Presné hranice ,ako aj nikde inde, neexistujú ani medzi týmito pojmami. Gréci videli rozdiel v tom, že kde poézia sa má páčiť ľuďom- rečníctvo ich má skôr usmerňovať /poznámka/. Kým rečníctvo sa zaujíma o skutočnosť, poézia pracuje s fikciou. Ďalej rečníctvo je rečou prozaikov a kde poézia je tvorená rečou viazanou. Neskôr došlo v teoretickej rovine ku rozdeleniu rolí a teda poetika bola estetikou literatúry básnickej a rétorika estetikou literatúry prozaickej.

Morálne hľadisko:

V Helenizme bola literatúra respektíve poézia rovnako ovplyvnená moralizmom ako intelektualizmom. Gréci hovorili, že poézia by mala slúžiť okrem iného aj štátu a cnosti, keď učí, vychováva, morálne povznáša. Platón zistil, že poézia jeho doby prináša morálnu škodu a že by radšej mala prinášať morálny prospech. Podľa Filodema nie je možné vytvárať poéziou potešenie a zároveň prospech pre ľudí. Teofrastos si všimol že existujú dva druhy literatúry: literatúra s podstatou veci a literatúra ktorej podstatou je poslucháč čiže čo a komu to chce povedať. Neskôr sa čoraz silnejšie presadzoval názor, že poézia by mala podávať plný obraz a teda dobro aj zlo aby bola objektívna /zlo a dobro sú opozitá no napriek tomu vždy existujú spoločne/. Záver:

Poézia si stále vytvárala formu a hľadala svoje poslanie. Dostávala od jej tvorcov rôzne úlohy a bola nositeľom rôznych myšlienok. Raz bola tvorená realitou inokedy ju vytvárala fantázia. Jedna ľudí tešila a iná ich zas smerovala a učila. Niektorá bola stavaná podľa pravidiel iná bola stvorená intuíciou. Filodémos informuje o tých, čo hlásali, že kritériami úsudku o poézii sú iba konvencie /spoločenská zvyklosť, formalita, dohoda/ a niet všeobecno platného úsudku o dobrej a zlej básni/a aby sme opäť neboli z toho múdri/ tak sám s tým nesúhlasil lebo tvrdil, že literárne kritériá sú konvencionálne ale sú všeobecné.