Tam ich všetkých privítala Zlatenka svojím spevom. Zostali pár dní v ich dome. Tom im dal zásoby a niekoľko dobrých rád. Mali sa vyhnúť nebezpečným Mohylovým vrchom. Blížil sa deň ich odchodu. Ráno bolo slnečné. Tom a Zlatenka sa s nimi rozlúčili. Pomaly kráčali k horám. Počasie bolo ako stvorené na cestu. Bolo asi poludnie, keď si oddýchli, najedli sa. Zastavili sa pri sivom kameni. Oddýchli si. Keď sa prebudili, všade okolo nich bola hmla. Frodo išiel podľa toho čo si zapamätal. Vrhli sa naproti hmle. Frodo prešiel cez nejaký skrivený kamenný oblúk. Ostatní ho však nenasledovali. Zrazu začul výkriky o pomoc. Nasledoval ich, slepo sa štveral po kopcoch. Vo svetle hviezd zbadal pred sebou veľkú mohylu. Niekto ho buchol po hlave. Keď sa prebudil, zbadal vedľa seba svojich troch kamarátov. Boli poobliekaní v bielom. Vedľa seba mali mnoho nádherných šperkov a nad hlavou mali nádherný meč. Boli studený, akoby mŕtvy. Frodo pocítil, že sa po nich načahuje nejaká studená kostnatá ruka. Taktiež počul aj hlas. Znelo to akoby ich niekto zaklínal. Vtom Frodo vzal meč, ktorý bol vedľa neho a odsekol kostnatú ruku. Začul výkrik bolesti.

Vyskočil a zaspieval pesničku, ktorú ich naučil Tom. Otvorila sa skala a dnu vošiel Tom Bombadil. Zaspieval jednu zo svojich piesní a mohylový duch sa rozplynul. Potom vyniesli Sama, Pipina a Smíška von na svetlo. Tam sa po hodnej chvíľke prebrali a Tom im kázal, aby sa nahí prebehli po slnku. Všetky poklady mohylového ducha vyniesol na slnečné svetlo. Hobitom podaroval meče a Frodo si zobral nádhernú brošňu. Po tomto dobrodružstve ich Tom odprevadil až po hranice jeho ríše. Ďalej sa pobrali do dediny Húrka. Ubytovali sa v hostince Skákavý poník. Frodo sa predstavil ako pán Podhorský. Hostinský ich ubytoval. Išli si zajesť a niečo vypiť. Sam zbadal, ako ich ktosi pozoruje z rohu. Frodo sa opýtal hostinského kto to je. Bol to jeden z Hraničiarov, hovoril si Chodec. Bol nanajvýš záhadný. Smíšek si zatiaľ vyšiel na prechádzku. V hostinci bolo veselo. Frodo sa chvíľu rozprával aj s Chodcom. Neskôr sa rozveselil, postavil sa na stôl a začal nahlas spievať. Zrazu sa pošmykol a spadol. Prsteň mu vyletel a nastokol sa mu na prst. Frodo zmizol. Chodec spozornel. Keď sa Frodo znova objavil, Chodec ho niekam vzal. Rozprával sa s ním o prsteni, keď tu zrazu vbehli dnu Pipin a Sam. Po nejakej chvíli vbehol dnu aj udychčaný Smíšek. Rozprával im o zážitku s Čiernym tieňom. Ostali spať v Chodcovej izbe. Počas noci prišli do ich hobitej izby nazgúlovia a svojimi mečmi začali sekať do postelí. Na konci ich čakalo nečakané prekvapenie. Pod prikrývkami neboli hobiti, ale vankúše.

Skoro ráno chceli spolu s Chodcom vyraziť. Zistili, že ich poníky niekto ukradol alebo sa rozutekali. Vyslali Noba, aby išiel pohľadať nejakého poníka, ktorý by bol na predaj. Podarilo sa im kúpiť koňa od Willyho Potmechuťa. Vyrazili oveľa neskôr ako mali v pláne. Kráčali mnoho dní a často museli zostupovať z ciest. Dostali sa až k Vetrovu, kde ich zastihlo to, čomu sa snažili vyhnúť. Na veži Amon Sul zbadali niekoľko postáv v čiernom. Ihneď sa vrátili a utáborili sa v menšej dolinke. Založili oheň, aby sa mohli aspoň brániť. Bolo jasné, že ich čierni jazdci videli. Celý večer boli ostražití. Chodec im rozprával príbeh o Berenovi a Luthien Tinúviel. Zrazu začuli šuchotanie. Chodec kázal hobitom, aby sa zhŕkli okolo ohňa. Sam a Frodo sa držali blízko seba. Frodo mal veľkú potrebu nasadiť si prsteň. Tak aj spravil. Zbadal okolo seba pár hrôzostrašných bielych kráľov. Jeden z nich siahol po prsteni. Frodo ruku odtiahol. Vtom kráľ vytiahol nôž a Froda bodol do ramena. Frodo pocítil obrovskú bolesť. Potom už videl iba ako nad ním stojí Aragorn /Chodec/ a zaháňa nazgúlov konárom s ohňom. Zachránili sa a pomaly už svitalo. Frodo bol vážne zranený. Aj napriek tomu kráčali ďalej ešte mnoho dní.

Blížili sa k Roklinke. Prešli mnoho stráni a mnoho hrebeňov. Keď už nikto z nich nevládal kráčať ďalej, oddýchli si. Asi uprostred noci počuli dupot konských kopýt. Mysleli si, že sú to nazgúlovia, a preto Aragorn prikázal skryť sa. Našťastie to bol jeden zo vznešených elfov, Glorfindel. Hľadal ich už veľa dní. Froda vysadili na Glorfindelovho bieleho koňa. Glorfindel ich viedol väčšou rýchlosťou. Cítil, že ich nazgúlovia veľmi rýchlo doháňajú a vedel, že Roklinka je blízko. Pokynul koňovi, aby bežal, keď sa za ich chrbtami objavili nazgúlovia. Kôň rýchlo cválal. Zrazu však z blízkeho úkrytu vyrazili ďalší nazgúlovia. Glorfindel na svojho koňa zavolal Noro lim, noro lim Asfelat, noro lim. Začal cválať ešte rýchlejšie a unikol nazgúlom cez brod. Nazgúlovia sa zastavili na brehu. Frodo vyťahoval meč a odmietal, čo po ňom požadovali. Pomaly sa vrhli do vody. Keď však bola väčšina uprostred rieky, prišla veľká povodeň a zmietla ich. Ostatní sa dali na útek, no ich kone sa poplašili a vrhli sa rovno do vody. Frodo si už nič viac nepamätal, pretože omdlel. Pomaly sa začal preberať a klásť otázky. Odpovedal mu Gandalf. Frodo nevnímal niekoľko dní. Gandalf mu povedal o tom, ako sa jeho priatelia ukryli a o svojom uväznení.