Literatúra helenizmu :

Od prvej polovice 3. storočia pred našim letopočtom vznikali v grécku rôzne literárne formy ako didaktické poémy, epigramy, lyriky, elégie a hymny od Kallimacha, idyly od Teokrata, Herondove realistické mimy ale neskôr aj novely. Neskôr sa veľa zmenilo a síce že poézia prestala existovať pre všetkých. Básnici začali pracovať zložitejšie a do svoje poézie začali vkladať rôzne podtexty i narážky, keďže povečine literáti boli zároveň učencami a zaoberali sa aj teóriou literatúry. Často pracovali vo svojich textoch aj s filozofiou, históriou, a samozrejme s literatúrou. Bežný ľudia tejto poézii prestali rozumieť. Vyžadovala si určitú dávku inteligencie aj erudície. Bola rekultivovaná a zameriavala sa na úzky kruh obyvateľov. V Alexandrii volali literátov “gramatikmi“ čo je vlastne jeho grécky preklad. Neskôr volali spisovateľov filológmi a v Pergamone kritikmi. Vznikali traktáty o tom ako písať a čítať literárne diela. Helenistická literatúra sa snažila o originalitu a rada experimentovala. Pre alexandrizmus bolo príznačné práve epigónstvo no napodobovali sa zriedkavé a originálne druhy. V helenistickej literatúre prevažovalo bohatstvo nad jednoduchosťou a úsilie skôr o hĺbku ako o jasnosť. Ďalším znakom bol realizmus a pozorovacia schopnosť ako v dielach Herondovych, ktoré boli paradoxne zahrnuté skôr do vied ako do umenia. Helenistický monarchovia vytvorili obrovské podmienky pre rozvoj literatúry ale aj všeobecne napr.: Alexandrova knižnica so 700 000 zvitkami neskôr potom čo vyhorela ju nahradila pergamónska zbierka s 200 000 zvitkami a na koniec Serapeum. S. Reinach nazval 2. a 3. storočie pred našim letopočtom nazval najväčšou epochou rozvoja ľudského ducha.

Rímska literatúra:

Literárny rozmach Rimanov začal asi 150 rokov potom ako tomu bolo v helenizme čiže okolo 1. storočia pred Kristom. Začal však odrazu “zlatý vek“. Od konca republiky cez začiatok cisárstva až do 17. roku nášho letopočtu datujeme klasické obdobie rímskej literatúry. Je prakticky rozdelená na éru “cicerónsku“ a “augustovu“. Tvorili ju významné osobnosti ako sám Cicerón so svojou ornamentálnou prózou, Varron a jeho vedecká próza, Lukrétius so svojimi poémami ďalej Horátius, Vergílius atď. Neskôr v zlatom období začala okrem poézie fungovať aj jej teória. Po smrti Augusta okolo roku 130 prichádza strieborné obdobie a éra “nerónova“ a “domiciánova“.