisovatelia spontánne.
Charakteristickým znakom expresionizmu je aj v slovenskej literatúre voluntarizmus – zdôrazňovanie, preceňovanie významu vôle, vôľových prvkov;uplatňovanie individuálnej vôle i proti objektívnym okolnostiam a podmienkam – pri stvárňovaní skutočnosti, smerujúci k deformácii prestavovaného sveta, deformácii, ktorá podáva správu o podstatnej črte reality. Estetickým ideálom prestala byť proporčnosť, klasická miera v zachytení skutočnosti. Expresionizmus staval na ponore do vnútra človeka, vykoľajeného a rozvráteného vojnou a všeobecnou krízou. Aj preto sa orientoval na zvláštne príbehy zvláštnych postáv. Z výrazových vlastností tam dominuje dramatickosť, drastickosť a kontrast (napríklad medzi krásnym a škaredým, dobrým a zlým).
V slovenských podmienkach sa v expresionizme oceňoval jeho deštrukčný buričský prvok, neraz sa zameriavajúci proti rozporným črtám či podstate buržoáznej spoločnosti. Chýbal v ňom však skladobný moment. Preto býval expresionizmus zvyčajne len čiastkovým prvkom epickej štruktúry.

To bola tiež príčina, pre ktorú sa expresionistické postupy nemohli trvalejšie zúčastňovať na formovaní politiky socialistickej prózy (Jilemnického vývin po románe Víťazný pád). Expresionizmus lepšie zodpovedal autorom typu M. Urbana a J. C. Hronského. Neprítomnosť organizujúcich prvkov viedla napokon k tomu, že expresionizmus bol v európskej aj našej literatúre pomerne neistý. V mnohých konkrétnych prejavoch mu však nemožno uprieť „silu výraznosti“. Rozmanitosť zásahu expresionizmu do našej literatúry vyvolávala potrebu určitej diferenciácie a to z hľadiska spôsobu, akým sa prejavoval v dielach. J. Števček v tejto súvislosti rozdelil expresionizmus do troch prúdov: dekadentného (T. J. Gašpar), humanocentrického (J. Hrušovský, G. Vámoš, I. Horváth) a sociálnorevolučného (rané diela P. Jilemnického; prvky tohto druhu poznačili do istej miery aj romány Živý bič a Chlieb, hoci ich revolučnosť je v prvom prípade skôr živelná, v druhom nevedomá).
Na skončenie vojny slovenská literatúra reagovala aj inak než expresionisticky: radosťou z príchodu mierových čias, opojením nad návratom ľudí z frontových zákopov, ku ktorému sa pripájalo nadšenie z národného oslobodenia; adoráciou mladosti. Takáto reakcia však bola príznačná skôr pre poéziu (prejavila sa napríklad v Smrekovom vitalizme). 2. ŠTRUKTÚRA DIELA


Literárny druh: Epika
Literárny žáner: Sociálny román
Historické umiestnenie: Záver prvej svetovej vojny
Miesto deja: Dedinka Ráztoky

Hlavné postavy: Adam Hlavaj
Eva Hlavajová – Adamova žena
Ilčíčka
Štefan Ilčík – Ilčíčkin syn
Ondrej Koreň
Notár Okolický
Jano Kúrňava
Kritína Dominová

Hlavná myšlienka: Dosiahnutie slobody, slobody, ktorá sa v závere románu stáva
skutočnosťou pre všetkých. Subjektívny pohľad: Celkom zaujímavé dielo vzhľadom na to, že sa zaujímam o
vojnovú tematiku, ale radšej by som odporúčala diela z obdobia
druhej svetovej vojny (veľmi dobrý je L. Mňačko – Smrť sa volá
Engelchen).

Roszah: Román je rozdelený do dvoch častí –Stratené ruky a Adam Hlavaj
po dvadsaťpäť a dvadsaťštyri kapitol.

Počet strán: 338






3. PROFIL AUTORA


MILO URBAN
Narodil sa 24.8.1904 v Rabčiciach na hornej Orave v rodine hájnika. Do nižšieho gymnázia chodil v Trstenej, na vyššie gymnázium prešiel do Ružomberka, ale pre otcovu tragickú smrť a pre nedostatok prostriedkov štúdium prerušil a stal sa pomocným redaktorom v redakcii Slováka a potom úradníkom v Spolku sv.Vojtecha v Trnave. V septembri 1922 odišiel študovať na Štátnu vyššiu lesnícku školu do Banskej Štiavnice, ale po dvoch rokoch pre existenčné problémy štúdium znovu zanechal a šiel pracovať do redakcie časopisu Slovenský národ v Bratislave. Roku 1928 nastúpil do redakcie denníka HSĽS Slovák ako reportér, súdničkár a neskôr redaktor kultúrnej rubriky. V novembri 1940 sa stal šéfredaktorom fašistického denníka Gardista. Pred oslobodením emigroval do Rakúska, po dvoch rokoch sa však vrátil. R. 1947 bol postavený pred ľudový súd a r. 1948 odsúdený na verejné pokarhanie. Usadil sa v chorvátskom Grobe a r. 1974 sa presťahoval do Bratislavy, kde 10.3.1983 zomrel. Prvú poviedku Ej, ten tanec uverejnil už ako šestnásťročný vo Vatre. Vzťahy a priateľstvá z mladosti s okruhom spolupracovníkov Vatry ovplyvnili aj osobné osudy a politickú orientáciu M. Urbana. Ideovo-umeleckú podstatu jeho prozaického diela určoval zmysel pre realitu a pre revolučné premeny spoločenskej reality, hoci pre neho bol tento zmysel vždy len živelný. Ani on, ani jeho literárni hrdinovia sa nedostali k uvedomelému socialistickému názoru. Z domácich autorov na jeho začiatky vplývali najmä Kukučín a Vajanský (predovštkým v románovom pokuse Tiene, ktorý vyšiel r. 1923 vychádzal na pokračovanie v Slovákovi), v jednotlivostiach i Kalinčiak a Hviezdoslav, zo zahraničných autorov tematicky a krajovo blízky K. Przerwa-Tetmajer a z ruskej literatúry predovšetkým F. M. Dostojevskij a L. Andrejev. Ako primárny však sám autor uvádza vo svojich spomienkach vplyv sociálnorevolučnej symbolisticky ladenej poézie Kraskovej, Adyho, Bezručovej a Wolkerovej.
Urban však veľmi skoro začal hľadať a ukazovať aj vlastnú literárnu tvár. Už v knižnom debute, v novele Jašek kutliak spod Bučinky (pod pseudonymom Milko U.), sú v zárodočnom stave obsiahnuté princípy, ktoré predstavujú nosné piliere celého Urbanovho diela. Prejavil sa ako svojrázny talent, čerpajúci energiu z psychickej i spoločenskej skutočnosti, ktorú utvárala oravská príroda a ľudová tradícia. Novely z rokoch 1923-24 vydal Urban knižne pod názvom Výkriky bez ozveny.

Jeho próza neprichádza s mravným ponaučením a odsúdením, ale s úsilím preniknúť do súhry síl v človeku i mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud tak, akoby bol iby pasívnou súčasťou prírody, hoci sa im vzpiera aktivitou i citom. Syntézou Urbanových novelistických postupov ja novela Za vyšným mlynom, ktorá sa neskoršie stala podkladom opery E. Suchoňa Krútňava. Druhá knižka Urbanových noviel Z tichého frontu vznikla ako výber z novelistickej tvorby rokov 1927-30. Svoj prvý román Živý bič písal Urban v jeseni 1926 a na jar 1927 a koncom toho istého roku aj vyšiel. Jeho témou je prvá svetová vojna nie na frontoch, ale ako ju prežíva horniacka dedina Ráztoky. Román Hmly na úsvite postavami a čiastočne i problémami voľne nadväzuje na Živý bič. V zornom poli však už nie sú len hornooravské Ráztoky a dedinskí ľudia, ale aj slovenské malomesto s fabrikou, s dravo sa prebúdzajúcimi podnikateľmi, a je tu aj Praha s veľkou politikou, no i silným robotníckym hnutím. Román V osídlach predstavuje ďalšie pokračovanie tejto trilógie. Takmer po dvadsaťročnej prestávke Urban voľne nadviazal na trilógiu románom Zhasnuté svetlá a po ňom i jeho pokračovaním Kto seje vietor. V prvom sa sústredil na krátke obdobie od všeobecnej mobilizácie v jeseni 1938 do marca 1939, v druhom na udalosti 40. rokov až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Ideovo-tematickou silou a presvedčivosťou sa však tieto romány už nevyrovnali Živému biču. Je v nich dosť povrchného zobrazovania ľudí i udalostí a miestami aj schematizmu. Sila jeho epického talentu sa znova prejavila v jeho memoárovej próze Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna. Zachytil v nich svoje detstvo od najranejších čias po odchod na ružomberské gymnázium. 4. CHARAKTERISTIKA POSTÁV


Adam Hlavaj
Hlavný hrdina románu. Predstavuje dedinu ako celok. Bojuje na fronte vo vojne, keď si však uvedomí, že vojna vôbec nemá zmysel, uteká z frontu-stáva sa z neho dezertér. Skrýva sa v lese či u príbuzných, ale potom povedie ľud proti „vrchnosti“ v dedine. Je veľmi prudkej a prhkej povahy, a preto by najradšej zabil Okolického, keď sa dozvedel, že on zneuctil jeho ženu, ale nakoniec sa nad ním zľutuje. V závere románu podpáli dedinskú krčmu ako určité oslobodzzujúce gesto od všetkého, čo ľudí v Ráztokách ťažilo. Ilčíčka
Autor ju zobrazil ako silnú ženu, matku, ktorá nadovšetko miluje svojho syna, no aj napriek tomu, že vie, že vojna je nebezpečná a krutá a jej Števko by v nej mohol zomrieť, odhovára ho od úteku do hôr, kde by sa vyhol povinnosti narukovať, len aby v očiach druhých nebol jej syn zbehom.

Števko na vojne zomiera, lebo zabil svojho veliteľa a Ilčíčka, hoci silná žena, ochotne vedúca ľud proti Okolickému, si uvedomuje svoju slabosť s poznaním, že jej Števko sa domov z vojny nikdy nevráti. V závere románu zomiera. Ondrej Koreň
Predstavuje nemé svedectvo o vojne a hoci nemôže rozprávať, jeho tvár, ruka, ktorú nemá, podáva krutú a pre Ráztoky prvú konkrétnu viditeľnú pravdu o vojne. Má rád Kristu Dominovú, ktorá sa však vláči s maďarským žandárom Angyalom. Notár Okolický
Hlavná záporná postava tohto diela. Násilím sa zmocní Evy Hlavajovej, keď príde na svet dieťa, postará sa, aby Eva nikomu nič nepovedala, a to tým, že jej sľúbi, že vyreklamuje z vojny jej Adama. Eva zomiera, lebo už nedokázala uniesť ťarchu, ktorú na ňu naložili, a presne v tom istom potoku, kde sa Eva utopila, dostáva aj Okolický infarkt po tom, čo ho tam posadia dedinčania. 5. ZHRNUTIE DEJA



Dej sa začína príchodom Ondreja Koreňa z vojny, ktorá z neho urobila mrzáka na celý život. To v ľuďoch vyvolalo hrôzu a strach. Nastáva však ďalšie verbovanie mladých chlapcov na vojnu, ktorí si uvedomujú, aká je pre nich sloboda vzácna a zisťujú, prečo vlastne majú ísť bojovať a za koho, lebo ak za vlasť, tak je to zbytočné, lebo vlasť im nikdy nič nedala. S chlapcami odchádza aj Ilčíčkin syn Števko, ktorý najprv na vojnu odmietal ísť a chcel sa ukryť v blízkom Piľsku, no matka mu v tom zabránila, lebo z neho nechce mať zbeha. V dedine sa koná súpis dobytka, ktorý vykonávajú Kúrňava, žandár Angyal a richtár Vorčiak. Ľudia s tým nesúhlasia, ale na odpor sa im postaví len Kramár, čím ich poriadne zosmiešni a najmä Kúrňavu. S Kramárom sa koná malý súd, aby sa prišlo na koreň veci, na to, kto s tým začal. Časť klebiet v dedine vyplní aj správanie Kristy Dominovej, ktorá sa vrhá do náručia Angyalovi, ktorý ju len využíva. Neskôr sa Krista po nie práve najpríjemnejších príhodách s vojakmi, ktorí prišli do Ráztoch hľadať Adama Hlavaja, nakoniec vzdá túžby bývať v meste a rozhodne sa vydať za Ondreja. V dedine sa ľuďom následkom vojny žilo čoraz horšie. Eve Hlavajovej, ktorá čakala dieťa s notárom Okolickým, celá dedina ukázala chrbát. Výčitky ju sprevádzali na každom kroku, všetko sa v nej búrilo, ťažko znášala krivdy a odsudzovanie ľudí. Najväčší zlom nastal vtedy, keď jej kaplán odmietol pokrstiť narodeného syna. Ľudia ju našli utopenú v rieke a aj napriek protestom bola pochovaná na cintoríne. Medzitým sa na vojne vzbúril Ilčík proti čatárovi Rónovi, ktorý sám o sebe predstavoval zlo prúdiace vo vojne, a rozsekol mu rýľom hlavu. Za tento čin ho odsúdili na smrť a popravili. Adam Hlavaj, ktorý utiekol z vojny, si na ceste domov uveodmuje jej hrôzu.

Vidí, čo všetko urobila z ľudí, ako zničila takmer všetko, čo mali, ako pošliapala ich ľudskosť. Uvedomil si svoje otroctvo a vzbúril sa proti tomu. Bol veľmi prekvapený, keď ho doma nevítala Eva. Hroznú správu mu oznámila Ilčíčka. Keď sa o jeho úteku a príchode dozvedel notár Okolický, zľakol sa a chcel ho dostať za každú cenu do väzenia. S Janom Kúrňavom uzavrel dohodu o prezradení Adamovho pobytu. Dedina sa dozvie, že za chytením Adama stojí Kúrňava, odsudzuje ho a každý sa ho stráni. Jano si uvedomí svoju chybu, uvedomí si, že patrí medzi obyvateľov Ráztok a že za všetko, čo zlé sa mu stalo a prečo ho ľudia nemali radi, môže jedine Okolický. Preto napraví svoju chybu a pomôže Adamovi ujsť z väzenia, pričom mu ešte aj povie, že to, čo sa stalo s jeho Evkou má na svedomí notár Okolický. Adam myslí na pomstu, no pri prvej príležitosti zabiť ho sa nad ním zľutuje. Vojna sa končí a muži sa vracajú domov. Sú šťastní, že sú doma, no zároveň v nich pretrváva hnev, ktorý sa obrátil proti pánom. Nastáva vzbura, na čele je Ilčíčka. Okolický sa zľakne, no už nestíha odísť. Vzbúrenci obkľúčia notárov dom, Ilčíčka nezmyselne zomiera. Okolického dav vyvliekol a posadil do rieky, kde dostal infarkt. Víťazstvo nad vojakmi a pomstu Okolickému šli osláviť do Áronovej krčmy, ktorú by v hneve boli rozobrali celú. Koniec všetkému urobil Adam Hlavaj, keď ju celú podpálil – a tým dosiahol slobodu. 6. ROZBOR DIELA




Sociálna problematika, uvedená do pohybu prvou svetovou vojnou, sa tu nastoľuje s mimoriadnou silou. Vojna brutálne zasiahla do života Ráztok a priniesla dôsledky trojakého druhu: majetkové – rekvirácie, fyzické- zabití a zmrzačení ľudia (Ilčík, Koreň) a psychické – najtrvalejšie; rozpady rodín: Hlavajovci, vzťahov: Koreň-Krista, hodnôt. Urban posudzoval románové udalosti z kolektivistického hľadiska dediny a tomu podriadil aj epické postupy: volil si také, ktoré mu umožnili zachytiť kolektívne reakcie na vonkajší podnet, pričom široko využil tzv. kolektívny dialóg. Tento kolektívny krdina románu podobne ako hrdinovia noviel neprežíva vojnu a jej následky v otvorenom konflikte, ale musí ich stráviť v sebe. Impulzy prichádzajú zvonku, ale vlastná dráma sa obracia do vnútra dediny, je to dráma jej mravných, spoločenských a životných noriem, ktorú musí prežiť predovšetkým sama v sebe a len v krajných situáciách sa prenáša navonok a na iných. Hoci je to dráma plná tragiky, v konečnom výsledku sa napriek osobným tragédiám končí sebauvedomovaním jednotlivcov i dedinského kolektívu.

Prínosom Živého biča do slovenskej románovej tvorby bolo práve to, že zobrazil dedinu nie ako uzavretý celok, ale ukázal ju v pohybe celého veľkého vonkajšieho sveta. Dielo predstavuje UNANIMISTICKÝ román (lat. una anima = jedna duša). Postavy Živého biča dýchajú jedným dychom, sú akoby jednou epickou osobou. V tomto zmysle je toto dielo románom Ráztočanov, Ráztok a cez ne slovenského kolektívu vôbec. V Živom biči niet zmienky o národnostnom boji, ale je tu ľudský boj za slobodu. Motív kolektívnej revolty je vrcholným výrazom všeobecnej tendencie románu k expresívnej monumentalizácii. „Ale vtedy asi, po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej uniforme, odstávajúcej od predšasne zoschnutého tela. Bol nahnutý k zemi, a ako šiel, vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky. Tvárou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila sa až na brade, súc silne nasiaknutá farbou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudolo hneď na ňu. Tak, ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany, čo vznikla pod úderom biča; tvár pod ňou akosi sa vypäla, stuhla i dostala zvláštny, neobyčajne slávnostný výraz pamätnej tabule, pevne pribitej dvojicou hnedých očú na hlave.“ – Postup, ktorý tu autor využil, je postupom monumentalizácie. Monumentálnosť Ondreja Koreňa je dosiahnutá systémom kontrastov. Jediným svedkom o vojne a o jej neľudskostiach a útrapách je človek, ktorý o nej nemôže hovoriť, pretože je nemý. Vojna-bič zanechala stopu na jeho ústach. Uťatá ruka, symbol vojny, sa vryje do vedomia, pretože „svieži, ihravý“ vetrík nadnáša len prázdny rukáv. Vetrík-mŕtva vec, je živou skutočnosťou a ruka, časť živého tela, je odseknutá. Tvár Ondreja Koreňa, nemého človeka, je veľavravná, pretože je zvláštnym spôsobom napätá, chce o čomsi vypovedať. A vrchol metafory: tvár nemého je pripodobnená k pamätnej tabuli, pribitej klincami očí. Tvár – pomník. Systém monumentalizácie preniká aj do iných obrazov, napríklad do portrétu Evy Hlavajovej – je ubitá a svojím osudom i skrúšená žena, ale mení sa v okamihu stretnutia so zvodcom Okolickým. – „Nie, to už nebola plachá Evička s očami srny a telom pokorným ako páperie. Dnes sa jej oči nezakolísali. Keď vošla dnu, pod nežnou kožou mladej ženy hýbali sa akési dosiaľ nezbadané oceľové svaly, ktoré jej krok robili rozhodným a tvári dávali pevný odhodlaný výzor.“ – Metaforické prirovnanie „telo pokorné ako páperie“ sa dostáva do protikladu s výrazom „oceľové svaly“.

Oceľ a mäkkosť, jemnosť a tvrdosť. Kým Koreň je podaný v líniach, ako kresba, Eva je vypodobnená cez duševné vlastnosti. Spoločné medzi nimi je to, čo ich dvíha nad priemer a „ľahostajnosť“, čo z nich robí monumentálne postavy. Postup od pokory k vzbure je naznačený v prípade Štefana Ilčíka. Najprv sa podriadi rozhodnutiu svojej matky ísť na vojnu, trpezlivo sa podriaďuje aj nemilosrdnému vojenskému šikanovaniu, no nakoniec vybúši a vzbúri sa, zabije Rónu. Tento obraz je tým silnejší, že na začiatku bola u Štefana zdôrazňovaná jeho prítulnosť k matke, jeho jemnosť, predĺžená mladosť, čistota. Monumentalizácia hrdinov postupuje ďalej v osobe Ilčíčky. Predstavuje ženu veľkú a silnú. No dojem veľkosti vyplýva predovšetkým z jej vnútra, z duševných vlastností. Ilčíčka „žila životom plným skutočnosti. Ako taká odpovedala na rozličné nárazy priamo, takmer mimovoľne. Keď chcela chlieb. Musela ho násilím vynútiť zo zeme, keď chcela urobiť niečo, musela vyhrnúť rukávy a drieť do úmoru. Preto nevedela pochopiť ako je možné nepostaviť sa zlu, ako je možné mlčky znášať krivdu a čakať zadosťučinenie až na onom svete.“ Je vyobrazená ako človek činu. Majúc rozhodnúť o osude svojho syna, ktorý sa chce vyhnúť vojenskej povinnosti, poradí mu, aby šiel na vojnu. Tým sa chce vyhnúť niečomu neočakávanému, čo by jej synovi mohlo hroziť: osudovej zrážke. V snahe odvrátiť od neho zlo, privoláva ho naň. Ilčík ide na vojnu a z nenávisti k potlačovaniu človeka, zabíja. Jeho osud sa naplňuje. Privolala ho však matka, v dobrom úmysle. Postava Adam Hlavaja je konečným vyvrcholením tejto tendencie románu. Hlavaj sa zjavuje neočakávane, prekvapujúco. No nie je primitívnym pomstiteľom. Zľutuje sa nad notárom Okolickým- ľudskou ruinou. Postaví sa proti besneniu a rabovačkám v dedine-po skončení vojny. Je symbolom dediny a je i nad ňou, pretože má reprezentovať čosi závažnejšie. Jeho postava nie je len na stelesnenie vzbury proti vojne či notárovi, nie je len revolučnou postavou, je symbolom revolty človeka proti všetkému, čo ho utláča v mene najvyššej idey, v mene slobody. „A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, tým pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: SLOBODU!“
Urban neidealizuje pomery na slovenskej dedine v rokoch prvej svetovej vojny; do obrazu vkladá krutosť, surovosť, alkoholizmus a rozprávanie uzatvára príznačnou scénou rabovania.

Jeho dedina však prechádza aj prudkým uvedomovacím procesom. „Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo i používali ho vo svojich rečiach, týkajúcihc sa minulosti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašného. ......................
A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde. Ráztoky-ako sa vravelo-ležali pánubohu za chrbtom, v najsevernejšej čiastke Slovenska; zvesti, ktoré sem prichodili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria. .......................
Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce.“
Už na začiatku sa tu objavuje stupňovanie významu. Ráztočania by vôbec neboli pochopili vojnu, keby žili možno v ešte odľahlejšej dedinke-a možno aj tam by si ich našla. No je isté, že vojna sa aj tu objavila v svojej plnej paráde. Názov prvej časti – Stratené ruky – vystihuje situáciu, v akej sa ocitli obyvatelia Ráztok: akoby stratili svoje ruky, boli proti krivdám bezmocní, stratené ruky-muži na vojne chýbali najmä na poliach, v domoch. Celý román je poznačený prítomnosťou motívu rúk a biča. Motívy rúk stratených, ktoré ľudia postupne opäť nachádzajú, nachádzajú ich v proteste proti vojne, proti všetkým tým neprávostiam, ktoré sa na nich páchali. Motív biča, ktorý najprv drží v rukách vojna, no po skončení opraty preberá jednoduchý ľud, aby bičom vykonal pomstu. Vojna, ktorá svojimi rukami schmatla všetko, čo sa dalo a do jej veľkých rúk sa toho naozaj vošlo veľa. Vojna, ktorá po sebe zanechávala len prázdne ruky ľudí a ich zbičované duše. Mala množstvo tvárí, a predsa bola stále tá istá. - „Tak Krista pochopila, prečo dedina súdi a nenávidí. Čo človek, to kus živého sklamania. Veru – vojna mala tisíce rúk a tisícimi rukami šarpala z nich radosti dní, obíjala zmysel ich jestvovania. Či nadarmo oni rodia v bolesti potomstvo? Či nadarmo oni sejú a žnú?“
Ľudia trpeli, žili ako žili, chrbáty mali stále ohnuté:
„Bože veľký! Veľký a nesmrteľný, zmiluj sa nad nami!
Bez konca, ako more, bolo to volanie, zmäknuté bezmedznou dôverou, zatopené vrúcnosťou ranených sŕdc. Chvel sa v ňom bezmocný, k stene pritisnutý človek, ktorý zablúdil vo svojom poznaní a východiska nevidel. Bezmocný, úbohý človek, žobrák pri ceste, ktorý zabudol, že má ruky. Zabudol. . .

Sadol do priekopy ako Jeremiáš, volajúci kohosi z vesmíru, kohosi nepodliehajúceho zákonom zeme, kohosi vzdialeného špiny a hriechu, kohosi, kto nepoznal čas, ani ľudskej horkosti v ňom.
A ruky, ako v tej priekope sedel, mocné ľudské ruky,plné svalov, plné krvi, ležali vedľa neho zabudnuté. Stratené ľudské ruky. . .“
Postupne si ľudia začali uvedomovať svoje postavenie, svoju úlohu vo svete, aj keď nie príliš veľkú, každý mal svoje dôležité postavenie. Uvedomovali si, že sú ľudia a nie dobytok či kusy nábytku, že si s nimi nemôže nikto robiť to, čo sa mu zachce. Držali spolu a aj autor všetkých ľudí vyjadril v jednom ľude, ktorý mal svoju silu – „Vidiac chmúrny, mĺkvy ľud v huniach, s krpcami na nohách, ako sedel nehybný,neživý, Buscányimu a Barnovi začalo byť odrazu úzko. Nepochopiteľný, ukrutný vo svojom mlčaní ako hora, naozaj vzbudzoval strach. Jeho duša bola tajomná, nepreniknuteľná, sťaby zamurovaná strašnou stenou. Ústami k nej nedalo sa preniknúť.“
Ľudia len potrebovali mať po ruke niekoho, kto by ich viedol, kto by im ukázal cestu, ktorú aj sami poznali, len v tme nevedomosti ju nevedeli rozoznať. Tým niekým bol Adam Hlavaj, ktorý vstúpil do ich svedomia, vyburcoval v nich oheň spravodlivosti, Adam, ktorý ako prvý objavil svoje stratené ruky:
„Kto trpí zlo a nestavia sa mu na odpor, napomáha ho, a kto sa nebráni, keď je napadnutý, nezaslúži, len aby zhynul. Myslíte, že my sme bojovali za seba alebo za vás tu? Kdeže! Čože je komu po vás alebo po vašej zemi? Zeme je dosť. My sme bojovali za vlasť, za to obrovské jarmo, ktorým nás zovrela svorka trubcov, aby mohla bezstarostne žiť z našich mozoľov. Tomu, čo vám tu kážu a v čo veríte, tam neverí nik. Vaša viera sú sväté okovy na vašich rukách, je zákonom nazvaná lož, ktorou vás zapriahajú do jarma svojich záujmov.“
Takéto posilnenie dedinčania potrebovali, toto posilnenie a ešte spontánnosť, z ktorej v tomto diele často vypukol živelný odpor. A tak mohli dedinčania nájsť to najdôležitejšie:
„Pokrytí špinou a zdrapmi stavali sa skutočnosti zoči-voči. Bola drsná, tvrdá, ale neklamala aspoň, nevháňala ich do slepých uličiek. Všetko v nej bolo jasné ako deň. S ňou sa rodila i nová viera, viera v skutočnosť, ktorá nepodliehala zubom času, ale vracala ľudí sebe: vracala im človečenstvo, stratené ruky, aby mohli znova žiť smelým životom človeka.“
A hoci vojna prinášala len samé zápory, predsa mala len jeden jediný klad – práve v nej si vojaci uvedomili, čo sú – že sú ľudia a podľa toho majú žiť, uvedomili si, že bojujú nie pre seba, ale pre niečo, čo ani neexistuje:
„Jediným kladom hnusnej svetovej ruvačky bolo, že vojaci začali nachodiť sami seba, svoje stratené ruky, začali cítiť svoju osobitnosť, svoje ja a prestávali sa spoliehať na nadprirodzené sily.

.....................
Treba bolo osamostatniť človeka, dať mu stratené ruky, slobodu a prestať hľadieť naň ako na súčiastku, na prostriedok, ktorý sa ľubovoľne môže použiť. ..................
---Uvidíte, že to príde, ---uisťoval Hlavaj.---Dosť sme sa už naodpúšťali, ale viacej nebudeme. Ukážeme, že máme ruky.“
Vojna skončila, všetko sa raz skončí. Zanechala na ľuďoch nezabudnuteľné jazvy. A hoci autor nezobrazoval vojnu z pohľadu vojaka v zákope, táto mlčanlivejšia časť vojny bola tiež dôležitým bojiskom v boji za dosiahnutie vytúženej slobody. Ľud sa postavil na svoju obranu, mnohých charaktery sa zocelili. Román je malou oslavou víťazstva, víťazstva aj za cenu strát, víťazstva biedneho ľudu a získania biča voľnosti:
„Boli to akoby posledné kŕče, v ktorých sa Ráztoky vypäli, aby zabudli na krvavú hrôzu, na desivý sen, trvajúci štyri a pol roka. Ráztočania, ten mäkký, poddajný, ktroý toľké roky dak sa hniesť príkorím, zmenil sa na živým mocný bič, vystrel sa vo vzduchu, zapráskal a po dlhom váhaní, chvení zaťal do živého.“



--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
texty vyznačené kurzívou : Živý bič. Bratislava 1970.