Tu vznikala najmä poézia románová, filozofická a vedecká, ktorú tvorili významní rímsky historici, právnici, lekári atď. Posledné obdobie rímskej literatúry nebolo ničím výnimočné nastal úpadok krásnej literatúry. Rozkvitala však gramatika. Literárna estetika helenistickej a rímskej epochy vytvorila veľa teoretických výpovedí a komentárov ku svojim literárnym dielam. Cicerón sformuloval v diele Rečník, Horátius v Liste Pisonom atď. Nedá sa presne povedať či literatúra určovala aj jej teóriu alebo či to bolo naopak že následkom prác teoretických vznikala literatúra praktická. Boli tu zastúpené obidva prúdy.

POETIKA

Definícia poézie:

V helenistickom období literárna próza už zaujala pozíciu takmer rovnocennú s poéziou. Teória literatúry študoval rovnako diela básnikov aj prozaikov. V staroveku boli častokrát nejasné rozdiely medzi prózou a poéziou. Georgias definoval poéziu ako reč viazanú, Aristoteles ako reč napodobujúcu. V helenizme sa poézia častokrát definovala aristotelovsky ako “napodobovanie života slovami“ a vtedy sa literatúra delila na napodobovaciu čiže „poéziu“ a nenapodobovaciu čiže “prózu“. Rozdeľovala sa obsahovo i svojou formou kde sa porovnávala s inými odbormi, umeniami alebo pojmami napr.: rečníctvom alebo s históriou. Poseidoniova definícia hovorila že báseň je reč metrická a rytmická, ktorú od prózy oddeľuje ozdobnosť. Poézia je básňou s plným obsahom reprodukujúca veci božské i ľudské. Hovoril že báseň a poézia nemusí byť to isté. Báseň delí od prózy iba jej forma. Nato aby sa báseň stala poéziou potrebuje ešte niečo viac- závažný obsah. Poézia musí teda mať viazanú formu a závažný obsah. Má vzbudzovať pôžitok ale aj vzrušenie. Podľa Horátia má byť príjemná a viesť poslucháčov um.

Historické hľadisko:

Z historického hľadiska podliehala poézia otázkam pravdivosti. Na rozdiel od histórie poézia hovorí o fikcii, kde história o skutočnosti. Podľa Cícera história smeruje ku pravde a poézia k potešeniu. Filozofické hľadisko:

Porovnanie poézie s filozofiou je o čosi zložitejšie lebo ľudia častokrát nachádzali odpovede na rôzne filozofické otázky práve v poézii. Tá je však poľa filozofie neoprávnená na tieto otázky odpovedať. Preto medzi filozofiou a poéziou nastal akýsi boj. Tu na seba narážajú protichodné názory Platóna so skeptikmi naproti stoikovcom spolu s Cícerom, Senecom atď. Jedny tvrdili, že poézia ukazuje veci inak ako veda a nazývali ju zlou filozofiou. Druhí tvrdili, že aj ona má na to právo a lebo reprodukuje veci božské aj ľudské.

Rečnícke hľadisko:

Rečníctvo a poézia majú veľa spoločné, ale aj rozdielne.